I. Cesta do neviditeľného sveta
Makromolekulárna úroveň výstavby organizmov

Život je možné začať skúmať od látky, teda od živej hmoty, do ktorej sa snažíme preniknúť všetkými prostriedkami vedeckej techniky. Ďalšou možnosťou je skúmanie života zvnútra, skúmanie vnútorného prežitku tak, ako k nemu pristupujeme v našom vlastnom bytí. Vedecky použiteľnú pravdu o živote však predstavuje až súhrn oboch týchto pohľadov.

Prvý načrtnutý smer bádania, skúmanie živej hmoty, sa vďaka pokroku elektrónovej optiky posunul ďaleko za hranicu viditeľnosti. Popri tom, že nám otvára cestu k ďalším podrobnostiam, mení zároveň aj naše predstavy o štruktúre živej hmoty. Skúmanie záhady základných foriem a funkcií života sa tak presunulo do doposiaľ nenahliadnuteľných dimenzií. Dostávame sa tým bližšie k objasneniu ústredného problému biológie, ktorým je mechanizmus sebareprodukcie základných štruktúr živej hmoty. Tá je doposiaľ známa iba v prostredí, ktoré už vykazuje látkovú výmenu. Výsledky biochemických pokusov tak vzbudzujú dojem, že si musíme prvotné prostredie predstavovať už takmer „živé“.

Pri skúmaní života na úrovni makromolekulárnych štruktúr, využívajúc pri tom fyzikálne a chemické metódy, narazili biológovia na základy jednej z najdôležitejších skutočností života – na bázu evolúcie, bázu postupných premien foriem v dejinách Zeme. Popis života na makromolekulárnej úrovni však hraničí s možnos?ami bežného jazyka a vymyká sa teda aj nášmu chápaniu. V tomto svete sa totiž nestretávame s individualitou v tom zmysle, v akom si ju predstavujeme u človeka alebo vyšších živočíchov. Ak sa napr. snažíme popisova? jednobunkový organizmus, začína sa už možno tento útvar deli?. Slovom indivíduum ale označujeme niečo nedeliteľné – iba v tejto podobe je skutočné a úplné.

Centrálnym fenoménom na makromolekulárnej úrovni je schopnosť delenia. Podmienkou deliteľnosti živej hmoty je sebareplikácia základných štruktúr. Ak sa štádium procesu delenia predĺži, jedná sa o stav utlmeného života. Plný život znamená na makromolekulárnej úrovni neustále rozmnožovanie a delenie.

Na tejto úrovni neexistuje starnutie tak ako ho poznáme. Neexistuje tu ani koniec, pretože tu neexituje indivíduum – každá fáza žije ďalej v tej nasledujúcej. Ale pretože o nesmrteľnosti hovoríme takisto až vo svete indivíduí, nemôžme túto stále sa rozmnožujúcu látku označi? ani takto. Smr? je charakteristikou vyššieho bytia. Objavuje sa, akonáhle do života vstupuje organizácia, vďaka ktorej sa utvárajú komplikované orgány mimo a nad molekulárnou úrovňou.

Rozhodujúcim „obratom“ umožňujúcim vyššie formy života sa zdá byť objav jadra. Tam je sústredená podstatná časť dedičnej substancie. Jadro zaručuje vysokú precíznosť mechanizmu delenia a zároveň umožňuje odchýlne kombinácie tohto materiálu, ktoré sa významne podieľajú na procese evolúcie.

Prenikanie do mikrosveta nie je iba pátraním po tajomstve života, ale taktiež cesta k moci, cesta k vedeniu a ovládaniu čo možno najväčšieho množstva životných pochodov.

II. Celok a jeho časť
Problém tvorby buniek a problém organizácie

Najjemnejšiu stavebnú jednotku u rastlín a živočíchov predstavuje súhlasná štruktúra, ktorá bola podľa pôvodného pozorovania na rastlinách nazvaná bunkou. Je to jadro obklopené protoplazmou, u rastlín ešte naviac uzavreté v obale. Všetky tieto útvary boli označené za bunky práve vďaka obalu. Dnes si však už pod bunkou nepredstavujeme obal, ale staviteľa!

Akonáhle sa presadila vývojová teória, začali sa vyššie živé bytosti poklada? za druh akýchsi kolónií. Bunky sa po delení od seba neodtrhajú, ale zostávajú pohromade a tvoria tak určitý bunkový zväzok, ktorému sa často hovorilo „bunkový štát“. Rastliny a živočíchy teda vykazujú bunkovú stavbu.

Idea bunkového štátu sa stala v priebehu druhej polovice minulého storočia tak samozrejmou, že sa o nej prestalo pochybova?. Tento obraz začal dokonca spätne ovplyvňova? predstavy o ľudskej spoločnosti. Došlo sa dokonca tak ďaleko, že nám bol obraz bunkového štátu v dobách totalitných zriadení predkladaný ako záväzný vzor, a slúžil k potláčaniu prekážajúcej individuality.

Z pozorovaní ale vyplýva, že sa útvary bohatých foriem môžu zakladať ako na jednojadrových, tak na mnohojadrových štruktúrach. Tvorba komplikovaných foriem nie je viazaná na väčší počet buniek a nepotrebuje mnoho „stavebných kameňov“ bunkového charakteru.

Portmann popisuje štruktúru vyšších foriem života novou predbežnou formuláciou, ktorú je potrebné spresňovať a prehĺbovať: „Živá hmota je až po svoje posledné stavebné prvky nadaná schopnos?ou sebarozmnožovania a dokáže sa sama začleni? do štruktúr vyššieho rádu“.

Oveľa všeobecnejší fenomén životných pochodov, akým je tvorba buniek, predstavuje členenie - vytváranie oddelených častí vnútri celku. Pri tomto priestorovom rozčleňovaní plazmy (diachoresa) môže byť využívaná bunková stavba, ale členenie ani vtedy neprestáva byv nadriadeným stavebným princípom. Vytváranie buniek a predovšetkým delenie jadier sa prejavuje opticky nápadnými zmenami. Členenie však začína neviditeľne, preto môže byť pri popisnom skúmaní štruktúr ľahko prehliadnuté. Je však potrebné zdôrazniť, že aj členenie je iba deskriptívnym pojmom, ktorý nepodáva výklad vývoja zárodku a organických štruktúr vôbec. Vo svojom konkrétnom priebehu a pôsobení je stále nejasným javom. Náuka o bunke tak zostáva dôležitým úsekom biologickej práce, ale jej platnosť má svoje hranice.

Význam „objavu“ bunkového jadra rieši problém vytvárania úplného „súboru“ najdôležitejších dedičných faktorov, ktorý môže byť prostredníctvom sebarozmnožovania predávaný ďalej ako jediný „balík“. Na ešte ďalekosiahlejší význam toho „objavu“ však poukázal výskum evolúcie. Dedičné vlastnosti totiž podliehajú zmenám, dedičnému trvalému pretváraniu, mutáciám.

Stále nové kombinácie neustále sa meniaceho dedičného materiálu zaručuje podivná hra, ktorú biológovia nazývajú sexualita. Pre sexuálny akt je rozhodujúce, že je dedičný materiál, ktorý predstavujú chromozómy, starostlivo rozdelený na dve polovice, ktoré sú týmto prispôsobené pre nové kombinácie pri oplodnení. Pôvodný postup počíta so stretnutím vo vodnom prostredí. Vyššie suchozemské organizmy sú odkázané na zložitejšie spôsoby prenosu (pohlavné orgány a sexuálne chovanie, tvorba kvetov).

III. Vnútornosť*
Vz?ah k svetu a prežívanie

Výskum mikroštruktúr organickej hmoty zabúda na jeden závažný aspekt živých bytostí, ktorým je vnútornos?. Tu sa sústreďuje pozornosť biológov na chápanie života na základe prežívania, teda na poznávanie jeho duševnej zložky, psyché.

O vnútornom svete živočíchov si môžeme vytvárať určité predstavy až vtedy, keď pochopíme, aké dojmy o vonkajšom svete sa môžu vyskytovať v ich prežitkoch. Skúmanie zmyslových orgánov a ich schopností nám ukázalo obrovské rozdiely v prežívaní sveta u rozličných skupín živočíchov. Pre živočícha sú zmyslové funkcie zdrojom jeho vz?ahu k skutočnosti, ktorá nie je iba žitá, ale prežívaná, podobne ako si svoj vlastný svet buduje pomocou zmyslov ľudská vnútornosť.

K dokonalému sebauskutočňovaniu nášho vlastného myslenia patrí možnos? zachova? si po celú dobu života otvorenos? voči novým dojmom, novému učeniu, tvorivému formovaniu. Tento jav je v ríši života celkom jedinečný. Pri bližšom zoznamovaní sa s neviditeľnou vnútornosťou živočíchov sa však predsa učíme vidieť v jednotlivosti toho, čo nazývame našim vlastným bytím, určitý všeobecný fakt vnútorného života, niečo, čo sa nevyskytuje iba u človeka.

Kybernetika nám predviedla, že je schopná mnoho z nášho myslenia dokonalo mechanicky reprodukovať a funkčne zdokonaľovať. Biológii tak poskytuje rovnako ako výskum chovania živočíchov závažné podnety pri skúmaní vnútorného sveta. Pri poznávaní vnútorného sveta živočíchov sa pýtame po „pohnútkach“, ktoré vedú živočícha k jednaniu alebo pasivite. Nehovoríme pritom o „príčinách“, teda o prísne kauzálne založených pochodoch. Hovoríme o „motívoch“, aby sme tým naznačili, že sa v tomto svete prežitkov pohybujeme na zvláštnom území, kde si nevystačíme s rečou fyziky a chémie. Najhlbšie vnútorné stavy, ktoré ešte sme schopní pomenovať a ktoré vždy rozhodujú o vonkajších prejavoch, označujeme ako „naladenie“ (hlad, nasýtenosť, túžba po pohlavnom partnerovi, po spánku, po s?ahovaní). Neistota o štrukturálnych vlastnostiach naladenia nás upozorňuje na istú problematickosť v skúmaní vnútorného sveta živočíchov.

Teória tropizmov si svojho času predstavovala, že je „chovanie“ tých najjednoduchších živých organizmov popísateľné tak, akoby boli vybavené úplne presne stanovenými odpoveďami na vonkajšie podnety (na svetlo alebo tlak, na dotyk, na chemické podráždenie). Pokusy ale ukázali, že chovanie je vždy komplikovanejšie, ako popisujú fyzikálno-chemické zákonitosti.

Občas dochádzalo v snahe o priblíženie biológie čo najviac k exaktným prírodným vedám k pokusom o redukciu živých organizmov na niekoľko tzv. elementárnych funkcií a pomocou nich o charakteristiku života vôbec (dráždivosť a pohyb, látková výmena, rast, vývin, rozmnožovanie, dedičnosť a mutácia). Súčasne bola ale vždy znovu poci?ovaná neúplnos? tohto zoznamu, ktorý bolo potrebné doplniť o sebauskutočňovanie (autonómiu životnej formy). Wilhelm Roux zdôrazňoval, že by sa vlastne všetky spomínané vlastnosti mali doplniť predponou „seba“. Teda že musíme hovori? o sebapohybe, sebazachovaní, sebavývoji a že táto predpona „seba“ charakterizuje priamo jadro celého problému života.

Pri takto pomenovanom neznámom faktore narážame na problém medze jazykových možností. Naša reč, je totiž sama výtvorom neznámeho celku, tohto akéhosi „seba“. W. Roux označuje túto sféru neznámeho vlastného bytia organizmu, ku ktorej prináleží takisto prežívanie, veľmi širokým pojmom „vnútornosť“. Túto vnútornosť musíme od začiatku prísne oddeľovať od vedomia. Vedomie je totiž zvláštny výkon, je jednou z možností vnútornosti. Vnútornosť ďaleko prekračuje sféru vedomého.

Vnútornosť predstavuje bohatý súbor skrytých spôsobov usporiadania, a nie je možné ju lokalizovať. Aj keď prisúdime nejakému orgánu (napr. mozgu) najväčší význam, predsa len sa na celku vnútornosti spoluúčastnia všetky zložky celku. Aj keď je mozog iste centrom, je možné ukáza?, že je aj tento riadiaci orgán ako súčasť celku sám riadený (príklad červa rozrezaného na dve časti, kde sa zadná časť regeneruje tak, že sa v nej organizuje úplne nový mozog – časť červa si sama buduje nový riadiaci systém!).

Zárodok človeka v tele matky, merajúci zo začiatku desatinu milimetra, prevádza sám jediný krát to isté, čo sa deje pri spomínanej regenerácii červa. Sám sebe vystavia mozog so všetkými zmyslovými orgánmi. Takáto výstavba umožní, že sa v tejto základnej štruktúre môže formova? vedomé Ja. Ono Ja tu ale nie je staviteľom, je možnos?ou spočívajúcou na skutočnosti onoho „seba“. Ako ďaleko je myslenie a jednanie vedomého Ja určované týmito skrytými prameňmi (v dobrom aj v zlom), dnes nedokáže poveda? nikto.

Formy života poskytujú bádateľovi rôzne prístupy, pričom biológ musí skúsi? všetky tieto cesty. Ani jedna z nich nesmie by? vopred pokladaná za dôležitejšiu alebo „vedeckejšiu“ ako ostatné. Obraz poznateľného je pre určitú generáciu vedcov daný iba súhrnom všetkých metód, ktoré sú v danej dobe k dispozícii.

IV. Prírodný útvar a technická forma
Organizmus v dvojitom svetle funkčného a estetického hodnotenia

Ak niekto skúma zákonitosti útvarov na makromolekulárnej úrovni, má v celej živočíšnej ríši k dispozícii ohromnú zásobáreň životných foriem, z ktorých možno vždy vylovi? materiál, zodpovedajúci najrozmanitejším spôsobom kladenia otázok. Procesy sú totiž na tejto úrovni spoločné pre všetko živé. Táto prvá formálna úroveň života má svoje vlastné zákonitosti, kde platia mnohé pravidlá hry tak všeobecne, že sa podľa potreby pri voľbe objektov skúmania bez rozpakov prekračuje aj hranica medzi rastlinami a živočíchmi.

Zachyti? bohatstvo foriem a preskúma? ich vzájomnú príbuznos? je úlohou zvláštnej náuky o formách, morfológie. Takisto sa podobnými otázkami zaoberajú jednotlivé odvetia genetiky. Rastúci význam skúmania mikrosveta však stále viac odpútava pozornos? od vonkajších prejavov života ako celku. Tento vývoj je nutný, ale o to závažnejšie je domáha? sa na pôde vedy potrebnej rovnováhy.

Pri formovaní našich súčasných predstáv o živých bytostiach je rozhodujúcim faktorom technické chápanie. Preto je nutné správne vidie? špecifičnos? tohto chápania. Technické myslenie je jednou z ciest pre človeka vlastných. Až okľukou, prostredníctvom vlastných vynálezov, sme schopní pochopi? taktiež skutočnú funkciu technických foriem v živej prírode. Posledný vývoj napr. kybernetiky začína ovplyvňova? taktiež spôsob myslenia biológov.

Technický rozum osvetľuje vždy iba úzky výsek vzhľadu živých bytostí. Ak tento výsek preceňujeme, dopúš?ame sa hrubého omylu. Prehľad spoľahlivých znalostí o živých organizmoch nám poskytne iba sledovanie najrôznejších prístupov.

Medzi organizmami vydeľuje technický pohľad s obľubou dva typy výzoru. Vyzývavú nápadnos? a dokonalú nenápadnos?. Nápadné formy sa pre svoje výstražné, signálne zafarbenie nazývajú sémantické. Formy s ochranným sfarbením sa naopak (pretože sa zdajú by? stvorené pre skrývanie) nazývajú kryptické.

Pri našich úsudkoch o formách života ale taktiež spolupôsobí citové hodnotenie, ktoré je v nás hlboko zakorenené. Určité formy sa v konkurencii s inými presadzujú v našom vnímanie ľahšie. Tvarová psychológia ich nazýva „dobrými tvarmi“. Samotné maskovanie živočíchov spočíva na vytváraní čo možno najväčšieho množstva takých detailov formy, ktoré odpútavajú pohľad od vnímania celkových obrysov. Spolupôsobenie citu pre formu a technického myslenia vedie pri pozorovaní prírody k vyznamenávaniu určitých typov vzhľadu. Ak je súčasne uspokojený estetický cit aj technický rozum, nadobúdame dojem výnimočného postavenia daného živočícha (jeleň, gazela, orol atď.). Ak chceme pochopi? vzhľad živých bytostí, musíme s touto súhrou pri jeho posudzovaní počíta?. Úsudky technického rozumu i citovej sféry je vhodné uzna? za súčas? výkladu a vykáza? im ich miesto v úsilí o pochopenie vzhľadu. Predovšetkým je potrebné, aby sa vedľa privilegovanej skupiny konečne presadila prehliadaná väčšina. Vedľa výrazných extrémov v nápadnosti totiž vždy existuje aj nenápadná neutralita, opticky indiferentný vzhľad, ktorý je u mnohých skupín živočíchov vo väčšine.

Ak sa zaoberáme dobre známymi, technicky zrozumiteľnými formami, upútava našu pozornos? zložitý problém funkcie. Výskum chovania živočíchov odkryl analogické bohatstvo „funkcií“, ku ktorým patrí vzhľad rovnako ako spôsoby chovania, formy ako procesy. Problém formy a funkcie ale týmto rozšírením vyriešený nie je. Aj pri takto obmenenom chápaní zostáva predstava funkcie viazaná na systém vz?ahov. Aj keď už pokladáme „komfort“ za životne dôležitý a jeho získavanie hodnotíme ako podstatné, aj keď označíme „intimitu“ za objektívne nutnú pre vyššie indivíduum, vždy je prospech indivídua alebo druhu kritériom súladu medzi formou a funkciou.

Skúmanie mnohotvárnosti vzhľadu nejakej skupiny príbuzných živočíchov nám ukazuje, že sa vedľa štruktúr, ktoré slúžia potrebám zachovania, realizujú taktiež úplne protichodné možnosti voľnejšej tvorby vzhľadu, ktorej zmysel nekončí pri zachovaní života.

V. Hierarchia
Plnos? vz?ahov k svetu a objektívne určene jej úrovne

Pokrok od najnižších živých bytostí k najvyšším sa v prírodovede charakterizuje pojmami diferenciácie a integrácie. Znamená to, že sa jednotlivé členy znenazdajky rozostupujú v kontrastné formy a súčasne sa stávajú stále integrovanejšími súčas?ami celku, t.j. takými čas?ami, kde odpadnutie jednej jedinej znamená pre celok jeho zmrzačenie. To isté je zmyslom vývoja taktiež v umení. Otázka hierarchie je problémom, s ktorým sa biológovia stretávajú v celom rozsahu svojej pôsobnosti. Nejde pritom iba o rozdiely v orientácii, vďaka ktorým sa odlišujú životné spôsoby rastlín a živočíchov a ktoré sa nám javia ako rôzne stupne vz?ahu k svetu. Jedná sa tiež o kontrasty životných foriem, ktorými sa od seba líši dážďovka a včela, slimák a sépia atď. Problém hierarchie je uznávaný aj tam, kde nie je vlastným predmetom bádania. Často sa však mlčky predpokladá do tej miery, že to vedie k úplnému prehliadaniu celej záležitosti.

Problémy hierarchie sú všade aktuálne a s rozširovaním technickej civilizácie po zemeguli vyvstáva stále naliehavejšie požiadavka uváži? právo bytostí, ktoré sú iné a slabšie než človek, na existenciu. Aj keď sa domnievame, že akosi vieme, čo je vysoké a čo nízke, argumenty zostávajú väčšinou veľmi nejasné. Je preto potrebné urči?, z čoho vôbec fakt hierarchie vyvodzujeme.

Najvyšším kritériom je pre nás pri tomto určení vnútornos?. Práve znalos? celého bohatstva vz?ahov k svetu nám poskytuje mierku. Pri skúmaní vnútornosti nie je na mieste vyhýba? sa pocitu, ako prameňu skúsenosti.

Vz?ah k svetu súvisí so stupňom relatívnej autonómie. Jedným z kritérií pre zaradenie do hierarchie je miera bdelosti. Veľký význam má taktiež schopnos? udržiava? konštantné látkové zloženie vnútorného prostredia. Zvláš? dôležitou etapou na ceste k autonómii je regulácia telesnej teploty. Predpokladom vysokej autonómie sú optimálne zaistené vyživovacie možnosti. Vyššia samostatnos? znamená vždy tiež vyššiu závislos?. So stupňom vyspelosti sa vždy stupňuje aj riziko. Najvyššie priečky v rebríčku sú preto tie najnebezpečnejšie. Pri rozoberaní postavenia v hierarchii života nám pomáha výskum zmyslových orgánov, rovnako ako morfológia a fyziológia. Žiaden zo spomínaných prostriedkov však nesmie by? používaný výlučne.

Každá hierarchia opúš?a rámec prírodných metód, ktoré pracujú čisto kvantitatívne. Problém hierarchie v biológii má mnoho spoločného s otázkami, pred ktorými sa ocitá historik, filozof alebo životopisec. Keďže je našim cieľom výpoveď o rôznych typoch vz?ahov k svetu, musíme si uvedomova?, že pri svojom snažení opúš?ame ríšu merateľných veličín. Ak sa však naskytne možnos?, že môže by? exaktný výsledok merania prínosný pri záveroch, ktoré sa snažíme formulova?, je jeho použitie namieste.

Biológom slúži ako pomôcka pri formulovaní exaktnejších záverov centrálna nervová sústava, orgán, ktorý sa zvláš? hodí pre takéto merania. Vnútornos? organizmov s centrálnou nervovou sústavou má celkom nesporne vyššie možnosti.

Pokusy o určovanie hierarchie je potrebné zača? v užších príbuzenských okruhoch. Na začiatku 19. stor. sa prvý krát pokúšal spresni? spôsob kvantitatívneho skúmania teplokrvných živočíchov Georges Cuvier (1769-1832). Jeho zistením bolo, že jednoduché číselné porovnanie telesnej váhy mozgu nie je príliš poučné. Neskôr sa došlo k tomu, že zmenu pomeru mozgu k telesnej hmotnosti možno vyjadri? exponenciálnou funkciou. Marie Eugène François Dubois (1858-1940) doplnil vz?ah medzi hmotnos?ou mozgu a tela o tzv. cefalizačný faktor - veličinu, meniacu sa od skupiny k skupine. Formuloval tak vzorec: E=C.S^r, kde je E – váha mozgu, C – cefalizačný faktor, S – váha tela, r – relačný komponent, ktorý sa podľa starších teórií rovná 2/3 = 0,66. Dubois určil empiricky hodnotu r = 0,56. Predpoklad, že r má konštatntú hodnotu 0,56 sa však časom ukázal ako mylný. Relačný komponent sa totiž v skutočnosti líši od jednej úzkej príbuzenskej skupiny k druhej.

Adolf Portmann hľadal so svojimi spolupracovníkmi iný spôsob, akým charakterizova? postavenie v hierarchii pomocou hmotnosti mozgu, určovaním tzv. „intracerebrálnych indexov“. Index je pomerným číslom, ktoré udáva, koľkokrát je hmota elementárnej časti mozgu (teda predĺženej miechy) u tej ktorej skupiny, obsiahnutá v hmote mozgových častí vyššieho rádu. Význam tohto pomerného čísla musí by? objasnený prípad od prípadu. Aj keď toto číslo nemôžeme spája? s nejakou zvláštnou, známou komponentou vz?ahu ku svetu, zostáva všeobecným objektívnym merítkom a prináša dočasné, ale presné zistenia. Indexové číslo jasne charakterizuje postavenie človeka v skupine primátov.

VI. Jav
Aký zmysel má vzhľad živých bytostí

1. Sebavyjadrenie živých bytostí

Pri pohľade na prevažnú väčšinu priezračných morských živočíchov (napr. medúzy) vidíme stavebný plán, ktorý sa vyznačuje úplným súladom vnútorného a vonkajšieho. Symetria priesvitného vonkajšku sa plne zhoduje so symetriou vnútorných orgánov. Živočích prehľadne ponúka očiam svoju telesnú stavbu, vnútorné orgány sú často sfarbené jasnou červenou, žltou a občas čiernou farbou. Celý živočích tak stojí pred našim okom v čistej priezračnosti svojho zjavu.

Táto zvláštnosť vyniká pri porovnaní s organizáciou vyšších foriem, žijúcich v rovnakom prostredí (ryby, chobotnice atď.). Náš pohľad je u týchto bytostí zadržaný nepriehľadným povrchom, ktorý skrýva vnútrajšok. Tam je možné nahliadnuť až po otvorení telovej dutiny, ktorá skrýva kompaktné klbko orgánov. Komplikovanosť vnútornej stavby občas zatláča do úzadia pozorovanie vonkajšku.

Pri medúzach nás sotva napadne hovoriť o vonkajšom a vnútornom, a už vôbec nie o vnútornostiach, keďže týmto slovom predsa označujeme niečo skryté. Skúmanie vývinu nám ukazuje, že vyššie formy živočíchov majú v zárodočných štádiách vnútornosti rozložené inak ako v dospelosti. Pritom sa aj vnútorné orgány pri svojom vzniku riadia pravidlami vnútornej symetrie, ktorá určuje ich vonkajší vzhľad. Až neskôr je táto pôvodná symetria narúšaná zavinovaním, zriasením alebo tvorbou klkov a výrastkov, vďaka ktorým dochádza k značnému zväčšeniu dôležitých vnútorných povrchov potrebných pre trávenie, dýchanie, výmenu látok alebo vylučovanie.

Pri morských ulitníkoch je táto asymetria vnútorných orgánov zosilnená zatočením útrobného vaku, tzv. „torziou“.

2. Výklad ornamentov na koži živočíchov

Holandský entomolog J. Th. Oudemans má veľkú zásluhu na tom, že fenomén komplexného vzhľadu živočíšnych foriem začal byť vôbec videný ako problém. Pojmom „Oudemansov fenomén“ označujeme jav, ktorý sa vyskytuje u všetkých živočíchov s prekrývajúcimi sa povrchmi. Na perí vtákov alebo šupinách plazov sú nápadne sfarbené tie časti, ktoré sú prístupné optickému nazeraniu. Ostatné časti sú naopak sfarbené nenápadne (najčastejšie šedo). Samotný jav bol známi už pred Oudemansom a niesol názov „holotypický ornament“. Novšie sa presadzuje pomenovanie „totálna kresba“ alebo „zobrazujúca kresba“.

Portmann pre vysvetlenie zložitých ornamentov odmieta použiť Oudemansom navrhovaný model fotografického efektu. Nahrádza vzťah k svetlu vzťahom k oku, ktoré vníma vzhľad.

Pri skúmaní fenoménu kožného sfarbenia v celom jeho bohatstve sa stále naliehavejšie vnucuje iné vysvetlenie, ako to, že je koža živočíchov skladiskom produktov vylučovania. Látky, ktoré sú schopné vytvárať farbu sú namiesto toho, aby boli vylučované, práve naopak koži posielané. Sú k dispozícii pre dedične naprogramovanú tvorbu príslušných ornamentov tej ktorej skupiny živočíchov.

„Oudemansov fenomén“ svedčí o tom, že vzhľad živých bytostí má svoju vlastnú hodnotu, ktorá sa nekryje s púhymi sebazáchovnými funkciami.

3. Kresby hadov

Hady sú (spolu s korytnačkami) zvláštnym prípadom živočíchov, u ktorých je nositeľom najdôležitejších farebných kresieb chrbtová strana. Ostatné šupinaté plazy a rovnako mnoho savcov využíva k ornamentom predovšetkým plochy bokov.

Porovnanie celej skupiny ornamentov nabáda k domnienke, že majú tieto kresby vlastnú hodnotu a že sa tvorba variant riadi zvláštnymi pravidlami ornamentálnych obmien.

Iba na dvoch miestach valcovitého hadieho tela si jeho stavba vynucuje zmeny v ornamente. najnápadnejšia zmena je v oblasti prechodu k hlave. Vzácnejšia (ale občas veľmi podstatná) zmena vyznačuje predel medzi krátkou oblasťou chvosta a dlhým trupom.
Ak si prezrieme toto sfarbenie ako celok, uvedomíme si, že sa riadi zákonmi formy, ktoré nie sú závislé na stavebných pravidlách pohybových orgánov. Najnápadnejšie nám to ukazuje svojrázna symetria, ktorej sa tieto ornamenty podriaďujú. Vypĺňa pritom dlhý úsek kostry s jeho uniformnou štruktúrou celkom zvláštnymi rytmickými radmi. Zvlášť výrazným prejavom je striedavé zdôraznenie jedného prvku v pôvodne rovnocennom slede, z ktorého vyplýva sústava ďalších variácií.

Nápadné a rozmanité kožné kresby na tele hadov je potrebné radiť do skupiny adresovaného optického vysielania. Pri hadích ornamentoch však chýba zjavná súhra, ktorú pozorujeme u motýľov (súhra polohy tela, profilu krídel a sfarbenia).

4. Perie

Perie vtákov pre nás predstavuje jeden z najkomplikovanejších živočíšnych útvarov. Perá vtákov sú kožné útvary, ktoré sa vyvinuli u ich plazovitých predkov. Tento záver o pôvode peria sa takmer blíži istote. Mnohí bádatelia však trvajú na tom, že či už srsť savcov alebo perie vtákov nie je možné odvodzovať zo šupín. A tak je potrebné priznať, že perie - táto kožná štruktúra, je pre nás neznámeho pôvodu.

Perový útvar musíme najprv prijímať tak, ako sa nám prezentuje. Predstavuje ucelenú skutočnosť, komplikovanú stavbu zo zrohovatených buniek. Táto stavba je rozčlenená na brko a zástavicu. Zástavica je zostavená z vetvičiek, pričom je každá vetvička vybavená dvoma riadkami lúčov. Jeden riadok obsahuje jemné háčiky, druhý rámy. Takéto usporiadanie dodáva povrchu pera jeho elastickú a pritom pevnú súdržnosť.

Funkcia pera bola dlhú dobu videná v podvojnej úlohe tepelnej regulácie a letovej štruktúry. Takéto určenie však nestačí a každému plne sformovanému peru musíme priznať úlohu trojitú (jav - termoregulácia – lietanie). Pritom pri jednotlivom pere alebo u väčších skupín pier môže niektorá z úloh prevážiť, prípadne môže dospieť k úplnej výlučnosti.

Pero sa formuje z prstencovitého zárodočného útvaru. Neskoršia rozprestrenosť je výsledkom diania v čase. každý priečny rez perom je istou stopou v chronológii. Pero je fixovanou podobou času.

Ornamentálne varianty pier sú produkované mnohými nezámernými – náhodnými zmenami (mutáciami v dedičnom materiáli). To nasvedčuje predstave o ich relatívne náhodnom vzniku a teda náhodnej javovej hodnote. Ak však obrátime pozornosť k javom ako sú napr. zrkadielka na krídlach divokej kačice, naše predstavy sa úplne menia. V hre tu totiž musia byť faktory, ktoré ovplyvňujú jednotlivé perá v prospech celkového efektu.

Tento efekt je výrazne viditeľný napr. u ozdobne sfarbeného oranžového pera (pero č. 13) čínskej mandarínskej kačice. Ak je toto pero kačici vyšklbnuté, vytvoria sa v jeho blízkosti dve až tri perá nové. Pritom sa na dorastajúcom ozdobnom pere uplatňuje pozvoľná redukcia perných ornamentov. Pre problém „vlastnej hodnoty“ pera je pritom podstatné, že je najsilnejší odpor proti poškodeniu (dokladom ktorého sú spomínané nové zvláštne perá) sústredený v zónach peria, ktoré nie sú prikryté inými perami. Najsilnejšia potencia k „štruktúre ozdobného pera“ je sústredená v tzv. okruhu viditeľnosti.

Ďalším príkladom manifestácie rozvoja peria je páví vejár. To čo nosí samček ako trblietavú vlečku nie je chvostom – sú to posledné krycie perá oblasti kostrče. Ornament je optický fakt a preto je potrebné zostaviť objektívny prehľad jeho možných účinkov na oči, ktoré dokážeme zistiť. Pre odkrytie zmyslu týchto trblietavých pávích ornamentov ich nestačí skúmať iba z hľadiska tvárnosti. Je potrebné snažiť sa o spoznanie samotného ceremoniálu, pri ktorom sa páví vejár predvádza. Vzhľad sa totiž angažuje paralelne s komplikovaným chovaním. Adolf Portmann sa prikláňa k názoru, že nádhera páva v mnohom prekračuje hranice toho, čo je dedične vyžadované v sexuálnej hre. Okrem funkčných požiadaviek sa v javovej podobe vtáčieho druhu presadzujú aj faktory, ktoré produkujú útvary s vlastnou javovou hodnotou.

Vlastné javy nie sú iba prostriedkom komunikácie. Okrem tohto sociálneho určenia sú tajuplným prejavom podstaty, ktorá sa zo základnej plazmatickej štruktúry na úrovni molekulárnych foriem postupne vyvíja k spôsobu bytia, schopnému zmyslových účinkov.

5. Morské ulitníky

Existuje veľa pádnych dôvodov pre názor, že v najranejších formách (pred viac ako 500 miliónmi rokov) boli predchodcovia morských ulitníkov bytosťami symetrickými. Za ďalší stupeň vo vývoji je možné s určitosťou pokladať formy ulitníkov, u ktorých sa plášťová dutina so žiabrami pootočila o 180º smerom k hlave (torzia). Žiabre teraz ležia pred srdcom – z praulitníkov sa stali predožiabre ulitníky (Prosobranchia). Je pravdepodobné, že na tento stupeň foriem nadväzuje vývoj zvláštnej skupiny zadožiabrych ulitníkov (Opistobranchia).

Porovnanie dnes žijúcich foriem zadožiabrych ulitníkov umožňuje rekonštruovať tri udalosti, ktoré sa pravdepodobne udiali v priebehu ich evolúcie: 1. postupný zánik ulity, 2. koncentrácia nervových centier a 3. premiestnenie orgánov plášťovej dutiny. V priebehu týchto zmien sa zvláštnym spôsobom pretvoril vzhľad ich viditeľných častí. Uvoľnili sa väčšie plochy kože a v nových zónach sa v mnohých variantách uplatňovali nové pravidlá utvárania.

Najnápadnejšia je jasná tendencia k prísnej vonkajšej symetrii, ktorá nezasahuje iba pohlavné orgány. Pri tejto premene sa znovu prejavuje protiklad medzi utváraním vonkajšku (zjavu), a medzi stavebnými zákonitosťami vnútornej organizácie.

Na chrbtovej ploche sa pritom uplatňujú farby v celej škále nášho spektra. Nachádzame tu čisté spektrálne farby od červenej po fialovú, ale aj ich rafinované zmesi. Okrem farieb, ktoré sú založené na pigmentových látkach sa vyskytujú iné, produkované rozptylom svetla na zvláštnych štruktúrach (napr. beloba alebo niektoré odtiene modrej). Farebné kombinácie sa pritom u týchto foriem morských ulitníkov premietajú v úžasných ornamentoch.

Osou každého pokusu o pochopenie vzhľadu morských ulitníkov bude spomínaná záhadná torzia. Hypotézy, ktoré sa snažia o jej objasnenie sa pritom značne rôznia. Inšpirujú sa buď predstavou, že v priebehu evolúcie rôzne typy organizmov napĺňajú pre nás neznáme zákony zmien foriem, alebo sa riadia názorom, že náhodne (ľubovoľným smerom sa uberajúce) zmeny sú podriadené pravidlám selekčnej hry, ktorá niektoré zvýhodňuje a iné potláča.

Podnetom k novším úvahám o torzii morských ulitníkov bolo štúdium ontogenézy. Torzia totiž neprebehla iba vo vzdialenej minulosti a nie je tak iba evolúciou dospelých foriem. Rok čo rok ju uskutočňujú pri svojom vývine mladé ulitníky. Adolf Portmann však problém evolučného uskutočňovania torzie pokladá naďalej za nevyriešený.

VII. Evolúcia
Premeny foriem života v dejinách Zeme

Idea premien živých bytostí v čase mala pred Darwinom veľa predchodcov. Skutočný obrat však znamenalo až spojenie presvedčivého faktického materiálu s jednoduchou základnou myšlienkou pôsobenia selekcie, ktoré Darwin rozvrhol vo svojej teórii z roku 1859. Rozhodujúcim faktorom bolo vydanie diela O pôvode druhov. Najväčší vplyv vlastného darwinizmu (označovaného ako raný darwinizmus) prináležal poslednému desaťročiu 19. storočia. Po roku 1930 sa dostala do popredia jeho nová verzia - neodarwinizmus.

Počas tejto doby bol zhromaždený bohatý arzenál dôkazov, potvrdzujúcich evolúciu životných foriem. Práve preto je dnes „všeobecná evolučná teória“ medzi vedcami široko uznávaná. Všeobecná evolučná teória neobsahuje žiadne zvláštne tvrdenia o silách a faktoroch, ktoré spôsobujú premeny organizmov a práve v tom sa skrýva skutočná sila presvedčenia o jej pravdivosti.

Nová varianta špeciálnej evolučnej teórie sa objavila po objave toho, čo dnes nazývame „mutácia“, teda po objave, že jedným z „konštantných“ atribútov života je zmena v dedičnom materiály bunkového jadra. Základom teórie je, že materiál potrebný pre výber dodávajú rôzne formy mutácií. Dôležitým faktorom je stabilizácia novej varianty, získanej pomocou mutácií, ku ktorej môže dôjsť až vtedy, ak je varianta nejakým spôsobom izolovaná od kmeňovej formy.

Štúdium evolúcie stavia genetikov pred otázku, do akej miery je možné pomocou nám známych mutácií vysvetliť evolučné pochody, predpokladané všeobecnou vývojovou teóriou. V tejto oblasti sa uplatňuje (viac, či menej uvedomovaná) predpojatosť spôsobená dobovými vplyvmi ale aj založením jednotlivcov.

Mnohí ľudia sa domnievajú, že tým, ako napredujeme v poznávaní „mechanizmov“ evolúcie, prerastá evolučný proces do deja, ktorý máme s plným vedomím riadiť. Stupeň našej slobody, ktorá sa pri tomto rozhodovaní uplatňuje je pritom posudzovaný značne odlišne. Predstavy o lepšej budúcnosti ľudstva sa tu však široko rozchádzajú a sprevádza ich skôr strach a hrôza.

Adolf Portmann neverí, že sme dynamiku evolúcie v podstate pochopili. Zvlášť pri tom vyzdvihuje tri skupiny skutočností:

1. Súčasná úroveň genetických metód nás núti k jednostranným záverom. Zvláštna architektúra chromozómov a jadra nám do tej miery zjednodušuje technické ovplyvňovanie a vedeckú analýzu tejto komponenty, že sa táto zložka dedičných pochodov stáva dominantou výskumu. Občas ale zabúdame na ďalšiu komponentu – cytoplazmu, ktorá zostáva stále relatívne nedostupným územím. Je potrebné si uvedomiť, že fenomén premeny druhov nie je výhradne fenoménom jadrovým. O posledných štruktúrach toho, čo nazývame „špecifičnom“ životnej formy pritom vieme veľmi málo. Ak sú pre nás štruktúry v plazme doposiaľ nedostupné, nemalo by to byť dôvodom na zľahčovanie ich významu. Problém organična je potrebné vidieť v jeho skutočných proporciách.

2. Ak opustíme makromolekulárnu úroveň, potom na ústrojnej úrovni nachádzame fenomény, ktoré tvoria rôzne systémy a sú nutnou podmienkou možnej selekcie. Sú to znaky a dedičné pochody, ktoré až svojou prítomnosťou umožňujú selekčné pôsobenie. Na príkladoch vtáčích pier alebo ornamentálnych štruktúr hadov bolo poukázané, že zásahy do utvárania ovplyvňujú popri mutáciách aj ďalšie faktory.

3. Genetika si musela najprv zvoliť prístup k problematike tak, aby pri exaktnom spracovaní jasne položenej otázky získala vedeckú odpoveď. Vďaka tomu jej výpovede vynikajú svojou precíznosťou, avšak je to taktiež jej obmedzením.

Portmann však stále zostáva pevne na pôde evolučnej teórie. Odmieta iba myšlienku, že doposiaľ preskúmané mutačné procesy dokážu plne vysvetliť vznik takej skutočnosti, akou je vzťah k svetu. A to isté platí aj o sebavyjadrení.

VIII. Usporiadanie životných znakov
Živá bytosť ako jednota vnútornosti, javu a zachovania

Otázka hierarchie životných znakov (usporiadania rysov živej prírody) býva v biologických kruhoch často považovaná za vyriešenú. Naše posudzovanie a hodnotenie životných znakov spoluurčujú hlavne dva vplyvy:

1. Snaha o všeobecný zákon. Tým sa do popredia dostávajú tie znaky živých bytostí, ktoré sú najrozšírenejšie a metódami prírodovedy najspoľahlivejšie preukázateľné. Do pozadia sa tak odsúva bohatstvo foriem a farieb rastlinných a živočíšnych druhov. Vytýčenému cieľu potom kraľujú materiálne pochody: látková výmena a rozmnožovanie.

2. Zameranosť na praktické ciele. Tendencia, ktorá vyplýva z významu biológie pre životnú prax. Máme dostatok príčin pre to, aby sme sa zvlášť zaoberali pochodmi, ktoré by sme chceli čo najlepšie ovládať. Tento vplyv vedie opäť k zdôrazňovaniu životných znakov, ktoré slúžia zachovaniu, prípadne sú pre zachovanie škodlivé.

Z tejto perspektívy sa organizmy javia ako nositelia prospešných životných funkcií. Zároveň všetko, čo do tejto predstavy nezapadá, bude náhodným, vedľajším výsledkom. Niečo dostatočne vnucované môže byť dokonca označené ako luxusný výtvor. Termínom hypertelia označujeme útvary „prehnané vzhľadom k cieľu“, avšak týmto cieľom, o preháňanie ktorého ide je práve zachovanie. Nadmerne vyvinuté parožie predpotopných jeleňov či mamutie kly predstavujú výstražné dôsledky nerešpektovania požiadaviek zachovania. Taktiež psychično je ohodnocované iba vzhľadom k svojmu funkčnému významu.

Portmann nabáda k pozornosti voči formálnym znakom, ktoré nemožno vysvetľovať tým, že by plnili životazáchovné funkcie. Keďže sa podobné javy neobracajú k nejakému partnerovi, označujeme ich ako neadresované. Pokusy o ich výklad sa zakladali predovšetkým na postuláte, že vznikali ako bezvýznamné vedľajšie dôsledky pochodov, ktoré boli inak pre zachovanie významné. Proti tomuto výkladu stavia Portmann iný, ktorý chce pochopiť jav predovšetkým ako neadresované vysielanie. K súhlasným záverom vedie aj výklad našej vlastnej existencie. V celom ľudskom chovaní a počínaní býva predsa v mnohých prípadoch (ak nie vždy) konané viac, ako by vyžadovalo púhe zachovávanie.

Na mnohých príkladoch vidíme, že zachovanie a sebavyjadrenie môžu najkomplikovanejším spôsobom využívať rovnaký orgán. To, čo sa tu sebavyjadruje, je forma života, ktorá sa pozdvihla nad makromolekulárnu úroveň a ktorej vzhľad sa včleňuje do oblasti ústrojného formovania. Táto forma života sa nielen udržuje pri živote a rozmnožuje svoj vlastný druh, ale vo svojom vzhľade a počínaní najrozmanitejším spôsobom manifestuje práve túto jedinečnú druhovú existenciu. Organizmus tu nie je preto, aby bola prevádzkovaná látková výmena. Organizmus prevádzkuje látkovú výmenu preto, aby mohol ako zvláštna, individualizovaná forma života uspieť - preto, aby tu vôbec bol.



_____________________________________________________________________________
* Českým ekvivalentom nemeckého „Innerlichkeit“ je „niternost“. V nemecko-slovenských slovníkoch sa k slovu „Innerlichkeit“ uvádzajú slovenské ekvivalenty vnútro a duševno, ktoré podstatu toho, o čo Portmannovi šlo nevystihujú v plnej šírke.