Vyšiel som si von so psíčkom, ktorý sa od rána vyhrieva na slniečku doma. Neviem, či viete,
ako to vyzerá, keď sa psík usmieva, je to úplne iné ako by človek očakával. Mimika u psíkov
jednoducho funguje ináč. Ale už od rána sa usmieva a keď sme vyšli von, tak sa usmievala ešte
viac. Naháňala holuby a vykonávala svoje potreby....

Dnes svieti slniečko a ja sa tiež rád vyhrievam. Na ušiach Triple Sons od coilu (väčšinou,
keď mám takúto náladu, môžete očakávať, že počúvam Triple Sons). Sadnem si na hojdačku v našom
úžasnom petržalskom psiom parčíku a hojdám sa. Triple Sons.

Čo by si asi pomysleli ľudia, ktorí vykúkajú z tých barákov, ktorými je obkolesený parčík --
dvadsaťniečoročný chalan venčí psa a hojdá sa.

Očakávania sú veľmi zaujímavá téma na zamyslenie sa. Tento semester som robil seminárnu prácu
na tému ako oko vidí a vníma tvary a farby (teda nezaoberal som sa vnímaním hĺbky a podobne).
Veľmi veľká časť autorov odbornej literatúry, ktorú som na túto tému našiel, je toho názoru,
že jednotlivé subsystémy spracovania obrazu (a nie len obrazu) vrámci korekcií používajú
Bayesov vzorec podmienenej pravdepodobnosti. Je to pomerne jednoduchá vec vyplývajúca z
definície úplnej pravdepodobnosti.

Vyzerá to nejak takto. Nech {Ai; i=0,1...,n} je rozklad pravdepodobnostného priestoru
(teda jednoducho povedané, musí nastať práve jedna z možností -- teda súčet pravdepodobností
všetkých týchto možností je jedna a udalosti sú disjunktné -- nemôže nastať naraz viac ako jedna
z možností). Označíme Pr(A|B) pravdepodobnosť, že nastane A za podmienky B (teda pravdepodobnosť,
že nastane nejaká udalosť A vtedy, keď vieme, že nastala udalosť B. Bayesov vzorec (jedna
z možností zápisu) vyzerá asi takto:




Čo to znamená pri vnímaní tvarov? Obraz dopadajúci na sietnicu je o dosť iný ako to, čo si
myslíme, že vnímame. Napr. vidíme cez vlásočnice, ktorými v oku vidíme krv (prečo tie nevidíme?).
V centre videnia sa obraz spracuváva tak, aby sme vnímali čo najpresnejší obraz okolitého sveta.
Pozrime sa na hojdačky z môjho hlúpeho zlého mobilového foťáku:



Či sa nám to páči alebo nie, tento foťák nerobí takmer žiadnu korekciu obrazu, okrem toho
nezaostruje správne. Keďže bola fotka robená oproti oblohe, nastavila sa úroveň bielej podľa nej.
Množstvo dopadajúceho svetla bolo veľmi vysoké, veď je pekný slnečný deň. Preto je všetko také
svetlé. Náš korektor v hlave však tieto detaily upraví tak, aby sme mali lepší pohľad na svet.
Upraví kontrast a zaostrí.

Môj neúspešný pokus:




Pneumatika, z ktorej je spravená hojdačka v strede vyzerá byť zavesená o čosi vyššie ako
ostatné. Tento pomyslený výpočet zahŕňa dve veci -- aká je pravdepodobnosť, že je hojdačka
v strede najvyššie a aká je pravdepodobnosť, že to, že bude hojdačka v strede sa prejaví
práve takýmto obrázkom.

Faktom je, že hojdačka v strede je v strednej výške, akurát keď som to fotil, bola rozhojdaná,
pretože moja suseda sa práve na nej dohojdala a odišla a obrázok som odfotil práva vo fáze,
keď hojdačka išla hore.

Keď nevidíme veci naisto, musí náš mozog aproximovať a predpokladať, aby nám dal správny obraz
sveta.

Je to zvláštne, že náš mozog je (aj) hrou predpokladov a pravdepodobností. Nie len vo vizuálnej
oblasti. Robíme veľa chýb iba pre to, že niečo nesprávne predpokladáme? Prípadne preto, že naše
konanie nemá predpokladaný účinok?

Je v hudbe, literatúre, filme a v iných oblastiach šok spôsobený len tým, že niečo nepredpokladáme?
Je umenie dobrej detektívky v tom, vymyslieť to najnepravdepodobnejšie rozuzlenie na základe
doteraz podaných informácií tak aby bolo možné?