Po desiatich rokoch stojím opäť na križovatke. Tri cesty, ktorými sa môžem vybrať.

Obzerám sa dozadu. To najľahšie, čo môžem urobiť, je vzdať sa, otočiť sa naspäť a so sklopenou hlavou sa vrátiť po známej ceste. Zapichnúť to niekde ako informatik, každý deň chodiť do práce, po pár desiatkach rokov sa stať dôchodcom a klábosiť s ďalšími tetkami o tom, aká je tá dnešná mládež drzá a za našich čias že to bolo lepšie.
To die, to sleep --
No more; -- and by a sleep to say we end
The heartache, and the thousand natural shocks
That flesh is heir to; 'Tis a consummation
Devoutly to be wished.

Milióny ľudí sa na tejto križovatke otáčajú. Každý deň. Pozerám im do tvárí. Masa. Dav. Ovce. Prosťáčci. Nie, princ, to nie je moje najvrúcnejšie želanie.

Každá z ďalších ciest odo mňa bude vyžadovať zmenu. Už nie stroje, už nie schovávanie sa za id wicked. Budem sa musieť znovu naučiť komunikovať s ľudmi, donútiť sa myslieť aj na budúcnosť, spoliehať sa sama na seba. Tretinu svojho života (v lepšom prípade) mám za sebou, zhruba poznám svoj potenciál i svoje chyby. Treba vykročiť ďalej.

Cesta vpravo. Toto je cesta dobra. Kráča po nej drobný človiečik a placho sa usmieva. Skromný, usilovný, pracovitý. Pomáha ľuďom, tým ovečkám, čo sa zľakli zmeny svojho smeru. Pravda, ovečky to nedoceňujú. Zavadzia im, bečia a opľúvajú ho, tak ako sú zvyknuté.
Človek stoicky koná svoju prácu. Odstraňuje spadnuté stromy z cesty, vždy najprv nájde najslabší bod prekážky, potom len jemne zatlačí. Obratne sa preplieta medzi balvanmi a prichádza k miestu odpočinku... kde sa naňho vyrúti zlodej, aby ho odohnal od zaslúženého ovocia, ktoré mu priniesla jeho práca. Ubráni sa onen muž? Uvidíme. Má zopár priateľov a možno mu pomôžu niektoré okoloidúce ovečky.
"Kto ste? Nikto vás nepozná."

Cesta vľavo. Toto je cesta zla. Muž, v ruke s horiacou fakľou, uteká so šialeným smiechom vpred. Šliape po tých, ktorí mu nestačia, s pohŕdavým úsmevom zneužíva ovečky, odsotí ich a beží ďalej. Ale prekážkam sa nevyhýba - zapaľuje všetko horľavé, čo bráni v napredovaní a s úškľabkom sleduje vydesené tváre bečiacich ovečiek. Cesta je voľná, i keď za cenu spálenia tých nešťastníkov, čo mali smolu. Muž vybieha ďalej, naráža hlavou do balvanu - a rozbíja ho, úlomky odlietavajú na všetky strany. Spoza stromov vybiehajú zlodeji a vrhnú sa na muža. Pomáhajú im niektoré ovečky, ktoré sa zľakli mužovho rýchleho napredovania. Stojí proti všetkým, no chcel to tak sám. Už nehorí len fakľa, horí on sám a prenáša oheň na zlodejov a ovce. Scéna sa rozmazáva, márne napínam oči, nevidím nič okrem plameňov. Čo z toho je pravda a čo lož, nepatrí aj ten muž medzi zlodejov?
"system nezmenite, neb je branen lidmi, tedy nejprve musite zbavit vlivu a moci tyto konkretni lidi a pak menit system, pokud ovsem mezi tim nesednete na mista tech co jste odstranili a nezjistite, ze je system vlastne fajn..."

Vybrať si cestu vpravo, cestu dobra, znamená veriť v dobrú stránku ľudí. Brať ohľad na svojich blížnych. Ctiť si a dodržiavať morálku a pravidlá príslušnej komunity (mesta, oblasti, štátu). Je to nudná cesta a musím priznať, že som neverila, že môže byť úspešná, kým ma o tom nepresvedčil onen drobný človek. Pravda, ani on nedodržuje tie pravidlá stopercentne, to asi nikto, ale nerobí si z nich trhací kalendár, ...

...tak ako ten druhý. Tí, ktorí kráčajú, tancujú, utekajú po ceste zla, považujú pravidlá za niečo, čím sa musia riadiť len tí ostatní. Ten plebs, tí prosťáčci. Ktorí sú, samozrejme dobrí len na zneužitie a odhodenie. Ale tomu zlému to vychádza. Je to hráč, rozohral najväčšiu hru svojho života... a ešte i teraz, keď ho tlačia k priepasti, sa smeje a zvyšuje stávku.

Oba smery sú úžasné. Stojím na križovatke a neviem sa rozhodnúť. Za dva mesiace skončím s mojím doterajším životom a začnem nový.

Vľavo či vpravo? Dobro či zlo? Viera v ľudí či elitizmus?