V ďalekom meste na slnečnom moste,
kde preletuju vlačie pozdravy,
chcel som sa ukryt za otázku: Kto ste...?,
ale mi zŕtvel jazyk.A len meravý

a v úžase som vyvaľoval sprosté
okále na teba, veď do hlavy
mi nijak nešlo, koľká anjelskos? je
v skutočnom tvare mojej predstavy.

Červenal som sa náramne a vrelá
slas? lásky, čo ma dosial opája
vše odchýliac mi brány do raja,

dotkla sa môjho netknutého tela.
Boli sme asi v raji obaja,
veď aj ty si sa, drahá, červenela.

Tal sme tam stáli bezradní a nemí
a medzi nami krok a hlbina
a vtedy spoznal som, že pulzuje mi
pod hrdlom rados?. A ty nevinná

chvíľočku na mňa, chvíľku k zemi
dívala v rozpakoch, že začína
by? mĺkvo - až ja, tajac triašku trémy,
som vyjachtal: Tak vy ste ......?????

Ale ty určite si myslela,
že sa mi nepáčiš, keď ďalej hlasu
som nevydal, ba hlúpo zaveľa

som hľadel, ako sa ti pery trasu
hoci ja onemel som od úžasu
ako každý kto uzrie anjela.


S každou basnou clovek nieco straca, kusok seba kosok svojho sveta. Ten ostava skryty v basni a mozu si ho pozriet vsetci ktory ju citaju.
Basne su ako stroj casu vratia vas v myslienkach do doby ked ste ich pisali ked ste ich prezivali.Citite vonu ceresni ktore kvitli citite zavan prveho jarneho vanku, a ked zavriete oci vsetko sa znova vrati.v myslienkach.....
Je to krasne smutne.Som clovek introvert obcas uzavrety do seba a tazko si pustam ludi k telu.A oto viac boli ked ma zradia.Vtedy mam pocit ze uz to nikdy nespravim.Ale viem ze sa to neda , potrebujem ludi, priatelov, lasku ktoru budem milovat.Viem ze mnoho z vas ktory si toto citate nimi uz ste a som tomu velmi rad.
Ale chcel som pisat nieco vesele a krasne a zasa sa tu lutujem.
Zivot sa neda zastavit da sa len zit a tak idem dalej.Dalej spoznavat ludi hladat lasku svojho zivota.


Láska, ach láska
na živé mŕtve meni.

Boli on a ona.V tichu padajucom na hvozdy
ojali, ojímali sa a v nenásytnej ˇ´ubosti
ostali očarení.