...citim vnutorny pokoj, ako ticho pred burkou...a citim v sebe neskrotneho kona, ktory je na uzde dnesneho uboleneho dna....zistujem ze kniha ktoru citam si ma k sebe priputala,a tesim sa ze prave ona..heh aspon nieco co nezradi, taky nemy partak, ktory ti moze len dat...ale som cela bez seba, ked si spomeniem na tu ktora ma este len caka, len aby som uz potom nebola tak premudrela, ze rozoberanie vsetkeho do spiku kosti uz bude pre mna malo a nebude mi stacit nato aby ma to nasytilo...da sa veci rozobrat viac ako do spiku kosti??..a potom krasne zblbnut...heh..a nahovorit si tolko krepotin, ze zistim ze uz vobec nie som normalna....a co ak ani nechcem byt :o) chcem byt nenormalna, mozno si to v tej mojej schranke niekto vsimne..a povie: ty nie si normalna, ja sa sibalsky usmejem na znak suhlasu a objimem navonok normalneho, ktory sa nebude vediet mojej nemormalnosti nabazit..