Nic ma nesere, nic ma netrapi, len sa nechavam ako pierko unasat prudom udalosti a situacii a vankom informacii, ktore sa dozvedam a nepripustam a nechavam ich len tak vo vzduchu.... visiet. Neviem preco dnes som ako stena, do ktorej moze kazdy hodit tolko hrachu, kolko naberie do dlani... a nic ma nerozhadze. Chcela by som lezat pri mori s nohami vo vode a telom v piesku, nechat sa opalit slnkom a vnimat len dotyky blizkej osoby. Nepotrebujem ziadne slova, ziadne myslienky, len gesta, ktore ma budu naplnat. Celkom fajn stav...