Konecne. Vcera bol posledny den, ked som zobral lieky. A dnes sa uz citim uplne oukej. Po 3 rokoch brania chemoterapie sa zda, ze vsetko moze byt konecne fajn. Huraaa.

Ked mi zistili leukemiu, bolo to dost zle. Uz aj bez toho som bol pomerne na dne. Prvy rok bol ozaj zly. Bolest aku som dovtedy nepoznal. Kazdy den sa prebudzat a prva myslienka - aby uz bol tento den za mnou. Par krat vysel moj zivot doslova na vlasku. (zaujimave, ako sa teraz uz citim tomu vzdialeny)

Potom sa to zlepsilo a bol som lieceny uz len doma. Tak to trvalo dalsie 2 roky. Ale aj tak kazdy vikend som si musel rezervovat na lieky a bud ich stravit trpiac doma. Popripade sa nadopovat rohypnolom a ist niekam napriklad na hokej a mraciac sa bez nejakeho zaujmu zabijat cas.

Takto pre tromi rokmi som sa dostal po prvy krat domov, po tom ako mi zistili leukemiu. A dnes… dnes si na to uz ledva spominam. Pamatam sa, ake bolo pre mna zvlastne, ze ma biely plast nebudi o 5:45 kvoli meraniu teploty. Ze mi cely den netecu infuzie. Ze mam okolo seba rodinu. Ze steny niesu uplne biele a vsade nieje zapach chloru. Ze nemusim mocit do nechutnych dzbanov.. ble.. vzdy ma strasie, kde si na to spomenie:) Bolo to velmi fajn byt konecne doma. Kazdu takuto malichernost som si velmi vazil.

Patrim k tym stastnejsim - prezil som. Dokonca sa mi zatial neprejavili ziadne trvale nasledky liecby. Par ludi co som poznal to uz ma za sebou. Cest ich pamiatke.

A teraz… je to ako neuveritelne, ale posledna tabletka je vo mne. Co dalej? Uvidim, co prinesie zivot, lebo zakernost takychto chorob spociva aj v tom, ze sa vsetko moze kedykolvek zvratit. Ale velmi sa tesim, dnes zacinam novy zivot. Tato skusenost ma urcite velmi ovplyvnila. 3 roky boja je dost. Mam ciernejsi pohlad na svet.

Ale uz po 3 rokoch ma konecne zmysel si robit plany. Chcem ist na skolu, chcem pracovat, chcem zacat jazdit maratony na horskych bikoch:) A hlavne chcem robit radost ludom, co mi pocas tohto tazkeho obdobia pomahali.

Rodina(bez tej by to velmi tazko slo). Byvala priatelka… sice uz spolu niesme, ale dali sme sa dokopy v case ked som na tom bol zle. Velmi velky clovek. Vlastne ona mi dala chut znova zit a silu bojovat. Doktorom, zdravotnym sestram – mal som stastie a natrafil som na spravnych. Ktori chodili do prace kvoli tomu aby vyliecili ludi.

Mozno ma zajtra zabije auto, alebo tak. To by bolo fakt blbe. Ludske osudy vsak su niekedy blbe. Velmi sa tesim. Este mi to plne nedoslo. Ale som volny!!!