plakala som.
Za niecim velmi,velmi nehmatatelnym.
Za casom,ktory predsalen existuje.
Za odrazom slnka z oci dievcatka a za jeho hudbou.
Za tym,co uz nikto nevidi.
Za realnou iluziou...az prilis realnou...
Za TEBOU,MNOU a NAMI,ktori sa zrazu stali tebou,mnou a nami.
Nie preto,ze sme sa zmenili.



Preto,ze sa zmenili veci okolo nas...
...a my sme sa v niektorych veciach vobec nezmenili...