ja fakt neviem, ja neviem co si mam mysliet, ja neviem kde si mam najst miesto, ja neviem ukludnit myslienky a hnev ktory citim a najradsej by som navrieskala na vsetkych, ktori sa chovaju ako pomateni obmedzenci, zahladeni do seba a mysliac si, ved im sa nemoze nic stat...ja uz ani nemam chut nieco zapijat, nemam chut nieco riesit a ja uz nevladzem chapat druhych...a ich konanie a chapat dovody ich spravania, mne sa nechce byt trpezlivou, ja odmietam byt vrbou ktora o vsetkom musi vediet a nemoze s tym nic robit. Vzdy vsetko vedia nespravni ludia na nespravnom mieste a ti ktorych sa to tyka zlizu smotanu...bez toho aby o niecom vedeli. Mne sa uz nechce ani trapit, nevladzem uz rozoberat preco a ako a zase.... chcem sa len ponorit a vynorit s cistou myslou, a spoznat konecne niekoho normalneho, ...kto je zrely, kto vie milovat tak ako ja...kto ma odvahu riesit veci a neboji sa napredovat, mam plne zuby slabochov, vahavych pred rozhodnutim aby nahodou nemuseli vyliezt zo svojho dusneho hniezda, lebo co ak..... uz mi prekazaju za vetami slova, ale, keby, lenze, lebo.... chcem vybuchnut ako sopka a chcem aby pri mojom vybuchu bol niekto, kto sa bude na mna s laskou pozerat a potom ma objime a povie, vsetko je OK. A vsetko bude OK – ty moja sopka a kopka vecnych haluzi. Chcem aby aj mna niekto chapal a dal mi konecne prednost pred samim sebou. ...