„Sneží!“potešila sa Fialová sama pre seba. Stála na zástavke. Čakala tam už dlho. Hlavatá meškala vždy. Dnes tomu nebolo inak.
„Konečne vyzeráš ako svojprávna osoba.“
Fialová mala na Hlavatej rada, že bez ohľadu na situáciu a duševné rozpoloženie Hlavatá nestrácala zmysel pre zvrhlý humor a iróniu.
„ Ahoj!“ pozdravila sa Fialová.
„ Nejaká si schudnutá,nejaká si zvadnutá,“zacerila sa Hlavatá a pleskla Fialovú po zadku.
Fialová sa trpko pousmiala. „Aspoň na niečo bol ten rozchod dobrý... a kam vlastne ideme?“
„Pamatáš si mojho spolužiaka zo strednej? Robí teraz kadernika v Londýne a prišiel na dva týždne domov. A inak celý týžden mi vyvolával Čierny, či neviem kde si a prečo maš výpnutý telefón. A ani ja som nevedela a mohla si sa ozva?. Ty si len tak zmeníš číslo a myslíš, že sa Ti to prepečie...a inak spolužiak zteplal ako je z neho normálna buzna, bukva, bukvičák, ri?omil. A bude na nás čaka? v Čajwayi...“ spustila jedným dychom Hlavatá...
„...a niečo som Ti doniesla,“ukázala Hlavatá na veľkú tašku,“ je to taká terapeutická pomocka. Ale to až, keď budeme v spravnej nálade.“
Vošli do podniku v centre mesta. Rovno ich ovanula príjemná atmosféra a tak isto sálajúce teplo Kaderníka rozhadzujúceho rukami. „Pozri sa na neho...to bol dakedy dávno presvedčený ratikálny heterák, “pošepla napoli zhrozene a napoli pobavene Hlavatá a vzápätí vyčarila ten najokuzlujucejší úsmev na svete.
„ Moj bože, dve roskošné čerešničky, zahoďte rozpaky a zábrany. Dnes sa budeme bavi?,“ rútil sa cez podnik Kaderník. Silno objal Hlavatú a potom aj Fialovú.
Pri stole s Kaderníkom sedela žena. „To je moja priateľka z Londýna. Je to lesba,“stihol ju predstavi? ešte pred tým ako prišli k stolu.
„To sme si stihli všimnú?. Stačí sa na ňú pozrie?. Sála jej to z jej konského ksichtu,“ prehodila Hlaváta.
„Haj , plís tu mit ju.“
„Mi tu.“
„Jú ár veri najs hér.“ nadhodila Fialová a prešla Lesbe po vlasoch.
„Tebe fakt načisto jebe,“ prevrátila oči Hlavatá.
„Odhadzujem zábrany, bude sranda...“na chvíľu sa Fialová odmlčala a potom dodala,“ a je celkom pekná.“
Lesba trúfalo prešla hlavatej rukou nežne po chrbte. „Du ju vant sam drink?“
„Jes aj du. Mojito.“
Lesba sa stále pýtala. Fialová odpovedala. Hlavatá pila rum s kolou. Kaderník spal na stole. Neskor mu Hlavatá objednala taxika.
„Záveréčná,“ vyhadzoval čašník spité osadenstvo.
„ Poďme do Účka,“ navrhla Fialová drkotajúc zubami, keď brázdili nočné ulice.
Pred Účkom postávali zhulujúce sa skupinky. Hlavatá pristúpila s výrazom smutnej rusalky k skupinke mládencov. Zvodne vlnila bokmi. Pohadzovala vlasmi.Vrátila sa o pa? minút a s hrudou hašišu napchatou vo fajke. „ Poďme sa zhúli? ako prasce,“zavelila.
Lesba kašlala. Hlavatá sa smiala.
„ Dnu,“vymačkla sa ledva Fialová.
Fialová prestávala vníma? okolie. Ponorila hlavu do hudby ako do vodného víru. Pretancovala sa na parket. Zavrela oči. Otvorila oči po pár minutách. Pocítila dotyk. Jazyk na krku. Dve telá zapletené do seba ako liany. Zapadla do nich.
Dva hady, Hlavatá a Lesba obtočili Fialovú. Obkrútili prsia. Obkrútili stehná. Hladili vlasy. Skrúcali svoje ruky pevne okolo bokov.
„Zbavme sa jej,“ precitla Fialová.


„Mám trošku výčitky, že sme ušli.“
„Ona sa o seba postará. Videla si tie lačné pohľady tých dvoch slečien... poďme ku mne..“
„Ok,“prikývla Fialová.
Privolali si taxik. Nasadli. Vystúpili. Otvorili vchodové dvere. Klopkali po schodoch štíhlimi opätkami.
„ A čo vlastne skrývaš v tej terapeutickej taške? “
„ To až hore, teda ak si v správnej nálade. “

Hlavatá posadila Fialovú do obývačký.
„ Máš tu smrad ako by Ti tu zdochol pes.“
„ Nestihla sme ho pochova?, tak som ho hodila za skriňu.“
„ A kde máš vlastne Suku? “
„ Je u našich...A ako si sa mala celý ten týždeň?“ zvážnela Hlavatá a klesla do kresla.
Fialovej tvár sa ztiahla do zvláštneho kŕča akoby pred Hlavatú niekto natiahol plátno Munchovho Výkriku. „ V skratke...vrátila som sa k rodičom, vyfajčila asi desa? špekov, vyspala sa s bývalým kolegom, pä? krát sa opila a ogrcala našim auto... nepatrím k tým ľuďom, ktorý sa vedia vyrovna? s rozchodom len tak,“ vzdychla.
„ Niekto sa opíja, niekto si kúpi psa...ako ja... nikto zabije bývalého milenca...“ Hlavatá sa odmlčala a tajomne sa usmiala. „ Presne tak ako to spravíš Ty...ale iba akože samozrejme.“
Siahla po taške.
„ Predstav si, že toto je Čierny, “ predniesla Hlavatá ako učiteľka na hodine matematiky.
„ To si robila sama? “ Fialová zarazene hľadela na tekvicu s vyrezanou tvárou.
Hlavatá ignorovala otázku a pokračovala akoby vysvetlovala zložitý chemický pokus.
„ Tu je podložka. Tu je nožík. Nožíkom si Čierneho rozporcuješ na tácke.. a musíš pri tom samozrejme cíti? zados? učinenie. A na záver - toto je ploskačka rumu...“
Fialová sa v okamihu hystericky rozplakala. Horúce slané slzy stekali na parkety.
„ Neplač toľko. Vytopíš susedov,“objímala a ukludňovala ju Hlavatá.
„ Ale, ale...“ posmrkovala Fialová „ ... stále ho milujem... odišla som preto, aby som si dokázala, že viem ži? aj bez neho...“
„ A nevieš,“ doplnila Hlavatá.
Fialová sa ešte viac rozplakala. Plakala. Plakala a plakala. Hlavatá Fialovú objímala.
A objímali sa až dokým zmizla posledná hviezda zaprášenej mestskej oblohy.
Fialová sa zdvihla. Idem k Čiernemu na raňajky zavolám Ti.“