KRESŤANSTVO A ISLAM

Referát podľa knihy Hansa Künga
a Josefa Van Essa
Pokúsim sa pristupovať k otázke Islamu bez negatívneho predporozumenia, so snahou nájsť v náboženstve Islamu pozitívne prvky,ktoré môžu osloviť aj kresťana a so snahou poukázať na prvky, ktoré sú spoločné pre Kresťanstvo a Islam. Dôvod takéhoto prístupu je prostý. Islam je v dnešnej kresťanskej spoločnosti považovaný za hrozbu. Je z princípu špatný, ešte skôr než sa s ním človek zoznámi a zamyslí sa. Tento postoj sa mi zdá neférový a tiež nekresťanský.Rozhodne, Islam si zaslúži šancu slobodne sa predstaviť.„Islam bol vždy v dejinách a je tomu iste i dnes tak, nejakou podivnou, nebezpečnou a úzkosť vzbudzujúcou skutočnosťou.“ Možno toto paradigma obáv spôsobuje, že ešte i dnes je pre väčšinu kresťanov neznámym fenoménom. Küng to vyjadruje tákto: „Viac než 400 r. po vystúpení Muhamada (610-613 po Kr.) nebolo v západnom kresťanstve o moslimstve nič autentického.“ Roku 1650 Alexander Ross napísal dielo menom Pansebia. Podarilo sa mu v ňom vytvoriť skreslený obraz islamu. Nečudo, veď ako hovoria autori knihy, k popisu skutočností používal „plebeia opinio“ - mienka človeka z ulice. O serióznom výskume tu nemohlo byť reči. V očiach čitateľov kníh, vzniklých o islame v stredoveku, sa tak postupne vytváral negatívny obraz o cudzom náboženstve. Napriek tomu, že je islam svojim miestom existencie (výskytu) a vzniku vlastne blízke (blízky východ), omnoho bližšie než Budhizmus, či Taoizmus, ostal po dlhý čas nepoznaný. V situácii, keď je myseľ človeka masírovaná nepriateľským postojom k islamu, pretože nebol seriózne prebádaný, nie je problém na druhú stranu brehu postaviť, ako to pravé, ideálny obraz kresťanstva. Domnievam sa, že s takýmto, alebo podobným prístupom sa k dielam o islame stavali ich autori ešte donedávna. Ľahko teda vzniklo konkurenčné prostredie, v ktorom vlastne šlo o akúsi snahu brániť vlastných stúpencov, voči konkurenčným vieroučným systémom. Je treba podotknúť, že sa istým spôsobom nie je prečo diviť proti - islamským náladám v stredoveku. Stačí si spomenúť na historické hrozby tureckých vpádov v období stredoveku. Ani dnes, keď sa z masmédií dozvedáme o rôznych atentátoch, pri ktorých umierajú nevinný, vykonaných tým či oným islamským hnutím odporu, nevzniká automaticky pozitívna nálada, či postoj vo vzťahu k islamskému náboženstvu. Až 19. st. a ďalšie priniesli rozvoj orientalistiky a začínajú sa tvoriť i seriózne diela menej polemického hodnotenia islamu. Dnes k dialógu iste dopomáha i cestovanie, migrácia moslimov do krajín západu. Kresťanstvo sa tak stretáva s islamom v domácom prostredí. Je treba zaujímať postoj, vyrovnávať sa s prítomnosťou iného, nepoznaného a pre bežného človeka príťažlivého náboženstva. Aby sme porozumeli príťažlivosti islamu, je potrebné si uvedomiť, že islam ako náboženstvo moslimov, ani dnes nie je jednoducho jednou z oblastí života. Sekulárny človek dneška oblasť náboženstva nazýva „náboženský faktor.“ Okrem neho existuje v živote ešte mnoho iných „faktorov“ (kultúrny, športový a pod). Pre moslima je islam niečím iným! Nielen jedným z faktorov. V islame neexistuje život a náboženstvo, či náboženstvo a kultúra atď. Všetky tieto zložky – „faktory“ sú v islame živým spôsobom spolu premiešané. Nie sú oddelené a na sebe nezávisle, schopné života. „Islam sa snaží byť všetko - obsahujúcim životným názorom, všetko prenikajúcim životným postojom, všetko určujúcou životnou cestou...“ Kladiem si otázku či by nemalo posolstvo Ježiša Krista a vôbec kresťanstvo byť chápané spoločnosťou obdobne? Ako kresťania máme tendenciu oddeľovať kultúru od náboženstva a pod. Nemalo by nás posolstvo Boha presahovať a zasahovať do všetkých zložiek nášho života a práce, odpočinku atď.? Právo, štát, politika i náboženstvo tvoria v Islame jednotu! Van Ess a Küng rozvinuli i diskusiu na tému "Islam ako cesta k spáse". Küng pripomína, že dlho pretrvávajúci tradičný katolícky názor: „Exra ecclesiam nulla salus!“ (Mimo cirkev nie je spásy!) – rozširovaný už Origenom, Augustínom atď., už dnes neplatí (ako vyhlásil Vatikán už v 17. st.). 2. vatikánsky koncil nakoniec prehlásil: „večnej spásy môžu totiž dosiahnuť všetci, kto bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho cirkev, avšak s úprimným srdcom hľadajú Boha a snažia sa pod vplyvom milosti skutočne plniť jeho vôľu, ako ju poznávajú z hlasu svedomia.“ To znamená, že i islam teda môže byť cestou k spáse, cestou nie normálnou, ale mimoriadnou. Nehodlám ďalej rozvíjať túto otázku, pretože je veľmi citlivá a v kruhoch CASD vlastne neprípustná. """Veď mimo CASD spasenia nieto.""" ˘ Zaujímavou sa pre mňa stala otázka hodnovernosti Mohamedovej ako proroka. Môžeme Mohameda považovať za pokračovateľa prorockej línie SZ prorokov? V tejto diskusii by sme mali vziať v úvahu množstvo spoločných znakov Mohameda so Starozákonnými biblickými prorokmi. Napr. to, že i on pôsobil na základe svojho osobného vzťahu k Bohu a nie z moci úradu, prepožičaného spoločenstvom. Tiež prehováral v dobe spoločenských kríz, podobne ako Izraelský proroci. Neúnavne zvestuje jediného Boha a požaduje bezpodmienečnú poslušnosť, podriadenosť a odovzdanosť (islam). Dosť silne ma oslovilo islamské pojatie Písma - Koránu. Bol uzavretý po Mohamedovej smrti. Korán je považovaný za slovo Božie. Však nie hocijakým. Je viac, než ústne tradovaným a tak ľahko zmeniteľným slovom. Podľa islamu sa totiž Boh zjavuje v knihe. Z koráne nájdeme najviac podobností s Tórou a Žalmami. Verí sa v jeho verbálnu inšpiráciu Bohom –„impsissima verba." Boh po Mohamedovi neprestal prehovárať, ale už nehovorí nič nového. „Kresťanovi sa skúsenosť Boha najdôvernejšie napĺňa v eucharistii, lebo v Kristu sa slovo stalo telom. Moslimovi zakúša Boha v recitácii koránu, lebo v Koráne sa slovo stalo knihou.“ Moslim sa oddáva slovu koránu omnoho silnejšie, než to činíme my. My kresťania sme si zvykli na „novoty“- žiada sa nám počúvať stále ničo nového. Chceme moderné recitácie, piesne i kázania. Moslimovi naopak vyhovuje naslúchať stále tomu istému slovu a pri recitácii sa na to isté téma oddávať stále novej meditácii. Väzba moslima na Písmo - korán je omnoho silnejšia, než u kresťanov. Povedané malinko prehnane – kresťanovi je bližší výklad, než text. Avšak v islame samotný výklad, textu koránu, nikdy nehral kľúčovú rolu. Dôraz je položený na opätovné pripomínanie si textu, dôverne známymi formuláciami – podobne ako pri modlitbe. Korán sa považuje za nepreložiteľný. Napr. preklad do Turečtiny síce existuje, ale je viac či menej považovaný za pomocný prostriedok k pochopeniu samotného Koránu. Moslim nezakúša svoju identitu vo vieroučných formulách, ale v určitých úkonoch, ktoré vykonáva vždy rovnakým spôsobom. Pôsobivé je i to, že sa vykonávajú v spoločenstve s blížnymi. Je päť povinných úkonov. Sú to: modlitba, pôst, púť, vyznanie, dary chudobným. Existuje niekoľko spoločných rovín, na ktoré by sme v diskusii s moslimom mohli nadviazať. Je to viera v jedného jediného Boha, ktorý dáva všetkému zmysel a život. Ďalej je to viera v Boha, ktorý zasahuje do dejín človeka a tvorí ich. Viera v Boha, ktorého je možné osloviť v modlitbe, je možné o ňom meditovať, chváliť ho a oslavovať atď. V neposlednej rade je to i viera v milosrdného Boha, ktorý sa človeka ujíma.


Upozornujem, ze niesom autorom tohto referatu, ?je to len moja snaha stat sa moslimom? Ako aj snaha priblizit ludom idealy ISLAMU.