keď som išla domov z vlaku lesom. najprv jazero moje som míňala, i pozastavila som sa a všímala si, či sa nejaké zmeny na ňom neudiali, či je v poriadku.. keď ešte tak nemrzlo a voda v ňom ešte taká chladná nebola a vzduch ranný bol chladnejší ako hladina. vtedy ma krásny jav sprevádzal na cestách raňajších ku stanici. para nad vodou sa vo víroch krútila a dymilo sa z jazera. tajomno. teraz, keď už aj voda je chladná ako i ľudia vedia by?, je hladina pokojná, tichá, hladká.. pokožka. a vráti? sa spä? ku mojej nedávnej ceste z vlaku lesom chcem. ako jazero mi už za chrbtom stálo, šla som ihličím a lístím hustým pomedzi nahé stromy. a zbadala som zrazu predtým na tomto mieste nevideného. bol krásny vznešene majestátne pôsobiaci pes. pes podobný vlčiakovi, no väčší od neho. tak som sa s ním o zoznámenie pokúsila. Iní (k príkladu moju mamu uvediem) by sa báli tak veľkého tvora, no ja som v ňom intelekt nezanedbateľný cítila. sprvu váhal, no napokon sa rozhodol a kráčali sme ďalej spolu. našla som si priateľa. rozprávala som mu, čo som v myšlienkach mala a on so záujmom načúval mi. bol mi akurát na dosah ruky, tak som mu sem tam nebadane po chrbte dlaňou prešla. bol rád. zastali sme pred domom. obaja sme chceli, aby šiel dnu a robil mi spoločnos? svojou krásou. zavrela som pred ním dvere. ešte chvíľu stál pred nimi, potom sa pobral preč. vzápätí sa na mňa vrhol môj potkančík kokršpaniel safalátkovej stavby tela, ktorý mi sotva po kolená je, s nesmiernou rados?ou, že ma vidí a že ho von pustím. zohla som sa, pohladenie darovala a otvorila dvere do lesa. a dobrý pocit v srdci mala...