Cestovanie vlakom Rumunskom má neskutočné čaro!

Na niektorých lokálnych spojoch sú vozne plné cigánov v pestrom oblečení, ktorí ešte nezabudli, že sú národom kočovníkov-cestovateľov. Pritom pôsobia prirodzene a vôbec z nich nemám husiu kožu, ako keď stretnem tlupu cigánov z našich končín. Nesú so sebou najvšakovatejšie náklady a samozrejme živo debatujú, takže neby? klapotania náprav, človek by sa cítil ako na jarmoku.
Rumuni sú vo všeobecnosti veľmi zhovorčiví (teda aspoň v malých mestách a dedinách - vo veľkých som nebol) a tak sa dávajú do reči s neznámymi aj keď stoja v rade na lístky. Veď načo by čumeli desa? minút doblba, keď sú naokolo ľudia? A na niektorých staniciach sa na lístky veru čaká dlho - teta nám ich vypisovala ručne, pohľadným krasopisom.

Najlepšie ale prišlo na záver.
Na ceste naspä? v medzinárodnom rýchliku nás sprievodca začal zdrbáva?, že nemáme miestenky (lístky samozrejme boli kúpene na slovensku a tam o miestenkách do vlaku vypraveného z rumunska ani nechyrovali). Pýtal od nás obrovskú pokutu, ale bol "ochotný" na pokutu zabudnú?, ak mu dáme 7 Eur za každú osobu. Chvíľu sme sa ešte hádali, ale potom sme s ním prestali komunikova?. Lenže milý sprievodca asi po hodine cesty dotiahol policajta. A ten nám tam veru urobil predstavenie - kričal, búchal sa do pŕs, dupal, pretŕčal nejaké papiere a celkovo k nám vystupoval ako k bažantom na buzerplaci. Keď predniesol ultimátum, dal nám pár minút na rozmyslenie. Partia, s ktorou som tam bol, boli študenti nitrianskej katolíckej univerzity, na čele s kňazom, vedúcim katedry filozofie. Čo ich samozrejme nenapadlo? Vytiahli breviár a začali sa modli?.
Keď potom sprievodca prišiel do kupéčka, naskytol sa mu neoceniteľný pohľad - kňaz, skupinka modliacich sa, a jeden týpek so za?atými zubami zamyslene sa pohrávajúci s kudlou.
Odvtedy som ho nevidel.

Choďte vlakom cez Rumunsko a o zábavu máte postarané