Mongolský jazyk patrí do rodiny altajských jazykov a o príbuznosti tejto vetvy "jazykového stromu" k vetve indoeurópskej sa vedú v lingivstickej obci spory na ktorých rozsúdenie nemám dostatočné znalosti, ak vôbec niekto má. V bližšom kontakte s mongolským jazykom som bol iba 9 mesiacov, čo istotne nieje čas dostatočný na pochopenie dynamického systému akým jazyk vpravde jest. Jazyk ako bude v tomto texte predstavený, a ako som ho vnímal možno nielen ja ale i autor inšpirujúceho textu "Ontologická adekvátnos? gréčtiny" W.Schadewaldt, chápem ako istú formu toho, čo nazývam Život. Nieje možné, a nebolo to ani mojim plánom sa v tak krátkom časovom horizonte oboznámi? s jednotlivými "jemnými" dejmi ktoré v živom systéme prebiehajú. V prípade nášho článku je takýmto živým systémom - čo mimo iné znamená i to, že podlieha pravidlám evolúcie - mongolský jazyk.

Utvori? si však aspoň istý "hrubý" náčrt o vlastnostiach jazyka za niekoľko mesiacov možné je,a tento náčrt sa spolu s niektorými tézami ku ktorým ma kontakt s mongolštinou viedol pokúsim v tomto texte čo najlepšie odovzda?. Veľkou výhodou pre mňa bolo i to že som bol nielen študentom mongolštiny ale i učiteľom angličtiny mongolských študentov. Tak som jazyk spoznával z dvoch strán - i ako žiak, i ako učiteľ. Videl som uchopovanie akých konceptov z indoeurópskych jazykov spôsobovalo mojim študentom problémy a kde teda možno hlada? to "radikálne iné" čo nám môžu altajské jazyky poskytnú?. Práve to "že veci môžu by? vnímané aj inak" považujem za najpodstatnejšie poznanie plynúce zo štúdia akéhokoľvek odlišného symbolického systému. Bolo to práve v tomto období kedy som bol v bližšom kontakte s neskorou filozofiou L.Wittgensteina a jeho "jazykovými hrami" čo ma nakoniec doviedlo k poznaniu že čo sa týka vz?ahu človeka a jazyka, je každý jazyk istou mriežkou,filtrom skrze ktorý nahliadame na svet a že tak, ako neexistuje pravidlo či je ten alebo onen človek ako človek lepší, alebo horší, ale ľahko možno rozozna? či je lepší pri plnení tej či onej úlohy, tak nemožno ani o jazykoch poveda? že by bol jazyk A všeobecne lepší ako jazyk B no istotne existujú stavy vecí, situácie, na ktorých popis sa hodí viac jazyk A ako jazyk B.

Je samozrejmé že jazyk je so svojim prostredím spätý najmä skrze významové obsahy, pretože "význam slova je definovaný jeho použitím" a ono použitie prebieha práve v takom prostredí v ktorom je daný jazyk aktuálny, živý. A tak jedna z prvých inakostí ktoré ma upútali na mongolštine, reči národa ktorého polovica i dnes ostáva nomádmi, bolo práve množstvo substantív pre dobytok v závislosti od veku, pohlavia či iných pre oko európana - ktorý dnes už pomaly ani nevie aký je rozdiel medzi kozou a ovcou - nerozpoznateľných vlastností. K takémuto zjemňovaniu významov samozrejme dochádza práve tam kde je jazyk najčastejšie užívaný, zatiaľčo v oblastiach kde užívaný nieje, ostávajú významy nerozlišené.

Nieje to však významový aspekt jazyka ktorý je predmetom tohto článku. Významy prichádzajú a odchádzajú, menia sa v závislosti od potrieb okolia, podobne ako sa neustále striedajú bunky ľudského tela. Forma, gramatika jazyka pretrváva oveľa dlhšie. Formou, gramatikou jazyka rozumiem sadu pravidiel ktoré sa vypĺňajú premennými - významami .I ona podlieha istým zmenám - nezabúdajme že hovoríme o živom systéme - no tie však zväčša prebiehajú aspoň o jeden rád pomalšie ako významové posuny. Možno je tak preto že gramatika je oveľa hlbšie "zažraná" v neurolinguistických štruktúrach jednotlivca - a teda i súhrnu jednotlivcov - a bežným jazykovým používaním neustále dochádza len k jej utvrdzovaniu. A tak musia príjs? prvotné podnety na zmenu syntaxe z väčšej vzdialenosti - z iného jazyka či z ríše poézie, slovom - z iného symbolického univerza.

Stavebnými kameňmi hovorenej reči sú fonémy, isté zvukové vlny. Nielen filosofa či lingvista spočíva v údive,keď v istom momente zistí že skupinu zvukov ktoré človek vychovaný v istom jazykovom prostredí vníma ako rovnaké , môže človek z iného prostredia vníma? ako podstatne rozličné. Toto presne sa so mnou udialo pri kontakte s dvomi slovíčkami ktoré pre mňa spočiatku obe zneli ako "úl". Mongol ich však počul inak, v prípade prvého bolo použité tzv. "ženské u", v druhom prípade tzv. "mužské u" a prvé malo pre neho význam "oblak" a druhé "hora". K ešte zábavnejším nedorozumeniam ako v prípade nerozlišovania jednotlivých rozdieľov medzi samohláskami môže dôjs? v prípade slovíčka "al". Vyslovene palatálne znamená opytovacie zámeno "ktorý", vyslovene nepalatálne, tvrdo, znamená spodnú prednú čas? ženského tela. Keďže som mal istú dobu problémy s pochopením "čo to vlastne ta palatalizácia je", radšej som po pár zjavne nepochopených pokusoch žiadne otázky začínajúce sa zámenom "ktorý" nevyslovoval.

Vrá?me sa však k samohláskam, tie hrajú v mongolštine významnú rolu. Jedna z prvých zvláštností ktoré musí študent altajského jazyka pochopi? je idea "vokálnej harmónie". V mongolskej vokálnej harmónii sa samohlásky delia do dvoch skupín - na mužské, vyslovované viac akoby hrdeľne (napr. a), a ženské, . pri ktorých vstupujú do hry viac predné svaly tvárovej časti (napr. e)Pravidlom vokálnej harmónie je, že samohlásky týchto dvoch skupín sa nemôžu vyskytnú? v jednom slove, a tak sa vlastne delia slová na "mužské" a "ženské". Nieje mi jasný pôvod tohto rozlíšenia na mužské a ženské a preto predpokladám že sa jedná len o názvy lingvistické. Toto zdôrazňujem preto, že v mongolskej gramatike neexistujú rody tak ako ich poznáme z niektorých indoeurópskych jazykov. "Žena a muž sú dvomi opornými stĺpmi tej istej jurty" a to platí i v prípade že touto jurtou myslíme jazyk.

Máme teda samohlásky rozdelené na dve skupiny a pravidlo že samohlásky oboch skupín sa nesmú súčasne vyskytova? v jednom slove. Vo flexívnych jazykoch sme zvyknutí že slovný koreň upravujeme popr. k nemu pridávame isté prípony,predpony či členy podľa istých vzorov. Tak dochádza napr. k skloňovaniu podstatných mien alebo časovaniu slovies. Mongolský jazyk je jazyk aglutinačný a tak sa v ňom koreň slova nemení a všetko významové "tieňovanie" sa deje skrze pridávanie prípon. A to akú príponu pridáme závisí v neposlednom rade od vokálnej harmónie.

Rozdielnos? indoeurópsky vs. altajský v nemalej miere istotne spočíva práve v rozdielnosti aglutinačný vs. flexívny. Objasnenie ontologických dôsledkov užitia oboch týchto prístupov by vydalo na celú knihu a je otázne či by i po jej vytvorení bolo niečo "jasnejšie". V aglutinačnom jazyku sa to najdôležitejšie - koreň slova - nemení , je v každom užití identický sám so sebou a jeho gramatické užitie je špecifikované pridaním dodatočnej ideje ktorá je reprezentovaná príponou. Koncept aglutinácie nám bol vysvetlený tak, že koreň slova je akoby lokomotíva vlaku ktorá môže ma? k sebe pripojené ľubovolné množstvo dodatočných vagónov. Upresňovanie významu sa teda deje akoby jedným smerom , pričom to najpodstatnejšie bolo povedané na začiatku, v koreni slova. V aglutinačnom jazyku teda akoby existovala istá jedna jediná podstata, ktorá sa iba dopĺňa, zatiaľčo v jazyku flexívnom existuje veľa rozdielnych transformácií a čo je akoby "najzákladnejšou formou slova" je treba slovníkovo explicitne urči? (nominativ, neurčitok).

Čaro flexie spočíva vo "vnútornej transformácii" zatiaľčo čaro aglutinácie v "postupovaní von". V "ontologicky ideálnom" aglutinačnom jazyku by sa toto postupovanie, zjemňovanie , malo dia? iba jedným smerom a to nielen na úrovni významov jednotlivých slov ale i na úrovni zjemňovania zmyslu vety. Toto sa v mongolskej vete nedeje - ako objasním v záverečných paragrafoch - na oboch koncoch stoja dve pre zmysel vety najpodstatnejšie "úholné kamene" - na úplnom začiatku podmet, na úplnom konci predikát. Mongolská veta teda nieje ako veta symbolickej logiky v ktorej ako keby podstatnos? jednotlivých výrazov pre celok klesá s tým ako sa blížime ku koncu, no má k nej rozhodne bližšie ako veta flexívnych jazykov. Záverom tejto odbočky uvediem - pre pár chápajúcich asi nadbytočnú - poznámku, že aglutinačný jazyk sa dá oveľa jednoduchšie spracova? algoritmickým strojom ako jazyk flexívny keďže nám k získaniu koreňa len stačí odsekáva? jednotlivé prípony z re?azca zatiaľčo v prípade jazyka flexívneho musíme ešte uplatňova? dodatočné transformácie.