Po scéne sa kotúľa vodka
Recenzia

Oblaky dymu krája svetlo sviečok, ktoré blikavo osvetľuje ikony. V Divadle Alexandra Duchnoviča sa začína Ujo Váňa.
Režisér Svetozár Sprušanský vystaval inscenáciu z obrazov. S výtvarníčkou Alexandrou Gruskovou vytvorili na mechanickej točni akýsi orloj, ktorý mení prostredie pravoslávneho kostola najskôr na "zrkadlovú komnatu" egocentrického profesora Serebriakova (Vasil Rusiňák), neskôr na knižnicu či doskami obitú miestnos? rozpadajúcich sa vz?ahov. Herci do tohto sveta neprichádzajú, oni sa v ňom zjavujú. Ako v panoptiku.
Zatiaľ čo v prvej časti vnímame viac štylizované obrazy, ktoré sú budované príliš asociačne, takže sa v inscenácii strácame, druhá čas? využíva aj informácie, ktoré sme si v prvej časti ani neuvedomili. Dáva ich do súvislosti, takže sa pred nami zrazu rozkryjú vz?ahy, v ktorých každý ľúbi niekoho iného a všetci hľadajú kľúče od š?astia. Nekonečné, priam beckettovské čakanie si krátia alkoholom.
Desiatky prázdnych fliaš sa kotúľajú scénou. Toľko vodky... Toľko premárnených príležitostí... Rotačný zvuk a cingot sa mieša s replikami Uja Váňu (Eugen Libezňuk) a Astrova (Jozef Takáč), ktorý si stoličkami razia cestu scénou. Účet zratúva Váňova sestra Sofia (Vladimíra Brehová). Na fošne maľuje a škrtá čiarky. Kriedou vstupuje priamo do duší postáv. Keď na záver rozpráva smutný monológ, diváci majú v očiach slzy. Brehová sa vyzliekla z postavy Sone. Zložila si okuliare aj baretku s dlhokánskym vrkočom a rozpráva o odchádzajúcom svete Rusínov. O premárnených príležitostiach nás všetkých.
V hudbe Georgija Ivanoviča Gurdjieffa je smútok, napätie, túžby i bezvýchodiskovos?. Klavír nádherne podčiarkuje dialógy. Je dobrým partnerom hercov, ktorým uveríme všetko. Hrajú s neuveriteľnou ľahkos?ou. Nehrajú, oni na javisku skrátka sú. Tak prirodzene, ako sa len dá. Režisér Svetozár Sprušanský s dramaturgom Vasilom Turokom hru upravili, takže Vasil Rusiňák, Eugen Libezňuk, Ľudmila Lukavčíková, Jozef Takáč, Vladimíra Brehová, Anastázia Juhászová, Sergej Hudák a Svetlana Škovranová hrajú nielen o Ujovi Váňovi, ale aj o sebe a o nás. Nádherne. Rozprávajú po rusínsky a všetci im rozumieme.
Uja Váňu v Divadle Alexandra Duchnoviča treba vidie?! Oplatí sa.

- Mária Jenčíková