stiahla som si jeho oblubenu skladbu. spomenula som si, ako sa raz v podniku pri nej vyzliekol do tielka a jeho kamarat mi potom povedal, ze to robieva iba ked je velmi stastny. viem, ze by som tu skladbu nemala pocuvat. ale nepomozem si. pocuvam to uz osmy krat dookola. sedim doma, sama, seda obloha, tma, zima, neviem co si mam pocnut s vlastnym zivotom. slepa ulica. po licach mi tecu slzy.

ako som sedela vedla neho v aute, isli sme po tej novej ceste, nikde nikoho, cierny asfalt a ziarivo biele ciary a nad hlavami zelene znacky a nadherna cista obloha. v prehravaci nieco, z coho si pamatam iba bassline. alebo ako sme sedeli v tej mexickej restike, boli sme pekelne unaveni a naladovi a on ma krmil tacom s tou stiplavou salsou a do toho ten tupy raggaeton. jeho oci, ked sa na mna pozeral, ako jem. ako sa usmieval, jeho chodza, mimika, sposob akym ma chytal za ruku.

zvlastne je, ze mi nechyba sam osebe. chyba mi ten pocit, ktory som mala v tom obdobi, ked som bola s nim.
radost. euforia. cista hlava. trapilo ma iba to, co je dnes. zila som zo dna na den a bola som stastna.

uz je to davno, ale stale staci malo. jeden jediny obraz, kusok skladby, hudobny styl, alebo jednoducho pouzitie hudobneho nastroja urcitym sposobom, a som hotova, slzy na krajicku.

chcem konecne zacat zit aj tu. rano sa zobudit s usmevom a pocitom ze sa na ten den tesim.

dopici preco sa mi to nedari?