Vcera v noci prisiel ku mne Upir.
(viem to od pomateneho Johna Malkowicha, ked vyjednaval s Nosferatu vecer na CT2)

Ten moj Upir ma nenavstivil prvy krat, len bol dobre maskovany za laskyplnu tvar. Mala som sice podozrenie, ked ma ocucflekoval po celom tele, nakolko oznackovat si ma hrubym fixom sa mu nezdalo dost romanticke a kreativne. A odchadza zvacsa zavcas rana. Moj Upir ma aj ine vzlastnosti: dobre zvlada denne svetlo a pochrume aj cesnak. Najzvlastnejsie je, ze nepije krv

- vysava mi dusu

...nenapadne v malych davkach, rafinovane ako cukor. Inokedy to rozfofroval ako cerpadlo ropovodu Druzba
- vtedy som este nechapala moju smrtelnu slabost, apatiu striedanu precitlivelostou na cely svet.

Rozmyslam, ci som si aj ja necucla z tej jeho duse a nestala sa zo mna upirka v pociatocnom stadiu.
Ako dopadnu 2ja upiri navzajom si vysavajuc duse? Ustavicne prelievajuce a premeisavajuce sa duse, az nebudu vediet ktora je vlastne cia. Dost zlee!

Nechcem byt upirka a vysavat cudzie duse, tento sposob "dohustenia" mi nesedi.
Chcem byt panom vlastnej duse a sama rozhodovat, kedy komu popustim a kedy ako napustim

- ventilku aj hustylku svojej duse mat pevne vo vlastnych rukach!

Dubove koly asi nepomozu, aspon moja slusna zasoba brezovych paliciek na cinu konecne najde nahradne uplatnenie :)

Naucim sa rozpoznavat upirie znaky a priznaky. Upirov je ako hadov a hadic, co saju a nasavaju, beru a nic nedavaju.

Oddnes budem v strehu.