dnes bol teda den. rano som mal budik na 7.30 lenze ked som otvoril v tom case oko vonku bola este tma, budik sa musel pomylit, vie, ze nemozem vstavat ked je vonku tma, mam z toho traumu, ked som mal 5 rokov a vstaval som ked bola tma do skolky tak sme byvali na drobneho a okno bolo dokoran jeden velky studeny cierny stvorec a z nosa mi tiekla krf. potom som bojoval az do deviatej s tou svinou upipanou, potom vyhrala aj s hlupym mozgom, ktory ma zacal vydierat, ze ked pridem neskoro na seminar s raymondom depardonom kde bude urcite aj klaus, tak okrem toho, ze je to RAYMOND 'the god of solitaire documentary' DEPARDON , tak okrem toho klaus uvidi moju nedochvilnost a nevezme ma na jar do iranu, cize ako hovori ludova mudrost - zabijem dve muchy jednou ranou.
na chvilu ma pochytila taka trufala myslienka, ze cinnosti, ktore inokedy vykonavam 45-55 minut dnes stihnem za 20 a v dobrej viere v spravodlivu vec som sa v sviznom tempe odhodlal s celkom nepatricnym usmevom vstat, vsak po uplynuti limitu ma fakt, ze som opet uvazoval akosi hm, iluzorne a nasledna deziluzia pri konzumacii stravy dobrej tak pre vykrmenie nedelnej kacice (ovsene vlocky a nahrada mlieka alpro bez laktozy a cukru) posunuli do novej dimenzie skumania a prezivania javov inak celkom beznych ako napriklad odomknutie bicykla ci samotne bicyklovanie. nezistil som to hned avsak ako schopny analytik (tuto schopnost nadobuda ludsky mozog automaticky v roku dvanastom, tak trufalo dufam, ze uz sa to stihlo prejavit aj u mna) som zacal postupne davat veci do suvisu. takze ako prve som pochopil, ze ked sa budem len zvolna pustat z kopca namiesto zbesileho rutenia sa do banky pre peniaze, nemam sancu stihnut ono spomenute, spolu s presunom na alex kde mi za najblizsich 10 minut odchadza uz treti vlak dnes rano. to som sa v nom vsak vo svojej predstave blizkej buducnosti este stale nachadzal. po vstupe na nastupiste sa z reproduktorov inokedy oznamujucich prichod a odchod u-bahn tentokrat ozyvalo znepokojive mrmlanie tety konduktorky, ktora asi zabudla vypnut mikrofon a vysvtelovala sprisahanecky cestu nejakej inej tete, ktora si nevedela rady. to bol prvy signal, ze nieco nie je v poriadku. poznam predsa ohlasovanie pohybu u-bahn suprav naspamet a toto je celkom nieco ine. to ma zneistilo. daco sa deje. skutocne. nasledne konduktor ohlasil, ze u-bahn minimalne 10 minut nepojde pretoze caka na lichtenbergu na sanitku. vzal som teda bicykel na plecia a siel na alex. tam som ako uz to tak chodi zacal cakat na vlak. siel az o dvadsat minut tak som sa pohodlne uvelebil na zabradli na perone.

to uz som sa mal dvadsat minut nachadzat v miestnosti 1321 (rozumej dom c. 1, poschodie c. 3, miestnost c. 21) a promptne si zapisovat kazde slovo vychadzajuce z raymondovych ust, skor ako sa dotkne zeme a navzdy zomrie medzi vsetkymi inymi, co tam uz lezia, smiat sa jeho suchym naznakom vtipnosti, hltat ocami kazdy jeho pohyb, vsetky gesta, cokolvek vychadzajuce z tohto velkeho ducha. namiesto toho som stal na perone na alexi ako uz tolkokrat a pozoroval tie sialene nemecke existencie, ktore si celkom bezostysne oblecu hoc aj kompletny ubor zo sklonku 19. storocia a vydaju sa tak na ulicu tvariac sa, ze ich realita, je ta naozaj realna. prave som takto pozoroval jedneho zblbnuteho starca v akomsi obriom ciernom klobuku opasanom bielou stuhou, ked som pochopil preco je to tak. mal som este iny zazitok s dvomi pseudomystikmi, ktory mi napomohol to pochopit, avsak je to zdlhava historia a nemam chut sa k nej vracat a oprasovat ju list po liste ako nejaku vzacnu knihu. ale doslo mi, ze oni dufaju. ze oni sa zo strachu a neistoty z pritomnosti (o buducnosti ani nehovoriac) oddavaju cestam davno minulym, pretoze maju niekde v ludskej historii svoje pevne miesto a uz im ho ziadna vojna nevezme. (vojny vzdy mazu historiu a tvoria novu). nuz nech. tak som si vyhliadol svoj vagon pre bicykle a sadol som si. vzdy najprv chvilu pozorujem ludi a az potom zacnem citat knihu. ludia su plni detailov, ktore mi umoznuju citat ich existenciu a hadat podla nich aki su, ake maju zvyky, co sa im paci, ake farby, kde pracuju, kam by chceli patrit. dnes ma z citania vachkovej genialnej prace teorie hmoty prebral nasledovny moment. na zoo sa vzdy z reproduktorov ozve privitanie novych cestujucich a oznamenie o trase vlaku a o case kedy dosiahne ciel. dnes sa ozvalo iba: liebe fahrgeste, ge... potom si to stroj rozmyslel, mavol rukou a isli sme dalej. tak to uz naozaj stoji za to porozmyslat, co sa deje, vravim si. asi a to mi pripada najpravdepodobnejsie sa porusil automatizmus. asi sme si dnes na chvilu zacali uvedomovat, ze to, co robime naozaj robime my sami.
skvela uvaha, nie? nakoniec som prisiel do skoly a raymond tam nebol. proste neprisiel. tak som sa aspon zapisal na werkstatt im iran a poslal mail klausovi, ze zboznujem pracu v zlych podmienkach. na obed bol rindgulas alebo ciganska alebo brokolica. nemal som chut ani na jednu zo sterilnych prichuti tychto instantnych polystyrenov ponasajucich sa tvarom a farbou na jedlo. prefabrikaty to je to slovo. siel som domov a v havanna bistre som si kupil kuraci kebap u tepleho tureckeho casnika, ktory mi dal na papierik malu peciatku ako dokaz toho, ze som tam jedol aj dnes. ked ich budem mat desat da mi kebap zadarmo. ked mi v pondelok oznamil pravidla tejto nasej novej hry ocenil som to tak malo nadsenim, ze mi sam pomohol asi tromi moznostami, ktore by odo mna ako od zakaznika ocakaval. iba som sa smial. este som sa zastavil v edeke nakupit nejake jedlo, co treba mat vzdy doma a pustil si 16 diel x-files v tretej season, ktory pojednaval o bosorkach a vsetko bolo weird. potom som sa snazil zaspat. v jednej chvili som si uvedomil, ze nic nepocujem. moje usi uz spali, ale ja som este vnimal. tak teda takto je to. su to len obycajne posuny v case dvoch subezne vykonavanych cinnosti. inak sa nic zvlastne nedeje.