Vychádzam, odovzda? sa lesu. Tebe. Na počiatku mojej snežnej myšlienkovej cesty plastovú fľašu v snehu hodenú vidím. Nič. Akurát akési vnútorné pohoršenie nad vinníkom.
Farby sú dve. Tmavá a biela, najbelšia. Iba pole so zosušenou kukuricou výnimku v podobe medového odtieňa má. Prechádza popri ňom. Spoločnos? mi robí pes, môj. Vchádzam do lesa pomaly. Zídem z cestičky centrálnej. Vidím ?a. Bez predstavenia sa objímame, akoby sme dlho priateľmi boli.
Lúčim sa a pripájam znova k ceste lesnej, lebo cieľ mám mojej prechádzky tam, kde ona ústi.. zrazu zbadám už jej koniec a viem, že tam uletie? chcem. Tak do behu sa dám. Pes môj beh svojím sprevádza. Zastala som zadýchaná sviežos?ou mrazu..
Predo mnou sa oblak jeden nekonečný biely hore i dole odhaľoval. Len línia čierna tieto dve úrovne delila. Línia takých, ako ty.
Ešte v prvých myšlienkach, keď som sa z domu poberala, mi napadlo, že snehuliaka po dlhej dobe opä? postavím. No otočila som sa doprava na okraji toho poľa hladkého, bieleho, ako pokožka jemného a zbadala, že už tohto strážcu lesík má. Tak som aspoň pochválila chlapcovi jeho dielo. A on slovami „ďakujem teta“ reagoval na mňa, čo úsmev vyvolalo..
A konečne sa mohla rozbehnú? do nevidoma. Prebehla celé pole takmer. I hodila sa do snehu jeho a na sneh i pozerala. Nebo a pole zrkadlový obraz tvorili. Ležala som v snehu a krása zaplavila moje všetky cítenia. A zrazu jedine toto stalo sa vtedy mojím cieľom. Krásne sa cíti?, krásu kona?, krásu s plným nasadením vníma?... chcela som, aby sa ku všetkým dostala táto možnos? krásy cítenia chvíľková.
No a zase som sa rozbehla smerom ľubovoľným, nepošľapaným mnou. Lebo len ja som stopy na tom čistom poli robila.
Do lesa som nenápadne opä? z oblaku vkročila cestou-necestou. Medzi stromami. Medzi vami. Každého som najprv pozdravila, no usúdia po chvíli, že to zvládnuteľné nie je, hromadné:„pozdravujem vás, lesy, hory.
z tej duše pozdravujem vás...“ som učinila.
A vracala sa po predchádzajúcej ceste rovnako naspä?. A rovnako som znovu zišla z nej, aby som ešte raz ?a pozdravila. Objatím sme splynuli v čarovné milovanie snežné. Cítim, ako sa mi srdce od teba odráža. Cítiš to tiež a zdravíš ma popraškom snehu z tvojich konárov, čo sú tak vysoko a ja len teba na pozadí nebeskom vidím.. nami trhne pískanie, sprevádzajúce výlet z krovia bažantí, nimi vydávané. Kúsok od nás preletel párik týchto tvorov. Milá sa ti zdám, ako pozorujem predtým mnou nikdy nevidené vtáky. Veď ty vieš, že len čítala som o nich. Tak nám prerušili chvíľku nášho styku citu..
Nuž i s tebou sa už lúčim so slovami, že sa uvidíme ešte, že prídem. Dávaš mi na pamiatku kúsok kôry tvojej a ja si ho starostlivo do vrecka kladiem. Ešte posledný dnešný pohľad na teba. I na okolostojacich. A poberám sa domov..
Stretám pre túto dobu atypické stvorenie cicavé. Malátne lietal mi pred očami, zmrznutý. Prst som mu ako odpočívadlo poskytla, sadol naň hneď. Zopárkrát vydýchol a zase sa na let neznámy, posledný pobral. Z bohom komár, v lete by som ?a zabila..
Opä? okolo známej fľašky prechádzam, no samozrejmos?ou mi teraz je ju zdvihnú?, domov medzi jej podobný odpad da?.
Nič nie je krajšie ako les, alebo príroda všeobecne. Tak prečo zohavi? tú poslednú prežívajúcu krásu???
Krajší vz?ah, hlbší s tebou a inými bytos?ami prírodnými mám, ako s ľuďmi. Úprimnos?, jednoduchos? u vás bola zachovaná..
rozumieš mi(?) verím ti.