René Decartes nás vo svojich meditáciách o prvej filozofii zoznamuje s užitočnos?ou pochybovania, pretože ono nás oslobodzuje od všetkých predsudkov a myseľ sa tak môže odpúta? od zmyslového vnímania. Jeho úvahy približujú základnú problematiku metafyziky.

I. MEDITACE
O tom, co lze uvést v pochybnost.

V úvode prvej meditácie Descartes zdôvodňuje nutnos? východiskového metodického pochybovania tým, že si uvedomuje záplavu neprávd, ku ktorým sa v detstve hlásil (ako k pravdám) a na ktorých vystaval rôzne pochybné závery, ktorým veril. Ak sa chce človek prepracova? k pravdivému poznaniu, potrebuje nájs? základný, pevný a stály bod o ktorý sa jeho vedomosti môžu oprie?. Preto je potrebné cielene zbúra? svoje názory a zača? sa odznova díva? na svet bez predsudkov.

Descartes uvádza, že čokoľvek z toho, čo doposiaľ pripúš?al ako najviac pravdivé - prijal zo zmyslov (teda zrakom – napr. farby, tvary atď.) alebo skrze zmysly (teda sluchom – napr. vedomosti od rodičov, učiteľov atď.). Postrehol ale, že zmysly občas klamú (čím je spochybnená ich kompetencia). Akokoľvek nás ale zmysly klamú v niečom, čo je malé a príliš vzdialené, je snáď mnoho iného, o čom (aj keď to čerpá zo zmyslov) nemožno vôbec pochybova?. Descartes odmieta pochybova? o tom, že tu je, že vidí, cíti atď. Nemôže poprie?, že toto telo je jeho telo (inak by sa mohol prirovna? k šialencom).

Ohromuje ho zistenie, že nie je žiadna istota, či aktuálne bdiem alebo spím. Bdenie nemožno nikdy odlíši? žiadnymi istými znakmi od sna - a práve toto ohromenie mu takmer potvrdzuje názor že sníva. V sne predsa veľa krát poci?ujeme to isté ako v bdelom stave, často si ale vôbec neuvedomujeme že spíme.

Navrhuje teda predpoklada?, že aktuálne snívame a jednotlivosti, ako napr. naše otvorené oči alebo pohybujúca sa hlava, nie sú pravdivé – že vôbec nemáme oči, ruky, telo. V tomto stave ale beztak musíme prizna?, že sú naše snové vidiny čosi ako namaľované obrazy, ktoré môžu by? spodobnené iba podľa pravdivých vecí (aj keď je výjav na obraze úplne vymyslený a nepravdivý, prinajmenšom farba ktorou je namaľovaný je pravdivá). Preto aspoň všeobecné veci, ako oči, ruky, telo... nie sú imaginárne, ale naozaj existujúce. Podobným úsudkom dochádza Descartes k tomu, že ak by aj všeobecné (oči, ruky, telo...) bolo imaginárne – musí by? nutne pravdivé aspoň niečo iné, ešte jednoduchšie a všeobecnejšie – niečo, z čoho sa (ako z pravdivých farieb) skladajú všetky pravdivé aj nepravdivé predstavy vecí v našom myslení.

Uvádza teda príklady možných pochybných vied (fyzika, astronómia, lekárstvo,...), ktoré závisia na uvažovaní o zložených veciach. Avšak vedné obory, ktoré pojednávajú výhradne o najjednoduchších a najvšeobecnejších veciach (aritmetika, geometria,...) obsahujú podľa Descarta niečo isté a nepochybné.

Descartes spochybňuje kompetencie ľudskej racionality, keď pripomína starú domnienku o existencii všemocného Boha, ktorý nás stvoril takých, akí sme. Avšak potom je na mieste otázka: ako viem že ma Boh neklame? Mohol predsa tak isto učini?, aby nebola žiadna zem, žiadne nebo atď., a mne by pri tom (rovnako ako teraz) pripadalo, že všetko existuje. Keďže sa o Bohu hovorí, že je nanajvýš dobrý, snáď nás takto klama? nechce. Ak by ale odporovalo jeho dobrote, stvori? ma takého, aby som sa mýlil vždy – tejto jeho dobrote by podľa všetkého odporovalo aj to, že sa mýlim iba občas (čo poveda? nemožno).

Takto je Descartes nútený prizna?, že je možné o všetkom, čo skôr pokladal za pravdivé, pochybova?. Nie však z neuváženosti alebo povrchnosti, ale z platných dôvodov získaných meditáciou. Keďže chce objavi? niečo isté, je rozhodnutý bra? všetko neisté za nepravdivé - klamné. Navrhuje preto predpoklada?, že neexistuje najlepší Boh, zdroj pravdy – ale naopak akýsi zlotrilý démon, nesmierne mocný a ľstivý, ktorý robí všetko preto, aby ma mýlil. Tak si budem myslie?, že nebesá, vzduch, zem, farby... a vôbec všetko vonkajšie je iba mámením snívajúcich. Budem teda o sebe uvažova?, akoby som nemal ruky, oči, atď. a akoby som sa aj tak nepravdivo domnieval, že ich mám. A aj keby som (ponorený do tejto meditácie) nemal dôjs? k ničomu pravdivému, vyvarujem sa aspoň súhlasu s nepravdivým.


II. MEDITACE
O přirozenosti lidské mysli: o tom, že je známější než tělo.

Descartes teda predpokladá, že všetko čo vidí, je nepravdivé. Naša pamä? nás klame, a nič z toho, čo reprezentuje neexistuje (nemám zmysly, telo, tvar, rozľahlos? atď.). Pravdivé bude potom snáď iba jediné tvrdenie, a to že nič nie je isté. Otázka ale znie: ako viem, že nie je nič iné ako to, čo bolo vymenované? – niečo, pri čom by nebola najmenšia príležitos? pochybova?? Nie je Boh, ktorý do mňa vkladá práve tieto myšlienky? Nemám však dôvod domnieva? sa niečo také, ak pôvodcom svojich myšlienok môžem by? ja sám. Ďalšou otázkou sa teda Descartes obracia sám k sebe: som teda aspoň ja niečo? Pokiaľ som sám seba o niečom presvedčil (a sám seba som presvedčil o tom, že na svete vôbec nič nie je), potom určite som (aj keď popieram existenciu tela, zmyslov, atď.). Akýsi nanajvýš mocný a ľstiví podvodník sa ma ale neustále snaží klama?. Ak ma klame, potom bezpochyby som. A ak si budem myslie?, že som niečo, potom nech ma klame akokoľvek - nikdy nespôsobí, aby som bol nič. Výpoveď „ja som“ je teda nutne pravdivá, kedykoľvek ju vyslovím (kedykoľvek ju pojmem mysľou).

Kto ale je ten ja, o ktorom už môžem poveda?, že nutne je? Descartes navrhuje meditova? o tom, za čo som sa pokladal predtým, ako som pristúpil k týmto myšlienkam. Týmto spôsobom vyradím všetko, čo nevyhovuje predchádzajúcim dôvodom a nakoniec zostane iba to, čo je isté. Prichádza tak k záveru, že jedine myslenie je tým, čo sa odo mňa nedá odlúči?. Ja som, ja existujem, to je isté (a je to isté dovtedy, pokiaľ myslím). Som teda iba vec mysliaca, t.j. myseľ – duch – chápavos? – rozum. Som pravdivá a naozaj existujúca mysliaca vec. Vec pochybujúca, chápajúca, tvrdiaca, popierajúca, chcejúca, nechcejúca, ako aj predstavujúca si a zmyslovo vnímajúca.

Som to ja, kto zmyslovo vníma, čiže pozoruje telesné veci akoby zmyslami – vidím, počujem, ohrievam sa – precízne vzaté sa to dá vyjadri? tým, že myslím (poveda? že vidím svetlo, počujem praskot a cítim svetlo by bolo nepravdivé, pretože spím).

Descartes v ďalšom opúš?a cestu radikálneho pochybovania, aby mohol preskúma? jedno konkrétne teleso - vosk. Medová chu?, vôňa kvetín, zjavná farba, tvar a rozmery, tvrdos?, chlad atď. – to sú charakteristiky vosku ktorými ho bežne uchopujeme. Ak však priblížime vosk k ohňu, všetky tieto charakteristiky sa zrazu menia. Beztak ale nebude nikto popiera?, že zostal naďalej voskom. Zis?ujeme, že na vosku nemôžme uchopova? rozlíšene nič, čoho sme sa dotýkali zmyslami. Zostáva totiž voskom aj potom, ako sa zmenilo všetko, čo mohla zachyti? chu?, čuch, zrak, hmat alebo sluch. Po takomto vyradení všetkého, čo k vosku nepatrí tu ostáva iba niečo rozľahlé, poddajné a premenlivé (aj tieto charakteristiky však pripúš?ajú celú radu obmien). Nakoniec musíme prizna?, že to, čo je tento vosk, si nepredstavujeme - vnímame to výhradne mysľou. Tento vosk, vnímaný mysľou nie je nič iné, ako to, čo práve vidím, čoho sa dotýkam, čo si predstavujem (to, za čo som ho pokladal na začiatku) – jeho vnímanie však nie je videnie, hmatanie ani predstavovanie si, ale výhradne prezeranie mysľou. V tomto sa ukazuje, ako je naša myseľ náchylná k chybám.

Čo je však možné poveda? o tejto mysli samotnej, čiže o samom sebe? Keďže sa aj samotné telesá vlastne nevnímajú zmyslami alebo schopnos?ou predstavova? si, ale výhradne chápavos?ou, a keďže sa nevnímajú na základe toho, že sa ich dotýkame alebo ich vidíme, ale iba na základe toho že ich chápeme – vyplýva z toho, že najľahšie a najzrejmejšie musíme vníma? svoju myseľ.


III. MEDITACE
O Bohu: o tom, že existuje.

Som mysliacou vecou – a aj keby to, čo si predstavujem a čo vnímam zmyslami naozaj nebolo, som si istý, že módy myslenia, ktoré nazývam „zmyslové vnemy“ a „predstavy“, vo mne sú (práve preto, že sú to iba módy myslenia). Descartovi tak pripadá možné stanovi? všeobecné pravidlo, že je pravdivé všetko, čo vnímam veľmi jasne a rozlíšene.

Doteraz som jasne vnímal, že sa v mojej mysli nachádzajú idey či myšlienky vecí (zem, nebo, hviezdy atď.). Keď som si ale myslel, že jasne vnímam aj nejaké veci nachádzajúce sa mimo mňa, od ktorých tieto idey pochádzajú, potom som sa buď mýlil, alebo sa tak nestalo vďaka sile môjho vnímania.

V ďalšom kroku je preto potrebné rozčleni? všetky myšlienky do istých rodov a pátra?, v ktorých z nich spočíva vo vlastnom zmysle pravda alebo nepravda. Pomenovanie „idea“ prináleží v pravom zmysle slova akoby predstavám vecí (napr. keď myslím človeka, chiméru, anjela alebo Boha atď.). Iné obsahy mysle majú akési ďalšie formy a Descartes ich rozčleňuje na „chcenia“ či „stavy“ (keď chcem, keď mám strach, keď tvrdím, keď popieram atď. - vtedy myslením pokrývam viac než podobu danej veci) a na „súdy“.

Čo sa týka samotných ideí, tie (ak ich nevz?ahujem k ničomu inému) nemôžu by? vo vlastnom zmysle nepravdivé (to, že si predstavujem napr. chiméru predsa nie je pravda menej, než že si predstavujem napr. človeka). Podobne nemôžu by? nepravdivé aj „stavy“ (ak si napr. prajem niečo, čo nikde nie je – nebude predsa nepravdivé, že si to prajem). Omyl môže nasta? iba pri „súdoch“, a najčastejšie spočíva v úsudku, že sú moje idey podobné akýmsi veciam, ležiacim mimo mňa (alebo sú s nimi zhodné).

Podľa Descarta je možné tieto idey ďalej rozdeli? na vrodené (to, že chápem čo je vec, myslenie atď. je mi podľa všetkého dané zo samotnej prirodzenosti), získané (doposiaľ som súdil, že ak napr. cítim oheň - pochádza to z vecí ležiacich mimo mňa) a vytvorené mnou samým (mnou vybájené sirény, okrídlené kone atď.). Keďže som zatiaľ nenahliadol k ich pravému pôvodu, je taktiež možné uvažova?, že sú všetky idey buď vrodené, získané alebo vytvorené.

Je potrebné hľada? dôvod, ktorý ma vedie k tomu, aby som idey, o ktorých uvažujem ako o ideách pochádzajúcich z vecí mimo mňa, pokladal za podobné týmto veciam. Zdá sa, že som sa to naučil prirodzene. Naviac tieto idey nezávisia na mojej vôli - teda ani na mne samotnom. Som teda akosi sám od seba pobádaný veri?, že svoju podobu do mňa posiela skôr daná konkrétna vec, než niečo iné. Rovnako ako predtým však Descartes usudzuje, že nie je dôvod takýmto prirodzeným popudom dôverova?. Práve naopak totiž odhaľuje veľké rozdiely medzi predmetom a jeho ideou (napr. dve rôzne idey slnka – jedna získaná zo zmyslov a druhá prevzatá z astronomických úsudkov).

Idey ako akési módy myslenia sú pre mňa rovnocenné, avšak keďže rôzne idey reprezentujú rôzne veci, zjavne sa aj samotné idey navzájom rôznia. Tie, ktoré mi ukazujú viac substancie, v sebe obsahujú takpovediac viac predmetnej reality. Idea, skrze ktorú chápem v posledku nejakého najvyššieho Boha, stvoriteľa vecí, ktoré okrem neho existujú, má potom v sebe rozhodne viac predmetnej reality ako idey, skrze ktoré sa ukazujú konečné substancie. V účinnej a celkovej príčine musí by? prinajmenšom toľko reality, koľko je v jej účinku (princíp kauzality). Zreteľne to platí nielen o tých účinkoch, ktorých realita je aktuálna, čiže formálna („skutočná“ realita vyskytujúcich sa vecí), ale taktiež o ideách, kde sa uvažuje iba predmetná realita (objektívna - zástupná realita v ľudskej mysli).

Descartes sa domnieva, že je potrebné, aby realita, o ktorej uvažujem vo svojich ideách iba ako o predmetnej, bola prítomná v príčinách týchto ideí formálne. Ak sa aj jedna idea môže zrodi? z inej, beztak tu nie je daný kauzálny pohyb do nekonečna. Nakoniec by sa podľa Descarta malo dospie? k prvotnej idey, ktorej príčina je ako archetyp, formálne obsahujúci všetku realitu, ktorá je v idey obsiahnutá iba predmetne. Idey vo mne, sú teda akoby obrazy alebo predstavy, ktoré síce môžu postráda? dokonalos? vecí, z ktorých boli vzaté, ale nemôžu obsahova? nič väčšie alebo dokonalejšie ako tieto veci samotné.

Ak je predmetná realita niektorej z mojich ideí taká veľká, že sám nemôžem by? jej príčinou (táto realita sa vo mne nenachádza ani formálne, ani vynikavo), znamená to, že existuje ešte nejaká iná vec, ktorá je príčinou tejto idey. Descartes úvahou dochádza k idey Boha, pod ktorou chápe akúsi nekonečnú, nezávislú, nanajvýš chápajúcu a nanajvýš mocnú substanciu, ktorá stvorila ako mňa, tak čokoľvek iné čo existuje (ak niečo iné existuje). Týmto argumentom z Božieho účinku sa nakoniec vyvodí najvyššia príčina – Boh nutne existuje.

Keďže som konečná bytos?, nemôže sa vo mne nachádza? idea nekonečnej substancie. Možné by to bolo iba vtedy, ak by pochádzala od nejakej substancie, ktorá by bola naozaj nekonečná. Zjavne chápem, že v nekonečnej substancii je viac reality než v substancii konečnej. Preto je vo mne vnímanie nekonečného (Boha) nejako prvotnejšie, ako vnímanie konečného (mňa samého). Ak by totiž vo mne nebola idea dokonalejšieho súcna, s ktorým by som mohol porovnáva? svoje nedostatky, nemohol by som chápa?, že po niečom túžim, že pochybujem, že mi niečo chýba a nie som úplne dokonalý. Žiadna idea pritom nie je pravdivejšia ako idea najviac dokonalého a nekonečného súcna (akokoľvek je možné predstiera?, že takéto súcno neexistuje, nemožno predstiera?, že mi jeho idea neukazuje nič reálne). Pre Descarta je teda idea Boha tou najpravdivejšou, najjasnejšou a najrozlíšenejšou.

V idey Boha pritom nič nie je potenciálne, preto ak by aj bolo pravdou, že sa moje poznanie postupne rozpína, Božej dokonalosti nemôže nikdy dosiahnu? (samotné postupné rozpínanie je predsa dokladom nedokonalosti). Predmetné bytie idey sa nemôže vytvori? z potenciálneho bytia, ale iba z bytia aktuálneho (formálneho). Zároveň z toho, že som bol pred chvíľou, nevyplýva, že musím by? teraz. Človek je akoby nejakou príčinou v jednotlivých okamihoch neustále tvorený – uchovávaný. Silou, ktorá je potrebná na toto neustále uchovávanie, však zjavne nedisponujem. Znova sa teda ukazuje moja závislos? na nejakom inom súcne, ako na mne samotnom.

Možnú námietku, že ma snáď spôsobilo viac čiastočných príčin spoločne, vyvracia Descartes tým, že spomína hlavné dokonalosti, ktoré u Boha chápeme - jednota, jednoduchos? a neoddeliteľnos?.

Keďže som mysliacou vecou, uvedomujem si, že ma nespôsobili ani moji rodičia (nespôsobili moju myseľ, za ktorú jedinú sa pokladám). Nadto chápem, že ma rodičia rozhodne neuchovávajú.

Existencia Boha je tak dokazovaná už iba mojou existenciou, a tým, že vo mne nejaká idea najdokonalejšieho súcna (Boha) je. Descartes pritom vyvodzuje, že je táto idea vrodená rovnako, ako je vrodená idea mňa samotného.

Ak by neexistoval Boh - nemohol by s prirodzenos?ou, akú má (s ideou Boha v sebe), existova? ani človek. Boh (ktorého idea vo mne je) nepodlieha vôbec žiadnym nedostatkom, je preto zjavné, že nemôže klama?. Každý úskok a podvod predsa na nejakom nedostatku závisí.


IV. MEDITACE
O pravdivém a nepravdivém.

Descartes v sebe nachádza schopnos? súdenia, ktorú (rovnako ako všetko ostatné) dostal človek od Boha (dokonalého – pravdivého). Pritom by sa mohlo zda?, že ak mám všetko, čo je vo mne od Boha, nemôžem nikdy chybova? (ak mi Boh túto schopnos? nedal). Ak sa však obrátim od Boha k sebe, zis?ujem, že som často chybám vystavený. Príčinou je podľa Descarta to, že sa vo mne popri pozitívnej idey Boha (idea nanajvýš dokonalého súcna) nachádza akási negatívna idea ničoho, čiže toho, čo je dokonalosti nanajvýš vzdialené. Človek je teda prostredníkom medzi Bohom a ničím (ničotou). Je situovaný medzi najvyššie súcno a nesúcno. Bol stvorený najvyšším súcnom, teda v ňom nie je nič, prečo by sa mýlil, alebo čo by ho zvádzalo k chybám. Chybuje však preto, že sa podieľa na ničom, teda na nesúcne (sám nie je najvyšším súcnom, preto mu mnohé chýba). Chyba nezávisí na Bohu – je iba nedostatkom. Chybujem preto, že mám v sebe (od Boha) schopnos? pravdivo súdi?, ktorá nie je nekonečná.

Chyba však nie je čistým popretím. Naznačuje iba chýbajúce poznanie, ktoré by vo mne malo nejako by?. Pritom sa môže zda?, že by bolo možné, aby ma Boh stvoril neomylného. Descartes hovorí, že sa nemáme čudova?, ak nechápeme dôvody niečoho, čo pochádza od Boha. Pri skúmaní príčin a následkov spochybňuje použiteľnos? fyzikálnych postupov (nepoznám príčiny mnohého, čoho je Boh schopný). Zároveň pripomína, že by sme sa pri pokusoch o skúmanie dokonalosti Božieho diela nemali zameriava? na jednotlivosti, ale na súhrn všetkých vecí.

Chyby, ktorých sa dopúš?am, závisia na dvoch zároveň spolupôsobiacich príčinách. Na mojej schopnosti poznáva? a na schopnosti voli?, čiže na slobode rozhodovania (teda na chápavosti (rozume) a na vôli). Samotnou chápavos?ou (rozumom) iba vnímam idey, o ktorých môžem vynáša? súdy, preto sa tu vo vlastnom zmysle slova chyba nenachádza. Chápanie je však značne obmedzené (konečné). Vôľa (sloboda rozhodovania) však nie je obmedzená ničím – je dokonalá a absolútna (nekonečná). Hlavne vďaka nej chápem, že sa nejako vz?ahujem k Božiemu obrazu. Vôľa totiž spočíva iba na tom, že môžem buď kona?, alebo nekona?. Podľa Descarta nejde o to, že ako slobodný môžem zauja? akýkoľvek postoj - naopak, čím som viac niečomu naklonený, tým slobodnejšie to volím (božská milos? ani prirodzené poznanie slobodu nikdy nepotlačujú, naopak ju zväčšujú a podporujú). Nevyhranenos?, kedy ma žiaden dôvod nenabáda jedným smerom skôr, ako tým druhým, je podľa Descarta najnižším stupňom slobody.

Príčina mojich omylov sa teda skrýva v tom, že ak vôľa siaha ďalej než chápavos?, nedržím ju v rovnakých obmedzeniach. Doprajem jej takú rozľahlos?, že sa dotýka aj toho, čo nechápem. Keďže je však vzhľadom k tomu nevyhranená, ľahko sa odchýli od pravdivého a dobrého. Preto určeniu vôle musí vždy predchádza? vnímanie chápavosti. Ak teda nie je jasné, ako sa to s vecami naozaj má, je potrebné zdrža? sa vynášania súdu.


V. MEDITACE
O esenci materiálních věcí, a opět o tom, že Bůh existuje.

Descartes sa v ďalšom púš?a na cestu skúmania, či je možné dospie? k niečomu istému u materiálnych vecí. V prvom rade je potrebné uváži?, nakoľko sa v mojom myslení nachádzajú idey materiálnych vecí, a zhodnoti?, ktoré z nich sú rozlíšené a ktoré zmiešané.

Rozlíšene si Descartes predstavuje spojitos?, čiže rozľahlos? do dĺžky, šírky a hĺbky, na ktorej sleduje rozmanité časti, ktorým prideľuje nejaké rozmery, tvary, polohy, miestne pohyby a ich trvania. Nachádza však taktiež idey akýchsi vecí, ktoré možno mimo neho neexistujú, nie je ale možné poveda?, že sú ničím. Napr. idea trojuholníka má iste nejakú určitú nemennú a večnú prirodzenos?, esenciu, čiže formu, ktorá zrejme nezávisí na mojej mysli (je predsa možné dokáza? rôzne vlastnosti tohto trojuholníka). Všetky tieto idey sú zaiste pravdivé, pretože ich poznávam jasne – práve preto sú niečo a nie nič. Pretože všetko, čo je pravdivé, je niečím, a všetko, čo poznávam jasne, je pravdivé.

Ak z toho, že môžem zo svojho myslenia vytiahnu? ideu niektorej veci vyplýva, že k danej veci naozaj patrí všetko, čo vnímam jasne a rozlíšene (ako to čo k nej patrí), je rovnako možné pomocou tohto argumentu dokáza? existenciu Boha. Aj keď som však zvyknutý vo všetkých iných veciach existenciu a esenciu rozlišova?, nemôžem to previes? v tomto prípade (nemôžem si myslie? Boha ako neexistujúceho). Myslie? si Boha (nanajvýš dokonalé súcno), ktorému chýba existencia (teda dokonalos?) si totiž jasne odporuje – podobne nemožno od esencie trojuholníka oddeli?, že sa súčet rozmerov jeho troch uhlov rovná 180˚, alebo nemožno od idey hory oddeli? ideu svahu.

Aj keď ale nemôžem myslie? Boha inak, než existujúceho, neplynie z toho ešte, že Boh existuje (podobne z toho že myslím horu so svahom ešte neplynie, že na svete nejaká hora je). Moje myslenie neukladá veciam nutnos? existencie.

Z toho, že nemôžem myslie? horu bez svahu pritom nevyplýva, že hora so svahom niekde existujú – vyplýva z toho iba to, že ich od seba nemožno vzájomne odlúči?. Avšak z toho, že nemôžem myslie? Boha inak, ako existujúceho, vyplýva, že je existencia od Boha neoddeliteľná – Boh teda existuje. Nutnos? Božej existencie mi určuje takto myslie?. Nemám slobodu myslie? Boha bez existencie. Takto je podaný dôkaz existencie Boha analýzou samotného pojmu, pričom sa neuvažuje o príčine.

Descartes hovorí, že istota a pravda vedenia závisí výhradne na poznaní pravého Boha. Kým Boha nepoznáme, nemôžme vedie? o žiadnej inej veci nič dokonalo.


VI. MEDITACE
O existenci materiálních věcí a o reálné odlišnosti mysli od těla.

Všetko, čo dokážem vníma? jasne a rozlíšene, bezpochyby dokáže Boh spôsobi?. Materiálne veci ktoré takto vnímam teda môžu existova? prinajmenšom ako predmet čistej matematiky. To, že existujú, naviac vyplýva zo schopnosti predstavova? si (ktorú používam, keď sa s týmito materiálnymi vecami zaoberám).

Descartes upriamuje pozornos? na rozdiel medzi predstavovaním si a čistým chápaním. Predstavovaním nazývam to, keď napr. pri trojuholníku nielen chápem vytýčenie jeho tvaru tromi priamkami, ale zároveň si tieto tri priamky prehliadam v mysli akoby pred sebou. Predstavovanie si teda vyžaduje akési zvláštne zaostrenie môjho ducha, ktoré pri chápaní nepotrebujem. Schopnos? predstavova? si pritom nepatrí nutne k esencii človeka (k esencii mysle). Aj keby som ju totiž nemal, zostal by som tým, čím som teraz. Táto schopnos? teda závisí na nejakej odo mňa rôznej veci. Predstavovanie si, sa od čistého chápania líši iba v tom, že ak myseľ chápe, obracia sa akosi sama k sebe a obzerá sa za niektorou z ideí, ktoré v nej sú. Keď si však predstavuje, obracia sa k telu a nahliada v ňom niečo zhodného s ideou, ktorú chápala alebo vnímala zmyslami.

Existenciu tela si tak môžem s istou pravdepodobnos?ou domýšľa? už vďaka tomu, že existuje predstavovanie si. Pre získanie istoty sa Descartes obracia k zmyslovému vnímaniu. Je potrebné prešetri?, či z toho, čo je vnímané zmyslovým vnímaním, môžem dospie? k nejakému istému argumentu pre existenciu telesných vecí.

Descartes hovorí, že predtým získaval idey vecí zmyslami a práve preto sa (nie bezdôvodne) domnieval, že zmyslovo vníma akési veci, ktoré sú rôzne od jeho myslenia. Domnieval sa teda, že vníma telesá, z ktorých tieto idey pochádzali. Idey vnímané zmyslami pritom boli oveľa živšie a výraznejšie, svojím spôsobom dokonca rozlíšenejšie, ako ktorákoľvek z tých, ktoré si vymyslel pri meditácii. Taktiež o tele (ktoré akýmsi zvláštnym právom nazýval svojím) nie bezdôvodne uvažoval, že k nemu patrí viac než akékoľvek iné telá. Nikdy predsa nebolo možné oddeli? sa od neho, tak ako to bolo možné u tiel ostatných. Descartes nenachádzal iný dôvod pre súdy, ktoré zaujímal k predmetom zmyslových vnemov, ako ten, že tak bol naučený od prirodzenosti.

Neskôr však bol nútený uzna?, že zmysly občas klamú. Avšak keď spoznal lepšie sám seba a aj pôvodcu svojho počiatku, dospel k názoru, že sa síce všetko prijímané zo zmyslov nemá ukvapene prijíma?, ale taktiež ani všetko spochybňova?.

Descartes hovorí o esencii človeka, ktorá spočíva iba v tom, že je vecou mysliacou. Ja (mysliaca vec) mám síce telo (vec rozľahlú), ale keďže jasne rozlišujem ideu samého seba od idey tela, je jasné, že som od svojho tela odlišný – môžem existova? bez svojho tela.

Človek však má ďalšie módy myslenia (napr. schopnos? predstavovania si a zmyslového vnímania), bez ktorých môže chápa? jasne a rozlíšene seba, avšak nie je možné chápa? tieto módy myslenia bez seba (bez chápajúcej substancie v ktorej sa nachádzajú). Aj iné schopnosti, ako schopnos? meni? miesto, nadobúda? rozmanité tvary atď. síce nie je možné chápa? bez substancie, v ktorej sa nachádzajú. Je však zjavné, že ak existujú, musia sa nutne nachádza? v substancii telesnej (rozľahlej), nie v substancii chápajúcej. Ich jasný a rozlíšený pojem totiž obsahuje nejakú rozľahlos?, avšak žiadne chápanie.

V človeku sa nachádza aj akási trpná schopnos? zmyslového vnímania (prijímanie a poznávanie ideí zmyslovo vnímateľných vecí). Bez existencie nejakej činnej schopnosti vytvárania či spôsobovania týchto ideí by však bola nanič. Táto činná schopnos? pritom nemôže existova? vo mne, pretože nepredpokladá žiadne chápanie, a tieto idey nie sú vytvárané za mojej spolupráce (práve naopak, často mne navzdory).

Nachádza? sa teda musí v nejakej odo mňa rôznej substancii, ktorou môže by? buď teleso (telesná prirodzenos?, v ktorej je formálne obsiahnuté všetko, čo je predmetne obsiahnuté v ideách), alebo Boh, prípadne iné stvorenie, vznešenejšie ako teleso. Keďže však Boh neklame, je zjavné, že tieto idey nie sú od neho ani ich neposiela prostredníctvom iného stvorenia. Telesné veci teda existujú. Všetky síce neexistujú tak, ako ich uchopujeme zmyslami, avšak prinajmenšom je na nich všetko, čo chápeme jasne a rozlíšene (všeobecne vzaté je na nich všetko, čo sa dá uchopi? prostredníctvom čistej matematiky).

Všetko ostatné, zvláštne (napr. rozmery Slnka) je síce pochybné, ale keďže Boh neklame, v mojich názoroch sa nemôže nachádza? nejaká nepravda bez toho, aby som nemal (od Boha) možnos? napravi? ju. Zároveň je nepochybné, že na všetkom, čo som sa naučil od prirodzenosti (od Boha), je niečo pravdivé. Táto prirodzenos? ma učí, že mám telo a že som s ním čo najpevnejšie spojený a akoby prepletený – skladám sa s nim v akési jedno. Inak by som (ako mysliaca vec) nemohol vníma? poškodenie tela zmyslovo (pocit bolesti), ale čistou chápavos?ou (rozumovo).

Vďaka prirodzenosti som sa tiež naučil, že mimo môjho tela existujú rôzne iné telesá, z ktorých by som mal niektoré vyhľadáva? a iným sa vyhýba?. V týchto telesách je pritom niečo, z čoho prichádzajú rozmanité zmyslové vnemy (farby, zvuky, vône, chute, teplo, tuhos?...), a čo im svojou rozmanitos?ou zodpovedá, aj keď im to snáď nie je podobné. Ľudská prirodzenos? však nie je vševedúca (človeku, ako obmedzenej veci prináleží iba to, čo má obmedzenú dokonalos?).

Telo je zo svojej prirodzenosti vždy deliteľné, zatiaľ čo myseľ je nedeliteľná – telo a myseľ sú teda rôzne. Myseľ pritom nie je ovládaná všetkými čas?ami tela, ale iba mozgom, dokonca iba jeho malou čas?ou v ktorej sa nachádza tzv. spoločný zmysel. Telo má zároveň takú prirodzenos?, že žiadna jeho čas? nemôže by? hýbaná inou bez toho, aby nedošlo k hýbaniu častí medzi nimi.

Descartes v závere uvádza, že táto úvaha pomáha nielen tomu, aby si všimol všetky chyby, ktorým je jeho prirodzenos? vystavená, ale tiež tomu, aby ich mohol ľahko napravi?, prípadne sa im vyhnú?. Teraz je zjavné, že ak ide o to, čo je telu príjemné, naznačujú všetky zmysly oveľa častejšie pravdu ako nepravdu. Preto sa netreba bá?, či nie je to, čo denne ukazujú zmysly nepravdivé. Pochybnosti predchádzajúcich dní je tak možné zavrhnú?. Predovšetkým onú najvyššiu pochybnos? o sne, ktorý Descartes neodlišoval od bdenia. Veľký rozdiel je totiž v tom, že pamä? sny s ostatnými životnými činnos?ami nikdy nespája tak, ako sa to deje v bdelom stave.