Sedím na okrúhlej kovovej stoličke a pripadám si ako v Albánsku, hoci som tam nikdy nebola, a dúfam, že ani nebudem ma? tú čes?. Kov podo mnou sa pomaly zohrieva.

Moja lekárka má ambulanciu v starej ošarpanej budove, ktorá si hádam ani nepamätá, čo je to omietka a ako vyzerá homogénny set nábytku, prípadne dve rovnaké kreslá v čakárni. Jej charizma to ale všetko vyvažuje a málokde chodím radšej než k nej, málokedy sa cítim tak uvoľnene,
ako
práve
teraz,
keď cvičím s gumovým škrtidlom na paži a žilu mám napätú na prasknutie.

Je mladá. Atrament, ktorým je krasopisne napísané jej meno na diplome, ledva stihol uschnú?. Sestričku si ako novicka dovoli? nemôže. Freneticky pobehuje po ordinácii a zhľadáva všetko, čím by ma mohla trochu vycica?.
Jemne ma chytí za predlaktie a spýta sa, či si nechcem ľahnú?. Zrejme vyzerám vystrašene.
– Nienie, som len trošku zmätená. (Z teba.)
Usmeje sa: Tak ideme na to.

/Prižmúrim oči a vychutnám si pocit, keď kovová, šikmo zrezaná rúrka prerazí kožu a stenu žily... cez elipsovitý prierez klokoce do striekačky bordová tekutina, moje zreničky sa zväčšujú, obdivujem istotu, s ktorou ?ahá piest./

– Vy sa na to môžete pozera?? (Toto úpadkové vykanie rovesníčok sa mi páči.)
– Nuž, nevyhľadávam to... (Zaklamem, v duchu dodám: máš pekné nechty a akože jej vydýchnem do blond vlasov.)
Odchádza k výlevke a ukoristený mok dávkuje do skúmaviek, neopatrne mieri striekačkou na seba (vizualizujem si, ako si postrieka to biele tričko s rozkošným belasým límčekom – pás kvapiek krížom cez prsia, trochu sa ujde aj džínsom), medzitým sa bavíme o snehovej kalamite, o počasí, preboha.
– Dnes bolo málo áut, muž ma priviezol, cesty sú voľné, cez prázdniny... (Tak muž!)
Predsa len sa jej striekačka vyšmykne a trochu krvi jej steká po prstoch na dlaň. Obrúčka sa kúpe v mojej panenskej červenej. Pozrie na mňa akoby ospravedlňujúco, zle sa usmeje a potom si opláchne ruky.
– Akú máte teplú krv.
Túto vetu by som od doktorky veru nečakala, zasmejem sa: To dúfam! Chcela som prida? vtip o zombíkoch, ale je mi odrazu nejako čudne.

Bielymi drevákmi klopká po linoleu, k ampulkám pridáva dajaké papiere, vypytujem sa na princíp sedimentácie. Rozpráva zaujímavo, zrazu odbočí – Ste akási bledá – a uloží ma na tú strašnú pogumovanú kanapu. Vyhrnie mi tričko a úplne nezmyselne mi položí dlaň na brucho. Zavriem oči, krúti sa mi hlava, hnevám sa na seba, že som taká padavka... Cítim, ako jemne mrví prstami, druhou rukou ma chytí za ruku a – niekto klope. Muž z telefónnej ústredne polikliniky. Hnevám sa ešte viac, ale kým jej voľačo vysvetľuje, pomaly vstávam a obliekam sa.
Tentoraz ma budú výsledky zaujíma? viac než inokedy. Dovidenia, pani doktorka.