Par mesiacov ubehlo, odkedy som sem naposled prispel. Uz si viem predstavit reakciu napriklad vipermana: "to bude dasli dennik o trilovych dojebanych vztahoch", heh. A veru bude...
Kam inam to povedat, ked proti vetru sa tazko pluje, na stenu nemalujem a steny v mojom okoli usi nemaju (pretoze vedia, ze to je tak pre ne lepsie)?!

Spatny pohlad na vlastne vsetky tie moje opletacky okolo vztahov, ich problemov, ich chapani atd, ma nenechavaju na pochybach, ze to cele je hodne divne. Ze vlastne to cele nema so mnou ani nic spolocne.
Ok, pravdupovediac sa prave snazim vymysliet nejaky uvod, ktorym by som zacal, ale nic mi nenapada, preto tychto prvych par viet je totalne o hovne a o nicom. Ale ja sa k jadru dostanem, slubujem!

Len ked teraz, ked mi vlastne stoji akosi zivot, nikam sa nehybe a jeden problem sa tu ostava (a dalsie sa iba striedaju), je cas si to zrekapitulovat. Mozno by netrebalo, ale vlastne ani neviem ci to, o com som si doteraz myslel ze je to, co je, tak ci je, co vlastne nie je, alebo je, alebo ako uz (ok, ani ja sa nevyznam v tej vete).

Mam nehorazne cudny pocit z lasky. Prosim, vsetci filozofovia, ktori maju nehoraznu chut tu rozoberat rozne urovne lasky, lasky spajat do priatelstva a rodiny a tieto bullshity nech si idu filozofovat do prislusneho fora. Nemam to rad a kazdemu je snad jasne, ze sa rozpravame o laske medzi partnermi. Dakujem za pochopenie.
Takze ako som zacal - mam nehorazne cudny pocit z nej. Fakticky jej nerozumiem. Rozumel som jej ja vobec niekedy? Nechcel som ju chapat, ze kto vlastne je, ved to sa uprimne povedane ani neda... Mna skor zaujimalo to, ze to co citim v sebe, ci to je vlastne laska. Po poslednych par rockoch som na pochybach a vlastne vsetky tie vety co som kedy povedal, pocnuc "lubim ta" az po "milujem ta" sa mi zdaju, ani nie tak ako loz, ale skor brane prilis na lahku vahu. Akoby som nedocenil ich hodnotu a teraz sa za to na mna urazili. Nehovorim ze som ich pouzival bezrozvahy, ze boli pouzivane stale a omielane x-krat do dna x-temu poctu zien. No kazdopadne sa citim dost zle z toho...
Nerozumiem tomu pocitu, lebo neviem vlastne ci je to on, ci je, ked je tak ci je pravy a zacinam pochybovat nie len o nom, ale i o sebe. Rozhodne to dobre nie je, to vam viem povedat.

Ale tak mi prosim, niekto, vysvetlite, ze o co v tej laske vlastne ide.

Ja som akosi za tych par rokov, co sa tomu nejako aktivnejsie venujem, nikdy ani nepochopil podstatu vztahov. Po vlastne absolvovani iba jednoho a to celkom intenzivneho vztahu sa tu asi nemam co rozplyvat, no mozno prave preto sa tak aj vypytujem. Ci ide o kvantitu a nie kvalitu?
Ano, sem-tam som na pochybach, ci som sa vo svojich 15tich rokoch nemal vyspat s tou dievcinou, co silou mocou chcela sulozit, ci som nemal zacat chodit s kazdym dievcatom, co sa na mna pekne usmialo a ci som nemal robit take tie vselijake vztahove finty, ako moji rovesnici... Bolo to uz len vtedy komicke, o to komickejsie, ked som samozrejme dospel o 4 roky ku prvemu vztahu. Ale naozaj - nemal som si radsej odzit taku tu 'tinejdzersku burlivu mladost' ako je nam predstavovana v americkych filmoch?
Neviem.
Zase ale nemozem povedat ze som nespokojny, nie - som rad ze to prebehlo tak, ako to prebehlo. No teraz to mam dost komplikovane, ale mozno to s tym nic nema... (ked uz by to pan psycholog-polar cital, tak aby to mohol analyzovat do hlbky).

Ja len proste nerozumiem vacsine vztahov ktore sa vyskytovali/vyskytuju v mojom okoli (mozno teraz pomenej, uz na ne tak velmi nedbam). Pre mna boli prioritne vlastnosti partnerky, s ktorou by som uz ten vztah zacal, komunikativnost, otvorenost, dovera a hlavne to, ze sa mozeme na seba spolahnut. Prakticky zobrate ide o najlepsiu kamaratku. O takeho cloveka.
Uz toto je asi moja zla a naivna predstava? Mam pocit ze ano...
Pretoze tam, kam som sa pozrel, som videl, ze to tak vobec nie je. A tymto vztahom som nerozumel. No zjavne niektore vydrzali a drzia velmi dlho. Ako je to mozne, pytam sa. Ci je nebodaj nieco dolezitejsie ako to, co som vyssie vymenoval (okrem lasky samozrejme, ale ta sa berie za samozrejmost)? Akosi to neviem pochopit...

Lebo napriklad teraz, vobec mi nejde do hlavy, preco ja dostanem tie spravy, telefonaty, tie slzy a tu doveru od dievcata, ktore ma priatela. Od dievcata, ktore mam (teda asi, ved ked v tom mam ten bordel a pisem tento dennik...) naozaj tak rad, ako som vyssie spomenul. Ako je to mozne? Preco jej priatel nedostane tuto moznost dovery a spovede jej duse? A nie, nejde o ich vztahove problemy (to by som potom jasne ze chapal).
Mne to vlastne dobre nerobi, ze nie, dostat vlastne to, co akosi pozadujem, no napriek tomu nedostat nic...

Dpdl mi dnes povedala "proste aj mne sa stalo ze citim ze toho cloveka lubim ale nemozme spolu byt lebo by ma jeblo :))" - a svojim sposobom to chapem. Byva toto problem, preco je dievca s niekym inym, aj ked jej je naozaj dobre so mnou? Je to ta predstava, ze budeme spolu?
Ja som si to u ziadnej nevedel predstavit. A absolutne najmenej u mojho vztahu. Vtedy asi naozaj najmenej a ironia je ta, ze sa z toho vyklul vztah. Nikdy si to neviem predstavit, no ale ide vobec oto? Ved prinajhorsom nam to nebude fungovat, tak blbe, ale aspon sme skusili. Ci ako?
Zase mi asi nieco nedochadza...

Nemienim sa tu rozplyvat aky som perfektny, alebo opacne, ake mam komplexy a ako som menejcenny. To vyznam samozrejme nema.
Ale jednu vec si pamatam - a to, ze ziadna z tych zien, ktore som mal rad (atd, nerad to vypisujem, lebo to aj boli a aj to nerad proste vypisujem, ved chapete, dufam), mi nemoze nadavat, ze som jej ublizil. Iba jedna moze povedat zle slovo na mna, naozaj ma ohovarat a od tej by som to aj akceptoval, no za 5 rokov to neurobila, za co som jej vdacny. Mozno to cele vyznelo teraz cudne, ale z toho som rad, ze som ja neurobil blbosti a veci, na ktore by mohli nadavat. O to ale horsie je vidiet to, ze som nic neurobil a aj tak to vsetko vzdy dopadlo zle, respektive, ze to nedopadne nijak...
Niekedy mi davaju aj pocit, ze som 'prilis dobry' a ine podobne bullshity... Ako nie, prosim, vazne, toto je snad uz moc chujovin, fakt ze jo.
Ale naozaj tomu nerozumiem, ked ja mam ciste svedomie a pocit, ze som, apson v tejto veci, dobry clovek a ze som schopny dat tej zene vsetko, po com jej dusa prahne a srdce tuzi.
Alebo je zase to ta chyba - dat vsetko?

Ach jo, ved ja neviem...
Hlavne ale nerozumiem tomu, co citim. A uz vobec, ked sa mi to akosi aj vracia a potom zena skonci s nikym, s "kym sa zarucene nedam dokopy"... Ako je to mozne?!
Vykladam si pravdepodobne veci inak, ako su. A pritom uz davno nie som ziaden snilek, niekto, kto by zil vo svojom zamku v oblakoch. Na(ne)stastie sa mi davno zrutil a odvtedy som preistotu novy nestaval.

Horsie ale bolo, ked sa mi zrutil domov, ktory som nasiel u jeden takej, ako som spomenul. To je i dnes krute, pretoze okrem zeny, ktoru teraz milujem (teda asi, bla bla bla, o com tento dennik bla bla bla vlastne je, ved viete...), je toto vec, ktoru by som najviac potreboval a chcel.
Domov, ach ano. Ten pocit. Ten som vtedy stratil, bohuzial teraz u novej nasiel... Ale nikdy sa mi ho napriklad pocas toho jedineho vztahu nepodarilo vybudovat. Heh...smutne a zaujimave zaroven. Cim to je?
A ked mi ho trosicku dava tato slecna posledna, tak tomu uz vobec nerozumiem. Bez nej som iba sam, ako skala v mori. Ale s nou som nekompletny, pretoze kusok, ktory mi chyba a ona mi ho dat moze, ona uz dala niekomu inemu. Z kaluze do mlaky, ci ako sa to vravi. No a to tam teda je to, co som spominal nazaciatku - veskere to porozumenie atd atd atd...

Ale vlastne nerozumiem ci je to vsetko laska, co citim. Ci to diferencujem spravne, alebo ci tam je nejaka diferenciacia vobec mozna! No potom by to vyzeralo velmi zaujimavo, ale naozaj, neviem...
Neviem totiz, ked to, co som ja pokladal za lasku, som vzdy videl ako iba nejaku chabu cast, vacsinou nepodstatnu. Citim teda nieco zle? Nie je nieco vporiadku? Su na to pilulky?

Ako by teda mala vyzerat laska? Ako by sa mala citit a precitovat?
Dokonca som mal pocit, ze i ked som konal dobre a s laskou, tak to malo opacny efekt, vid teda napr. ten vztah.
Nebyt homofobny (ale iba ked sa to vztahuje na mna), tak by som si mozno aj nasiel partnera a skusil to pri tom mojom pohlavi, lebo uz fakt netusim.

A s tymto bordelom v hlave sa mam posunut niekam dalej? Hlavne ked mam bordel v tej najcennejsej veci, ktoru mame k dispozicii...


Pamatam si na tie motyle v bruchu, pamatam si na to, ako sa bozkava, ked je clovek zalubeny a viem, ze to je rozdiel, ako ked clovek zalubeny nie je. Rozpamatuvavam sa na vsetky mozne slova, vety, vobec kontakt s tou druhou osobou.
Ale cim viac toho som zazil, tym viac o sebe a tom, co povazujem za lasku pochybujem...

Z toho celeho sa citim ako idiot.