Zažiť a hneď zabudnúť (nespomenúť si, nespomínať, ani nechcieť),
hrať tieňové divadlo, z posledných síl sa usmiať, prirodzene, uveriteľne, úprimne,
aj-tak-mi-neveríš//no-a-čo;
dovoliť veľa a pritom vlastne nič, zostať v škrupine, počúvať výčitky, odrážať útoky tak ľahko, že to nemôže uspokojiť túžbu po boji, i keď (a práveže!) len naoko. Veď áno, ten boj je naoko: čarovné dehonestujúce vrčanie, mňaukanie, doťahovanie, cmukanie, mrnčanie, preťahovanie, dementnenie.
Nechám ťa žiť, z milosti, tak si to váž.
Som lepšia, hovorím ti drzo.

{niekto z (nás) dvoch MUSÍ byť lepší, v tomto unikátnom prípade som to ja; lenže ja chcem byť tá horšia, takže takto to je}

Lepšia, ale: vedome hlúpa, cielene(?); borím chrám tela, aby duša mala viac miesta, hoci sa, viac-menej paradoxne, scvrkáva (shrinking soul project).

Vojna pohlaví, aj tých istých, je túžbou po dočasnom prímerí s dotykmi holubičích krídel, s balónikmi, hriankami do postele, slzami na rozlúčku, bozkami na privítanie a kvetmi kvetmi kvetmi... esemeskami, ememeskami, serepetičkami, „myslením na“ a „drobnými láskavosťami“.

Ale čo my, pacifisti? Bajonet si radšej vrazím do oka, než by som sa mala s tebou biť o dočasnosť. Zen je večný, až za zenit.

Večný, prázdny, všeobjímajúco nudný. Poctivý. Správny. Rovný. Priamkový. Zen je cena útechy, o ktorú sa delia milióny. Iba provokujem, nič o tom neviem. Taký bol náš rozhovor. Zabudnúť. Odísť od teba, odísť zo seba. Pobiť sa a niečo pestovať, nech to má zmysel.