Je tazke zit v odluceni s niekym koho milujem.
Kurnik ved ked sa dvaja lubia tak by mali byt spolu!
Ak niekoho milujem, je mojou najvacsou potrebou byt s tym dotycnym.
No niekedy to okolnosti nedovoluju. Mozeme sa vidiet len obcas, hoci by sme chceli stale.
Je to vsak potreba silnejsia ako jedlo pre hladujuceho.
Aj anorekticka bulimicka si dokaze zvyknut na dlhe obdobia hladu a obcasne prejedanie. Hoci len co sa nasyti (a jedlo mozno aj vyvrati), sniva o nom opat, aj ked si ho nedopraje.
Skoda len ze je to sebadestruktivna choroba.
Niekedy sa vsak da prezit aj niekolko mesiacov az rokov.
Ja som bez svojho jedla - bez svojej lasky len pol roka, ale citim ze ho potrebujem viac ako som si myslela. A budem musiet prezit este zopar rokov s tym, ze mi bude musiet stacit len obcasne prejedanie :(
Su aj ine potreby - potreby sebauplatnenia - ktore realizuje kazdy na inom mieste na svete.
No ked clovek nenasyti svoje primarne potreby, tazko sa mu sustredi na tie sekundarne - aj ked ich povazuje za rovnako dolezite (to je moja vyhovorka preco sa nemozem ucit:).
Som chora bez lasky. Az priliz som si za tie roky zvykla byt milovana, az priliz tazko sa odvyka. Najma ak si clovek nemoze dovolit zabudnut, nechce zabudnut, lebo este stale su tu obcasne svetielka nadeje, obcasne chvile stastia ked moze byt s nim a nenasytne sa prejedat....
....a byt stale s nim, aj ked bez neho....