pravdepodobne by sa všetko zdalo omnoho prijateľnejšie, keby dni plynuli približne normálne, keby som od rána až do večera, od prvého znechuteného zavrčania až po posledný únavný výdych veril, že takto, nie inak, v poriadku, na svojom mieste, správne, pekne, kurva-prijateľne etc. bojím sa ďalej si klama?, a bojím sa hádam ešte o čosi viac ís? proti sebe, proti pelieškom, ktoré si vytváram: ľudský talent hra? so sebou tieňové divadlo...

vyzývam - povedz mi alternatívny príbeh, s podobne kvetnatým koncom, o zmysle; o 'the real thing', o všetkej tej autentickej plytkej omáčke okolo úbohého vysmážaného penisu, vagíny, alebo ľubovolného ďalšieho priehľadného symbolu ega. skloním lupene a pôjdem jednoducho ďalej, ako rast a atmosféra, pralesy, vieš bejbi: veci, ktoré pod neoliberalizmom (= univerzálnym ráciom) vlastne neexistujú. (nenávidim ?a, keď si "politický".)

(tak trochu, skryto:) prosím - vyveď ma z tohoto poznania, dusivého ako korzet s veľrybími kosticami, o kolosálnej ľudskej schopnosti (čo horšie: nutnosti) rozpráva? si poviedky, pri ktorých pomaly zaspávame, mrnkáme, kolísame sa, až nakoniec:

(je to len vec ktorej tak radi veríme aby sme mohli v mraze ís? ďalej (koniec koncov, čo je na tom tak nesprávne?)