pokial sa sam seba pytas: 'kto sme, odkial sme prisli, kam smerujeme, aky zmysel ma vobec ludska existencia' urcite nie. pokial by samotny fakt existencie postacoval nebolo by potrebne vedomie. ak sa pozeras na existenciu len z hladiska funkcnosti mohli by sme sa vratit spat k vegetativnej urovni, k bytiu bez osobnych tuzob, potrieb a myslienok. znie to lakavo a mozno nie ale kazdopadne to nie je ludskou podstatou, tou je skor zvedavost ci tuzba ako cokolvek ine. spoliehat sa na fakt samotny, bez potreby dokazat jeho povod ci ucel respektive sa o to co i len pokusit a ktory je navyse spochybnitelni uz len kvoli tomu ze rovnako ako svojim zmyslom veris tak lahko ich mozes aj oklamat by sa mohlo podobat ceste bez ciela. pokial usiliu nedas smer stane sa zbytocnym a njaky ten vektor 'ako napr tebou spomenute otazky' sa v zivote vzdy hodi pokial to chapes tak ze za to co v tomto zivote konas preberas aj plnu zodpovednost.