Starý slova
"Každá láska sa končí pri bohapustej jebačke."predniesla takmer prozaicky Fialová a klesla spokojne na posteľ.
Čierny vstal . Prešiel do kúpelne.
"A myslíš si že tá naša sa už definitívne skončila?"ozval sa spod sprchy.
"Neviem a neviam a neviem," šuš?ala pokazená kazeta v hlave Fialovej.
"Neviem, vymačkla nakoniec zo seba. Možno ofiaciálne, no neoficiálne pokračuje ďalej. Aspoň u mňa," hovorila na zavreté dvere kúpelne Fialová.
Čo to trepeš?dvere na kúpelni sa otvorili.
"Musím is?."
"Kam musíš is?,"spýtal sa čierny mäkkým hlasom
"Nikam musím is?.Tam teraz pracujem." Na tvári Fialovej sa zjavil úsmev. "Sľúbila som mame, že jej pomožem umy? okná."
"Aha, tak to ?a dnes nepozvem na obed."sklamene sa zatváril Čierny.
"Už radšej pojdem," nereagovla Fialová.
Otvorila dvere. Čierny urobil pohyb k nej a vtisol jej bozk na polootvorené ústa.
Vonku svietilo studené zimné slnko. Mráz sa zarezával svojim nožom do stuhnutej Fialovej pokožky. Štekali po nej psy, keď prechádzala okolo parku. V hlave jej štekali otázky.
Vo vrecku zavybroval telefón.
"Prosím."
"Keď si mi nezavola Ty musím ja....no čo ako?prešla hneď k veci Hlavatá.
"Smrdím jebačkou."
"Nie moja, jebačkou sa nesmrdí jebačkou sa voní."
Fialová sa rozosmiala.
...a smiala s aj ked nastupovala a vystupovala z elektricky...aj ked odomykala vchodové dvere a zapínala rádio v kuchyni svojich rodičov.
Nikto nebol doma, nerušil zástupy myšlienok pochodujúcich ako vojaci jedna za druhou. Prenikavo zápasili zo zdravím rozumom.
"Asi sa raz zbláznim"vrčalo v hlave. Smiech striedal plač. "Nepochopím sa, nepochopíš ma, nerozumiete" boles?ou skučalo Fialovej vnútro. A potom sa zasmialo a opä? krvácalo. Aké ?ažké je vyrovna? sa s vlasným š?astím. Olovovené š?astie dopadá na mäkké vláčne telá. A bolí.
Fialová prešla rukou po chladničke. Vláčnou rukou z vrecka vytiahla telefón. Vytočila číslo.
"Prepáč, že som Ti to zložila."
"To je ok. Poď na pivo a porozprávame sa,"ozval sa na druhej strane linky Hlavatej hlas.
" O siedmej u kozla."
"Ok"
Hlas v telefóne stíchol. Fialová sa ponorila do svojich myšlienok. Vynoril sa obraz minulosti. Stála na nábreží a pózvala do fo?áka Čierneho s hellovinskou maskou v ruke. Obaja sa priopito smiali. Tma. Z tmy vystúpila iná myšlienka. Slastná. Medové musli na panvici. A potom španielske slnko a africké kopce. Pohreb. Nemocnica.
Fialová sa skrčila na kuchynskej stoličke. Objala si kolená. Civela tupo do modrých kachličiek. Vyzliekla sa. Prešla do sprchy.
Dvere na kúpelni sa po chvíli pootvorili."Prečo máš veci rozhádzané po kuchyni?"ozval sa vyčítavý hlas prenikajúci medzi škárou na dverách.
"Prepáč."
"Dáš si víno?"spýtala sa matka , keď vyšla Fialová zabalená v uteráku zo sprchy.
"Skús mi trochu nalia?."
Fialová sa obliekla a prisadla si do kuchyne k Matke.
"Ideš niekam?"spýtala sa s neskrývaním záujmom.
"Mami, ako to je možné?"..."Ja som si myslela, že keď si nájdem niekoho, kto ma bude milova? moje všetky problémy odídu a ak sa náhodou zjavia budú jednoduchšie, lebo budeme dvaja..."
"Ty si vždy žila vo svojich oblakoch...."Matka sa na chvíľu odmlčala."Aj keď zomrel otec nedokázala si to pochopi? a rozprávala s s ním akoby tu bol."
"Lenže on tu bol vtedy so mnou..."snažila sa prerazi? bolestivé slová Fialová.
"Si až príliš citlivá..."
"Prečo ma vlastne v ničom nepodporíš?" začala sa rozhorčene vnára? do dialógu Fialová. V zápätí sa pozrela na hodinky. "Musím ís?. Čaká ma Hlavatá."
Matka nestihla ani pozdravi? a dvere sa za Fialovej prudko zavreli.
Fialová si hned ako vyšla von zapálila cigaretu.Zamierila na zástavku. Nastúpila na autobus. Vystúpila. Prešla do krčmi. Dala si pivo.
"Kde toľko trčíš?" trochu vyčítavo predniesla Fialová, keď sa vo dverách podniku objavila Hlavatej hlava..
"Prepáč, ale zháňala som niekoha na hlastanie do party."
„ A zohnala si niekoho?“
„No, asi budeš nasratá, ale zavolala som Čierneho, “ tvárila sa previnilo Hlavatá.
„Prečo by som mala by? nahnevaná?“
„No možno preto, že si s ním asi nechcela by? a vyhovorila si sa na umývanie okien...a ja Ti už vobec nerozumiem a nechápem...raz ho miluješ a potom ho odkopávaš ako prašivého kojota.“sypala Hlavatá.
„ To máš z filmu, toho kojota?“
Hlavatá pokračovala ignorujúc poznámku:„ Ja len chcem, aby si si to konečne vyjasnila, ten tvoj zmätok. Možno, keď budeš musie? čume? na Čierneho celý večer, nejaká tajomná sila z univerza Ti vnukne riešenie situácie do ktorej si sa dostala vďaka svojej debilite.“
„ Ty vieš, že mám ?ažké obdobie. Otec zomrel pred polrokom, brat má rakovinu a ja som v Čiernom strácala oporu.“
„Nie nestrácala,“ prerušila ju rozhorčene Hlavatá, „ len si si sa zahladela do seba a nevidela si ako sa snaží. Nečudujem sa , že nakoniec stratil nervy.“
Fialová sa intuitívne pozrela na nad seba.
„ Nazdar baby,“ pozdravili skoro dvojhlasne Čierny a jeho bratranec v elegantnom francúzkom kabáte.
Čierny s Kabátnikom si prisadli. „ Máme taký nápad. Dáme si tu s vami pivečko a pojdeme autom na sankovačku na kolibe. V kufri auta sú sánky a nedočkavé lyžice,“ usmial sa Čierny.
„To neznie zle. Infantilnos? nikdy nezaškodí,“okomentovala návrh Hlavatá.
Štvorčlenná delegácia popri pive stihla vypi? aj po pä? panákov borovičky. Zaplatila. Nasadla do auta.
„ Kto je najmenej najebaný, bude šoférova?,“ predniesla rozumne sa tváriaca Hlavatá.
„Milujem tvoje geniálne nápady. Je to moje auto a ja nedôverujem hysterickým opitým ženským,“ podpichol Kabátnik
„Kabátnik Ty, čo si v najväčších sračkách sa tváriš ako rozum našej party?“ smiala sa Hlavatá.
„Šoférova? budem ja,“ chopila sa nakoniec zodpovednosti napoly triezna Fialová.
Na kolibe povyskakovali všetci z auta. Vytiahli lyžice a sánky. Čierny s Kábátnikom zguľovali Hlavatú. Hlavatá si vytkla členok Kabátnik si skoro rozbil hlavu, keď narazil do stromu a rozbil drevené sánky. Fialová zabudla v snehu lyžicu a spravila si typel na čele.
„ Poď ku mne. Uvarím Ti kakao,“chytil Čierny Fialovú za lake?, keď nastupovali do auta.
„Ok, ale nie kvôli Tebe, ale kvôli kakau,“ usmiaal sa Fialová.


„Som rada, že ste prijali, moje pozvanie slečna,“ otváral dvere Čierny do svojho bytu, ktorý bol ešte pred nedávnom ich spoločný.
Posadili sa do kuchyne. Čierny postavil mlieko na sporák.
„Nevezmeš si ma?“ spýtal sa Čierny, keď nalieval hotové kakao do šálok tváriac sa pritom, akoby sa pýtal „nedáš si cukor?“
Po chvíli ticha sa Fialová ozvala s trasúcim sa hlasom.“Ale ja som hrozná. Som hysterka...“
„Ja viem aká si. Za tých pár rokov som to zistil a zistil som aj to, že chcem s Tebou ži?, cestova?, zobúdza? sa pri Tebe...ja viem, že krízu prekonáme...neboj sa...“
Fialová prerúšila monológ Čierneho náruživím bozkom.
V hlave jej zneli slová skladby Psích vojákov „ ...a v noci se Ti celý město změní jako dávkou odepsanej mozek. Pro jistotu se znova a rychlo učí starý slova lásky...“