"Si hlúpa," ozvalo sa konštatovanie do telefónu.
"Prídeš večer?" spýtala sa Fialová nervózne.
"A neplač už. Zastavím sa po Teba"
S Hlavatou sa poznali už dlho. Prežili spolu prvý menzes, chodenie poza školu, prvé grcanie na záhrade Hlavatej rodičov počas oslavy narodenín Hlavatej starej mamy.
Fialová na seba hľadela do zrkadla. Namočila si tvár. Pustila platňu. Chodila nervózne po byte. Plakala. Čítala knihu. Zaspala.
Keď sa Fialová zobudila bola už tma. Zapálila si cigaretu.
Pohľad jej skĺzol na telefón. Nič. Čierny sa neozval. "Myslela som si, že nepríde," šepkala si Fialová pre seba.Keď sa Fialová zobudila bola už tma.
Ozval sa vchodový zvonček hlasným Cŕŕŕn."Že Ty spíš? Ja som to vedela. Otvaraj niekoho Ti vediem."
Fialová otvorila dvere hneď ako začula prís? vý?ah skryvajúc očakávanie.
"Pán Pushkin osobne a nie jeden ale rovno dvaja" uškŕňala sa Hlavatá s fľaškou v ruke."Musíme upi? tvoju depresiu do debilna."
Fialová sa uprimne zasmiala. "Sadaj do obyvačky, idem po štamrle a ľad."
"Kde si kúpila ten svietnik? Je krásny."počula Fialová tlmene, keď oplachovala zaprášené poháre.
"Som rada, že si prišla a priniesla si so sebou aj svoje hlúpe otázky" ozvala sa Fialová, keď si spokojne sadala vedľa Hlavatej na sedačku.
"Ten svietnik mi dala babka ako spomienku na prababku, je mi ľúto ho vyhodi?."
"Tak do dna."
"Alebo na dno" trpko sa pousmila Fialová.
A dokým boli fľaše prázdne a dvere sa zabuchli stihla to poveda? tak desa? krat.

Čierny sedel za stolom pohruženy ani nie tak do rozhovoru s nohatou blondskou s očarujúco výzývavým americkým úsmevom, ktorý odhaľoval aj to čo nemusel, ale skor do jointa, ktorý pravidelnými výdychmi vstrebával do seba.
Blondska sa mu prehrabla vo vlasoch."Maš pekné vlasy,"zašveholila a pritisla sa svojími melónovitými ňadrami bližšie.
"Ďakujem aj Ty," prerazil dlhé ticho flegmaticky Čierny.
"Nepojdeš so mnou na drink? Nechcem ís? sama k baru nevyzeralo by to dobre."
Čierny sa postavil, vyprevadil Blondsku k baru a obratil spolu s ňou armádu panákov.
Čierny hľadel na Blonsku. Na okamih v opare farebného svetla vyzerala tak jedinečne a putavo. Z polootvorených úst jej trčali vlhké zubky. Horela nedočkavos?ou. Čierny to vedel. Nahla sa k nemu a pobozkala ho.
"Nebuď jebnutá." No ona nereagovala na na odpor Čierneho...a ten postupne opadal.
Bozkával ju náruživo, horel chtíčom, hladil jej odhalené stehná. Už nemyslel na Fialovej zranitelnos?, na jej eterickú krásu. Totopil sa do oparu alkoholovej vášne.
"Nemyslela, že budeš až takýto kokot,"ozval sa nahnevaný hlas. Čierny sa prebral. "Nenavidím ?a, nenávidím ?a, nechcem ?a, neľubim ?a..."každým zúfalím výkrikom Fialovej triezvel viac a viac. Bremeno slov mu dopadával na pomyselný chrbát.
"Prosím neodchádzaj, stoj"ozývali sa Čierneho prozby.
Čím bola Fialová ďalej tým väčšia váha okolností doliehala na Čierneho chrbát.
Vrátil sa spa? do krytu, obliekol sa.
"Kam ideš?"
"Idem domov snaď ju tam nájdem."
"Prepač nevedela som."