su dva zmysly zivota. jeden je zmysel zivota mna sameho. este vacsia haluz je ale zmysel zivota boha. berme to teraz akoze tak ze boh existuje. ale kto ho stvoril a preco? aky ma jeho existencia zmysel pre neho sameho, aky ma zmysel pre...existuje nadboh? naspat. mam 30 rokov a nic som v zivote nedokazal ani nezazil. teda nieco ano, ale nic take, co by ma naplnilo zmyslom zivota. je to len o tom, ze si neviem najst svoje miesto? alebo skor uz dopredu viem, ze ziadne miesto by mi zivot neozmyslilo? ak to takto pojde dalej, a preco by nemalo, tak ochvilku zomriem a dovidenia. malinky zivotik prezity v spolupraci s ostatnymi malinkymi zivotikmi. zbytocny zivotik. ani nemusel byt, ani nemusel nebyt.

aky zmysel ma tvoj zivot? najviac ludi asi odpovie nieco o detoch. priviedol som na svet troch krasnych ludi, dal im skvelu vychovu, vzdelanie. ale je to odpoved? lezis na smrtelnej posteli. citis sa naplneny tym ze si vychoval tri deti? citis sa naplneny tym, ze si zalozil prosperujucu firmu, alebo si bol prezidentom? ze si zachranil 500 ludi po zemetraseni? to su super veci, ale je to zmysel tvojho zivota? povieme si pre ne: tak pre toto som tu bol!? asi nie. preto radi verime v boha, v posmrtny zivot. ak by bol len tento, naco by bol? prides, jebes sa tu s picovinami a potom skapes. to nemoze mat zmysel.

bojim sa smrti. nie toho okamziku, ked zomriem. ani bolesti a utrpenia, i ked su isto aj krajsie veci na svete. moj strach zo smrti nema nic spolocne s tym okamzikom, ked zomriem. mam ho stale, mam ho uz teraz, mam ho od svojich asi desiatich rokov, ked som lezal na posteli, rodicia sa bavili za dverami, v izbe bola tma a ja som si vtedy prvy raz uvedomil smrt. odvtedy mi nahana strach to, ze raz zomriem, a potom uz nic nebude. odvtedy sa bojim smrti ako neustalej pripomineky toho, ze zivot moze nemat zmysel.

teraz ine. bol som fajcit a pozeral som sa na hviezdy. to je jedina vec, ktora ma vie vyprovokovat k tomu, aby som sa nebal smrti. aj to len niekedy. musi ich byt vela, ziadne oblaky, ziadny mesiac. a musim mat na to tu spravnu naladu. idem si este zapalit nech si to obnovim.

takze takto: boh je. lebo to by bola uz uplna haluz. ale mozno boh je, a posmrtny zivot nie. aj ked to by mi asi vacsina "veriacich" neschvalila, pretoze nadej v posmrtny zivot je hlavnym dovodom ich viery v boha. prave to. co ked je viera v posmrtny zivot a pocit, ze ak po smrti uz nic nie je, tak to nema zmysel, co ked je toto cele len produktom nasho ega? sme presvedceni, ze ta dusa co je v nas je taka skvela, ze predsa nemoze len tak zomriet spolu s telom. ze to cele nemoze byt len chemia. ale preco nie?

aby som sa teraz nehral na frajera, stale dufam v posmrtny zivot. ak by bol, zilo by sa mi teraz lahsie. ale este viac verim v to, ze na tych hviezdach, na ktore sa pozeram, teda na ich planetach, je zivot. spusta zivota. naco by tam inak boli. filmovy otec jodie fosterovej vo filme kontakt hovori, ze ak by tam nikde nebol zivot, bolo by to obrovske plytvanie priestorom. to si myslim. ja tam vidim nekonecne mnozstvo nam podobnych aj nepodobnych bytosti. vidim bozi vesmir, miliony svetov ako sucast bozieho planu, ktoreho zmysel je pre nas nepochopitelny, ale o to viac nas fascinuje. bozia chemia, bozia fyzika. bozi prach, bozie bytosti.

z casu na cas ked mam moc dobru naladu mi staci ku stastiu poznanie, ze ked zomriem, zivot aj tak pojde dalej. nie je uplne nevyhnutne, aby som pri tom vsetkom bol osobne, teda moja dusa. ta mozno zanikne spolu s telom, pretoze aj vzdy bola iba jeho sucastou, ale ine duse, alebo to, co tak volame, budu zit dalej. a mozno naozaj existuje duch, ktoreho sme vsetci sucastou. denne pocujeme o veciach, ktore to naznacuju: telepatia, zazitky spred tisicok rokov, ktore ludia porozpravali v hypnoze, a ktore presne odrazali dobove realie...

mozno su zivoty vsetkych ludi len jednym z nasich minulych ci buducich zivotov. (vzdy ma hnevalo, ked nejaki buddhisticki mudrci zacali vysvetlovat, ze kazda dusa ma 26 ci kolko zivotov. preco 26? ako ich to napadlo?) mozno to, co volame dusou, zomrie spolu s telom, ale "velky duch", ktory sa odrazal aj v nas, stvori zas nove zivoty. to, na co sme taki hrdi, a co nechceme, aby tiez raz zomrelo, tie nase vznesene myslienky, vsetko to umenie, laska, ktorej sme schopni, to su mozno vsetko produkty "velkeho ducha", ktory nas znesie z tohto sveta hned, ako nam telo schradne. su to veci, ktore su v nom obsiahnute bez ohladu na to, ci este zijeme alebo sme uz po smrti. co raz bolo, je.

a co ked je tuzba nasich dusi po vecnom zivote neuctou k bohu? nedoverujeme mu? myslime si, ze bez nas, bez nasej duse, to tu dalej nepojde tak ako by malo? ked sa tak pozeram na tie hviezdy a hulim jednu od druhej, som vdacny bohu za to, ze tu mozem zit. ze ma zaradil do svojho planu. nepytam další zivot, verim, ze aj bezo mna to tu bude super. a ak si chcem nechat nazrat ego, predstavim si, ze ked raz zomriem, ti co tu zostanu, to budem vlasne ja. jeden z mojich minulych alebo buducich zivotov.