Moje naivne predstavy o laske a svete vobec. Moje myslienky v ktorych sa necham unasat prudom ako na vlnach. V nich je vsetko dokonale. Absolutne vsetko. Viem ze sa klamem, a nechcem si pripustat ze realita je presny opak. Preco? Nemoze niekedy korespondovat s mojimy myslienkami, s mojimy snami? Nemoze to raz vyjst? Ako velmi by som chcel aby sa to podarilo.

Teraz ona. Je to takto fajn? Nie. Mne takto nieje fajn. A nech mi opat nikto nenaznacuje ze by som mal odist. Nech mi nikto nenaznacuje ze pre mna tu nieje miesta. Uz zase? Nie! Nechcem. Aj ked viem ze nakoniec odidem. Ze nakoniec to nezvladnem, nebudem mat dost energie a odvahy. Ale v kutiku duse verim tomu ze sa mi to konecne podari. Aky by som bol vdacni. Bohu, svetu aj jej. Takto ma to uz nebavi. Tak prosim.

Hovorila mi "chlapcek." Vtedy mi bolo tak krasne. Vtedy som to rad pocuval. Teraz ma to stve. Teraz to neviem stravit. Pretoze teraz zistujem ze je to pravda. Ze ten chlapec vo mne, napriek tomu ze mi vela dava ma zaroven o vela obera. Obera ma tym ze nechape co sa okolo neho deje. Tym ze sa nevie prisposobit, ze nevie co urobit. Chcem opustit svoju planetku. Dat sa na cestu. Pochopit tento svet. Naucit sa ako zit.
Preco neexistuje na to navod?
Kto pozna to Know-how?

A do toho to co sa deje okolo mna teraz. Zacinam to nezvladat. Ale musim. Chcem. Viem ze to dokazem. Jasne, nebolo to prilis stastne obdobie, aj ked sa dokopy nic podstatne neudialo. A tie male nehody nic neznamenaju, ale dokazu rozladit. Tie vcerajsie debaty boli super. Donutili ma zamysliet nad tym co sa to tu vlastne deje. Aj ked som stale nepochopil. Mam pocit ze optimizmus je pre mna to spravne riesenie. What could be more natural? After sorrow comes joy. Asi sa v tom nezhodneme. Mozno mas pravdu, mozno som dokonca naivnejsi;)

Ale zrejme nie som sam. Myslim s problemami. Len mam pocit ze ja som pricinou toho vsetkeho. Ze ja som za vsetko zodpovedny. Zodpovedny za to ze sa nedari aj kamaratom okolo mna. Pricina, spustac, katalyzator, pan zodpovedny....
Chcel by som vlastnit neaku prirucku. Taku ktora by mi povedala ako riesit konkretny problem ku spokojnosti vsetkych. Viem ze je to nemozne. Ze zivot by bol prilis lahky. Ano, bola by to nuda, ved vzdy ma ucili :"prelez, preskoc, ale nepodlez." Vzdy ma ucili nevyhybat sa problemom. Za to som vdacny. Problemom sa nevyhybam. Ale ako ich riesit ked mam pocit ze nicomu nechapem...
Nie, ja sa nestazujem, je mi tu fajn, mam co chcem, som relativne zdravy, mam co jest, som obklopeny tolkymi skvelymi ludmi. Co mi chyba? Obklopeny tolkymi skvelymi ludmi? Preco sa vlastne citim vecne tak sam. Nie, moje druhe ja mi nestaci. Prejavuje sa len zriedkavo. Mozno to je len nieco co snazim nahovorit sam sebe. Neviem. Pridem na to niekedy? Uz ani nemam sil sa nad tym zamyslat. Zas ma len napada ten vcerajsi vyrok: I'm in the world of shit. Yes. But I'm alive, and I'm not afraid...