Ech to boli casy ked pisal som poviedky s laskou a pre lasku, veriac v ich naplnenie. Toto je poviedka pre Teba. Zostava len zodpovedat na otazku - kto je Ona, ja, či Ty?

Sedela na jednom z mnohých amsterdamských mostov, trepotala nôžkami nad hlavami turistov posadených pekne v radách na motorových člnoch, pľula im do sendvičov, do paštík, do čokoládových tyčiniek a pri každom úspešnom zásahu spokojne zapišťala. Na ušiach mala slúchadlá, obrovské slúchadlá až sa v nich celá strácala a jediné čo na ste si na nej okrem tých slúchadiel všimli boli smutno usmiaté oči.

Ako tam tak sedela, vedel som, že nemôžem spraviť nič iné ako k nej pristúpiť a jedným ťahom ju zhodiť do tých splašiek veľkomesta slobody.

Za pár sekúnd vyliezla po rebríku, celá mokrá a špinavá sa predo mňa postavila, spojila päty, zasalutovala v póze mašiny na smrť, usmiala sa a zakričala mi do ucha.

"Buď pozdravená Diskordia, bohyňa sváru a chaosu!"

Poprosila ma o telefón keďže ten jej pri páde do kanálu skratoval, vytočila číslo a zavolala políciu. Podala na mňa žalobu za materiálnu ujmu, za ublíženie na zdraví a možný pokus o znásilnenie.

Ak je v zložitosti krása, bola jedným z tých najkrásnejších stvorení ktorých duše kedy chodili po tomto svete. Málokto asi pochopí prečo ma dala na súd, prečo tam sedela v chladných laviciach byrokratického aparátu, prečo sa mi počas celého procesu pozerala do očí a prečo mi ukazovala obscénne gestá. Počas prestávok si ma vždy odchytila na chodbe a odtiahla ma do najbližsieho coffee shopu kde mi pri fajke Jacka Herrera nástojčivo vysvetľovala svoje hypotézy o možnom ďaľšom vývoji súdu. Búchala pri tom svojimi drobnými pestičkami do stola, čertila sa ako dieťa ktorému práve ukradli dudlík. A potom sa smiala a smiala. Človiečik chaosu, človiečik u ktorého neexistovala voľba medzi láskou a neláskou.

Nechala tých mužov v sakách a parochniach dohrať ďalšiu etapu svojej životnej performance skoro až do úplného konca a potom im s dievčenským úsmevom oznámila že došlo k mimosúdnemu vyrovnaniu.

Niet krajšieho súdneho vyrovnania ako upísať sa tomu malému diablikovi na dva roky pravidelnej masáže nôh. A ozvena tých prekrásnych slov, ktoré mi večer čo večer šepkala bude zvučať v ušiach dobrých bytostí až do skonania vekov.

"Som Šiva. Som Višna. Tvorím, ničím, rozkladám a spájam. Daj mi objekt a ja ho rozdrtím na najjemnejší prach hmoty a potom z neho vytvarujem čo len chceš. Som Hesseho perlovou hráčkou, lež atómy niesú perlami, sú skôr perlami ktoré sú aj niesú v myriádach symetrií. Som Bachom hmoty - uhlík, kyslík, vodík, fosfor, síra, chlór sú tónmi mojej durovej stupnice. Tón sám o sebe neznamená nič, je len bezvýznamnou vibráciou v ničote, snažiacou sa sa spojiť s inými a v hudbe ktorú stvorí dať svojmu bytiu nejaký zmysel. Z týchto tónov tvorím rytmy, základné slučky z ktorých tvorím nikdy nekončiace fugy, v tých tónoch nachádzam pochopenie že sama som symfóniou."

A tak každé ráno, ľahúčko vykĺzla z môjho náručia a odišla do podzemia, do sterilných priestorov kde ľudia poznania mĺkvo stáli s vizuálmi tunelových mikroskopov pred očami a zatiaľ čo nad ich hlavami zaprášené ľudské ruky ešte stále lopatami nakladali trilióny a trilióny molekúl, oni spájali atóm s atómom do základných jednotiek bytia.

" Myslia si že sú Kasta." povedala mi smutne a ešte viac sa zababušila do perín "Veria, že sú poslovia nového veku, veku hojnosti. Áno, majú pravdu že obyčajný človek, zmetený z iracionálna kozmu nedokáže s rozumom riadiť svoj osud. Ale prečo riadiť, keď život je plodom náhody a láska je dieťaťom spontánnosti? Ach milovaný téza nanotechu potrebuje antitézu."

V syntéze tiel som toho večera pochopil ako jej srdce strašne trpelo tým, že aj tí najosvietenejší túžili vládnuť.

Nikdy mi nepovedala na akom projekte pracovala celé tie dni, keď som na ňu v lotosovom sede čakal. Neviem kde jej blúdili myšlienky zatiaľčo upierala svoj pohľad na svet vzdialený len niekoľko centimetrov ale pre mňa nikdy nedosiahnuteľný.

" Tie krásne devaťdesiate roky. Celé noci som tancovala pod padajúcimi hviezdami a potom pri pohľade do ranného slnka, do slnka ktoré ešte nepáli ale hladí, mi pred očami vždy lietali tie drobné štruktúry, tie magické čudá-judá. Keď som pohla okom, naveky som ich stratila, a tak som sa učila umeniu zastavi? sa a kocha? sa na šialenej ceste za poznaním. Vtedy som si zamilovala ten svet tam dole, pulzujúci, nestály, vibrujúci vo fluktuáciach pravdepodobností.Svet rovnaký ako ten náš. Vtedy som pochopila že aj ja som neurčitou perlou sveta tam hore. "

Verila v Boha oveľa viac ako ktorýkoľvek farár frustrovaný z celibátu, viac ako všetci dogmatický šialenci, lebo jej viera bola podložená iba láskou k životu a pochopením múdrosti smrti.


"S nanotechom ľudská bytosť dosiahne všetko čo sa len s hmotou dosiahnuť dá.
Chceš dom ?

Žiadny problém, naprogramuješ si Merkleho assemblery aby ti ho postavili z kameňov okolo.
Chceš zdravie?
Pár nanobotov v každej bunke tvojho tela ti zaručí večnú mladosť.
Zdá sa ti ľudskos? nudná?
Rýchly a krátky upload tvojho vedomia do medzinárodného informačného systému ti zaistí množstvo nepoznaných zážitkov!

Možné sa stane nemožným. Ale na to proste ešte tento svet plný egoistických tupcov nieje pripravený. Ešte nie.

Máš nočné mory z arabských teroristov?

Skompiluj si zopár von Neumannových nanosond nech celý stredný východ zmenia na kopu sračiek."

A vtedy som ju prvýkrát videl plakať, nie smiechom ale smútkom. Plakala a nadávala, za noc 323 krát obehla celý náš byt a vždy si pritom dupla nohou. Bľabotala niečo o Atlantíde, o pýche a páde civilizácií, o tom ako sa história opakuje a len málo ľudí sa poučí.

"Tam pod hladinou je celý iný svet. Siahame ku hviezdam a pritom sa nikto nikdy neprechádzal po dne Mariánskej priekopy. Vyrábame nové živočíšne druhy a pritom v tých hlbinách sú tisíce, ak nie milióny druhov ktoré ľudské oko nikdy nezazrelo."

Keď už prichádzala domov viac smutná ako veselá, rozhodla sa že si rozdelí dni - v párne bude veselá a bude na všetky otázky odpovedať "áno" a v nepárne bude smutná a na všetky otázky odpovedať "nie". A tak keď som chcel získa? pravdivú odpoveď, musel som vhodne formulovať otázku, celou svojou existenciou dávala najavo to staré vedecké klišé o pozorovaní ktoré mení pozorovaný jav. A niekedy, či bol deň párny alebo nepárny odpovedala úplne inač ako sa očakávala a z chuti si zapiš?ala.

Ako myš.Ako netopier. Ako delfín.

"Fulcanelli by bol na mňa dnes hrdý. Veď kameň mudrcov, to nieje len zmena kameňa na zlato ale najmä zmena alchymistu samého. Alchymista, inžinier nanotechu, mystik, maliar, DJ, všetko je to jedna banda ktorá proste chce pochopiť niečo viac a skoči? vyššie? Nižšie ? To je jedno, hlavne niekam inam. "

Transmutácia.

Keď sa ma v jeden večer opýtala či idem s ňou do sveta pod hladinou, prvý krát vyzerala ako dospelá žena. Viem že práve to nechcela, že sa chcela len jašiť a snívať o svete kde sa dúha dotýka Zeme, že nechcela hrať role do ktorých ju z lásky od detstva tlačili ľudia ktorých milovala.

Vtedy som ju musel jedinýkrát raniť a odmietnuť jej pozvanie a ona dobre vedela, že som tak učinil len z viery v ľudské dobro.

" Z morfologického hľadiska sú nám oveľa bližšie vyššie primáty, ale delfíny sú jediný živočíšny druh ktorý majú zmysel pre empatiu oveľa silnejší ako my. Zatiaľ čo my len postupne dochádzame na to že každá forma života je zázrakom stvorenia, oni to vedia už dávno. Nikdy ich neobmedzoval priestor, niet pre nich hore a dole, len nekonečný modrý svet, kde nikdy neprší a chlad ta nenúti myslie? len na seba. Preto od narodenia ľúbia, ľúbia aj toho žraloka ktorého čeluste sa im práve zakusujú do tela. "

Čip ktorý som ráno našiel na stole som si okamžite zakryptoval a nahral do tých najhlbších oblastí podvedomia mojej psychiky. Odvtedy je so mňou stále a žiadny dôstojník mi nemusí "s vrúcnym zármutkom oznámiť že vaša partnerka zahynula pri utajenom vládnom projekte". Prescanovali mi celú pamäť, ale nenašli ju, na sféru snov našťastie armáda ešte nemá právomoci. Vo sne sa mi vždy zjavila s tými šialenými slúchadlami na ušiach.

"Možno si si myslel že na tom čipe je nahratá moja osobnosť. Ale je tam len veľmi jednoduchý program pomocou ktorého so mňou komunikuješ nech už sa plavím kdekoľvek. Keď ma pred požiadali aby som spolupracovala na vybudovaní infraštruktúry odpočúvacej siete, s nanobotmi v každom kubickom centimetri vzduchu na tejto planéte náhle som zistila že táto civilizácia nesmeruje k slobode a jednote ducha. Civilizácie boli a budú , tie pyšné padli a tie skromné pokračujú v tichosti ďalej.

Priprav si chlieb s paštikou, jazda práve začína."

Svoje zmyslové dáta pustila do mojej mysle a náhle som sa plavil nad mramorovými pyramídami skrytými v kŕdloch hrajúcich sa delfínov. Schovávali sa v zaplavených kryptách, pretekali sa v tisícoch činností ktoré by ste od priemerného delfína naozaj neočakávali. Óó áno a párili sa viac ako v hojnom počte.

"Poznajú antikoncepciu už milióny rokov a možno preto sú tam kde sú.íííííííííííííííííííííííííí" zapišťala tak ako tisíckrát predtým a mojou myslou prebehol záchvev žiarlivosti "ííííííííííííííííííí to sú strašnííííííííííííí zvrhlííííííííííííííííííííci. Vitaj medzi osvietenýííííííííííííííími čo prežili pád Atlantíííííííííííííííídy."

Vodila ma tam noc čo noc a náhle moje srdce zistilo že už netúži po tom ukazovať cestu tým čo ju vidieť nechcú, že netúži po večnom živote ale po absolútnom prežití prítomnosti . Keď som videl padnúť monumenty sveta v ktorý všetci verili, keď ľudstvo položilo na obetný oltár slobodu v mene akejsi "bezpečnosti" vtedy som prikráčal k moru a keď mi na svojích plutvách priniesla perlu a do ticha noci zapišťala svoje "ííííííííííííííííííí" vložil som si perlu do úst a vkročil do mora.

A až potom čo miliardy RNAnobotov drobnejších ako ktorýkoľvek vírus dokončili dielo premeny, keď moje delfínie telo začalo tancovať v nekonečnom rytme morského príboja som spoznal, čo to je Láska.