JERICHO
=======

Staroba Jericha bola záhada, pred kotoru bádatelia stáli v rozpakoch. Vývoj ľudskej civilizácie (ktorá sa šírila z Blízkeho východu) sa dá zhruba rozdeli? na mezolit (stredná doba kamenná), ktorá je charakterizovaná vznikom poľnohospodárstva a domestikáciou zvierat niekedy okolo roku 11 000 pr.Kr., ďalej neolit (mladšia doba kamenná), ktorá nastúpila asi o 3600 rokov neskôr a priniesol so sebou stavbu dedín a hrnčiarstvo, a konečne obdobie sumerskej mestskej civilizácie, opä? asi o 3600 rokov neskôr. A predsa tu ešte bolo Jericho: mesto, vybudované neakými neznámimi staviteľmi niekedy okolo roku 8500 pred Kristom, teda v dobe, keď sa človek ešte ani nenaučil stava? dedinské usadlosti...

Hádanka, ktorú predstavuje Jericho, sa netýka iba jeho staroby, ale aj toho, čo tam archeologovia našli: domy, postavené na kamenných základoch, s dvermi v drevenných zárubniach; steny boli starostlivo omietnuté a vymalované na červeno, ružovo i ďalšími farbami, niekedy dokonca vyzdobené nástennými maľbami. Do nabielených maltových podláh boli zapustené elegantné krby a umývadlá, podlahy boli často zdobené ornamentami. Pod niektorými podlahami boli pochovaní mrtví - pochovaní, ale nie zabudnutí: bolo nájdených najmenej desa? lebiek, ktoré boli pokryté maltou, z kotrej bola vymodelovaná tvár zosnulého. Rysy, ktoré nám tak zachovali, sú podľa zhodného názoru badateľov omnoho jemnejsie než rysy ľudí, ktoré v tej dobe žili v Stredomorí; akoby patrili neakému vyspelejšiemu, omnoho mladšiemu človeku. Tieto všetky stavby boli chránené masívnou kamennou stenou, ktorou bolo mesto obkolesené (celé tisícky rokov pred Jozuom!). Hradby boli postavené uprostred priekopu takmer tridsa? stôp širokého a sedem stôp hlbokého, vykopaného v skale "bez použitia krompáčov a motýk" (James Mellaart, Earliest Civilizations of the Near East). Bol to "nečakaný vývojový skok... veľkolepý skok, ktorého príčiny," píše Mellaart, "sú nám dodnes neznáme".



niektoré z lebiek nájdené v Jerichu

Záhadu prehistorického Jericha doplňujú svedectvá o guľatých obilných sýpkách, z ktorých jedna sa zčasti dochovala. V horúcej preláknine v susedstve Mŕtveho mora, 250m pod hladinou Stredozemného mora, v nehostinnom mieste úpne nevhodnom pre pestovanie obilia, boli nájdené dôkazy o veľkých zásobaách pšenice a jačmeňa a o ich plynulom doplňovaní. Kto mohol v tak dávnych dobách postavi? toto vyspelé mesto, kto išiel býva? do tak nepriaznivých podmienok, a komu slúžila tato opevnená zásobárňa?

Odpoveď na všetky tieto otázky tkvie podľa našeho názoru v chronologii "bohov", a nie ľudí. Spočíva v skutočnosti, že neuveriteľné prvé mestské osídlenie v Jerichu (okolo 8500-7000 pr.Kr.) sa presne zhoduje s epochou, do ktorej podľa Manehta spadá vláda Thovta v Egypte (okolo 8670-7100 pr.Kr.) Jeho nástup na trón následoval po mierovej konferencii, ako sme sa dozvedeli z mezopotámskych textov. Egyptské texty nám o jeho nastúpení hovoria, že bolo oznámené "v prítomnosti rozhodcu Annu po noci, v kotrej došlo k bitke" a potom, čo pomohol "porazi? Búrlivý vietor (Adada) a "Veterný vír" (Ninurtu), a potom pomohol "dvoch protivníkov zmieri?".

Obdobie Egyp?anov spojené s vládou Thovta je dobou mieru medzi bohmi, keď Annunakovia najskôr a prednostne budovali sídla vz?ahujúce sa k stavbe a ochrane nových kozmických zariadení.

Morská trasa do Egypta a Tilmunu cez Červené more musela by? rozšírená pozemnou cestou, ktorá mohla spojova? Mezopotámiu s riadiacim strediskom misie a kosmodromom. Táto pozemná cesta viedla od nepamäti popri rieki Eurfrat k hlavnej cestovnej stanici Harrane v oblasti rieki Balikh. Tam si cestovateľ mohol vybra?, kadiaľ chce pokračova? ďalej: buď na juh po pobreží Stredo zemného mora - stezkou, kotrú Rímania neskôr nazvú Via Maris (Morská cesta) - alebo pokračova? po východnom brehu Jordánu po rovnako slávnej Královskej ceste. Tá prvá trasa bola najkratšou cestou do Egypta, tá druhá mohla vies? do Eilatského zálivu, k Červenému moru, do Arábie a Afriky i na Sinajský poloostrov; mohla rovnako vies? na západnú stranu Jordánu cez niekoľko vhodných priechodov. Po tejto stezke sa dopravovalo africké zlato.

Najdôležitejšie zo všetkých priechodov bol pre Jerichu, pretože odtiaľ viedla cesta priamo do riadiaceho strediska misie v Jeruzaleme. Práve tam Izraelci prešli Jordán na svojej ceste do zasľúbenej zeme. Podla našeho názoru tu postavili Anunnakovia tisícky rokov pred tým mesto, ktoré malo za úlohu chráni? prechod a zásobova? pútnikov potravinami na ďalšiu cestu. Do tej doby, kým sa v Jerichu usadil človek, bola to základňa bohov.

Postavili by Anunnakovia neakú osadu iba na západnej strane Jordánu a ponechali by východnú, omnoho dôležitejšiu stranu, kadiaľ viedla Královská cesta, nechránenú? Máme všeetky dôvody veri?, že takéto sídlo na opačnej, východnej strane skutočne existovalo. Aj keď to mimo archeologické kruhy nie je príliš známe, také miesto bolo skutočne objavené; a to, čo bolo odrkyté tu, je ešte omnoho úžasnejšie ako objavy v Jerichu.

pokračovanie