Ráno som sa zobudil a začal dopisova? list zo včera.:
„...vtedy som dostal dušu. Začal som vníma?, milova?, prežíva?, veri?. Dostal som dušičku s hlbokým vnútorným svetom, silne emocionálnu, nežnú. Takú, ktorá na tento svet nepatrí. Takú, ktorú nikto nikdy nepochopí, a ani to nechce. Takú, ktorá vie, že keď má sneži? sneží. Dostal som dušu, ktorá za všetko ďakuje a vtedy je š?astná. Učím sa ju rozdáva?. Každý si z nej zaslúži rovnako. Milujem svoj život, je tak krásny.“
....list som nedopísal, rozplakal som sa (od š?astia).
*
Poobede som sa vybral do dediny. Kráčal som po kopci, na ktorý padal čerstvý sneh. Asi trochu mrzlo, lebo v stopách, ktoré tu zanechala zver boli kryštáliky ľadu. Mne sa na topánky lepilo blato a stopy, ktoré som zanechával ja, postupne zakrýval sneh. Počul som len vlastný dych a tlkot srdca. Spoza kopca sa začala vynára? silueta hradu. Po schodoch som sa dostal k vstupnej bráne. (Do vnútra som sa nedostal.)
*

*
Neviem či je to bežné, ale na tomto hrade bolo po múroch veľa čísiel, a tak som sa rozhodol, že budem foti? všetky čísla na ktoré narazím. (Keby sa nezotmie obdivujem čísla doteraz)
*

*
Potom som sa ešte dlho v tme prechádzal po zasneženej dedine.
Na zastávke čakal už Paľko. V pravej ruke držal kovovú píš?alku. Keď odchádzal autobus zapískal.
*
Prišiel som domov, postavil sa k oknu a potichu povedal „niektoré moje dni sú skutočne krásne
“.