Dlho ležím s rukami pod hlavou a uprene sa dívam na drevené obloženie podkrovnej šikminy. Svieti umelé slnko, iné nemám, ale keby bol máj, šes? hodín podvečer, to naozajstné by akurát kreslilo pokojný a teplý obdĺžnik na moje nohy. Predstavujem si, že som na chate v horách a všetci niekam odišli. Borovice za oknom, ob?ažkané snehom, dávajú tuši?, že asi na lyže alebo tak. A ja tu s prieduškami trčím a chrčím. Alebo tak. Ležím tu tak dlho, lebo nemám knižky a nie je tu telka a hlavne tu nie je net. Čiže nič. V skutočnosti sú tu akurát tie borovice a zrejme aj ja. Snažím sa fixova? polohu, v ktorej nekašlem. Je to náročné, ale mám fúru času. Všetci niekam odišli. Mám tu Viana, Charmsa, Hesseho, satelit so 150 programami, cédečká, filmy, v každej izbe rádio, a mám tu... keby som chcela, môžem nájs? Ježiša aj Elvisa 11 038 799 856-krát. Sólo pre kašeľ do ticha. Umelé slnko mi vadí. A nenávidím tú falošnú suku! Ach, ako ju nenávidím! Už roky. Snažila som sa rešpektova? jej prítomnos? bez reptania, veď je prirodzená, ale.! Nemôžem to v sebe viac dusi?, nevládzem. Tieto záchvaty sú len chabou metaforou mojich pocitov, ktoré teraz bolestne vykašliavam ako malé lepkavé kúsky jedu. Tak vedz, že ?a nenávidím, úprimne a neskrývane, tvoju pretvárku, ako sa snažíš všetkým nahovori?, že krajinu zahaľuješ do bielej čistoty (keď snehy zlezú, pohľad je ešte zúfalejší, skrátka post-raušový stav), že babuši? sa do pestrých vlnených vecí je rozkošná zábava (nekonečne otravné vrstvenie, navliekanie, zaväzovanie, obkrúcanie, šnurovanie – a výsledok? cítim sa ako mamut), že niet lepšieho pocitu, ako stá? na lyžiach, snowboardoch, vozi? sa na vlekoch a žra? kinder bueno (a tých zlomených nôh, vykĺbených ramien), nehovoriac o naozaj nevkusnej fatamorgáne tepla a lásky počnúc Vianocami, š?astným smiechom sfetovaných priateľov na Silvestra, cez oázu srdiečok a plyšákov na Valentína, a fraška vrcholí plesovými róbami vo februári. Ruža v zuboch, olé! Bezútešné: tvoj mrazivý dych, tvoje orosené sklá v autobusoch, tvoje čľapkanice so soľou, tvoje mámivé odmäky, tvoje kalné oblohy, miliardy tvojich hlúpych hlúpych vločiek, čo sa hrajú na originály, ale načo im to je? A vrany, krkavce, čo nechávajú stopy na škrupine snehu – je mi do plaču, ako vyzobávajú mŕtvolu jesene. Kde sú lastovičky, kde je mačka? Záhrada je pustá. Všetci niekam odišli, odplávali, odleteli, vymazávam si esemesky, všetky a dôkladne. Dôsledne a stále. Aj tie od teba, aj tie, o ktorých by som si to nikdy nepomyslela, ba asi by ma pichlo pri srdci, keby mi omylom zmizli. Teraz si smelo môžem picha? do srdca hoci aj najväčšou obuvníckou ihlou a ešte väčšiu chu? mám pichnú? niekomu do oka príborovým nožíkom zababraným od masla a džemu (ale to je tajné) a tým nožíkom mu poškriaba? celú tú nóbl vaňu aj s perličkovým oným, pche. Zvláštne, ako sa prelievame z vtedy do teraz, ako sa miháme na súradniciach, na vrstevniciach, akosi intuitívne, bez kompasu, či chaoticky? hľadáme cestičky. Ako si pamätáme tých, ktorých nenávidíme, ako zabúdame na tých, ktorých milujeme, ako zabúdame na tých, ktorých sme milovali, vlastne mysleli sme si, že sme ich milovali, lebo vždy je to o tom. Že sme si mysleli. A nebolo to tak. Fatal error. Všetci niekam odišli a niektorí si tiež mysleli, že nás milovali, ale nie, nemilovali a akosi nám to aj zabudli poveda?. To ma zlostí, lebo keď napríklad zrušia prednášku, tak by som si rada na nástenke našla oznam./nie správu o jej zrušení. A to je sakra rozdiel. Ale ja tiež občas nedvíham telefón a neodpovedám na maily, tak sme si, vlastne, kvit. Aký požičaj, taký si nechaj a neotravuj ma. Na záver by som chcela zdôrazni?, že včera ma tá anjelská modrooká tvárička s blonďavým rámovaním za okienkom v lekárni úprimne potešila. Vôbec nie preto, že odkráčala do skladu a priniesla mi kodeín bez predpisu, ale len tak, pre ten úsmev a otázku ako sa mám, a preto, že aj keď všetci niekam odchádzame, stretávame sa na iných miestach. A na to som takmer zabudla.