Ráz dávno priniesla mamina domov nádhernú vázu.
Nikdy som podobné veci nemala príliš rada, no táto bola skutočne krásna..
Páčila sa mi viac, ako ktorákoľvek obľúbená hračka.
Akosi som to ale podcenila, váza nebola hračkou a ja som ju nechtiac rozbila..
Mamina mi vtedy povedala, že som nemehlo..
A ja som nevedela, čo mi je ľúto viac..
Tajne som pozbierala všetky črepiny a prehľadala som celý byt v nádeji, že nájdem lepidlo a vrátim vázu na stôl ako novú..
Prenasledovalo ma to ako nočná mora..
Jeden úlomok mi však chýbal..


Dnes ráno som spadla z neopísateľnej výšky na dlažbu ja..
Tisíce úlomkov celého môjho ja sa rozletelo na všetky strany..
Len jeden sa zaryl hlboko do mňa ako tŕň..

Vraj už som veľká a dospelá, všetci hovoria..

A dnes som to, zdá sa konečne pochopila..
..že na niektoré veci lepidlo neexistuje a tiež to,
..že takéto nemehlo nedokáže ľúbi? každý..

A vždy, keď si na to spomeniem,
tŕň vo mne sa prebodne
až na absolútne dno mojej duše..


/"They may say they love You,
but most of them lie..

So don´t even try"/