Kajko mal desat rokov. Zive,vecne usmievave chlapca s prenadherne modrymi ocami. Ked sa na cloveka zadival,nedalo sa mu nic odmietnut,prekutrali by ste vtedy cely svet,len aby ste mu splnili,co si zazelal.
Fakt prenadherne ocka. Este detsky naivne,ciste, bez falose a klamu,vyplestene sa divajuce na svet okolo seba.Ked zamihotal vieckami,niekedy sa mi zdalo,akoby sa mu po mihalniciach spustali drobne hviezdicky,celkom malilinke,jagajuce sa trblietkami svetla.
Este nevedel zneuzit,ze blyskot jeho oci ma na ludi taky vplyv,este sa vedel uprimne tesit,ked dostal darcek,este bol naozajstnym dietatom.Teda...takmer naozajstnym.
Nie,nebol ako ine deti. Nebazil po mnozstve hraciek,nepotreboval farebne anglicaky,aby sa vedel usmievat,neplakal len tak,aby vzbudil pozornost.Taky Kajko nebol.Kajka by ste mali radi,keby ste ho poznali. Velmi mily maly cloviecik.Tak roztomily..
Aj ja som ho mala rada. A vlastne ho mam stale velmi rada.Len...obcas mi ho pride luto.Citim take slzave nalady,ked si spomeniem na celu tragiku jeho drobnej osobnosti. Moj maly Kajko.Leziac v tej posteli vyzeral tak bezbranne. Neziadal pomoc,nechcel obtazovat,ale obcas sa nedalo prehliadnut,ze jagot jeho oci sa skryva za hmlou bolesti. Urcite trpel. Ale bol silny,pravy bojovnik. Neronil perly slz, co by rozplakali ostatnych,nestonal. Iba niekedy sa hviezdicky,co sa mu spustali po mihalniciach zaleskli potlacenou placlivou slanostou.
Aj tak sa ale usmieval.A tak prenadherne,ze by som mu za ten usmev kupila stovky anglicakov alebo plysovych medvedikov,tisicky robotov na baterky alebo detskych mobilov. Keby...keby ich potreboval.BOli by mu na nic.Iba by mu pripominali ich nedosiahnutelnost,keby som ich polozila na stolik pri jeho posteli a on by sa na ne mohol iba divat. Nemohol by rozhybat autickovy zotrvacnik, nepocitil by hebkost plysu na labkach plysoveho medvedika,nemohol by stlacit gombik na zapnutie robota.Nemohol.Nevedel.Nedalo sa. Jeho telicko ani zdaleka nekypelo energiou,ktora sa skvela v jeho ockach. Jeho telicko bolo bez energie,slabe, tuhe,nehybne.
Mohlo byt zive,hrave,mohlo byt presne ako vyraz jeho modrych oci.Mohol by cupotat po chodnikoch a vyhybat sa mlakam,mohol by chytat na luke motyle,mohol by zbierat pomarance,co sa rozkotulali jeho mamke pri nakupe v supermarkete,mohol by sa bicyklovat v parku s kamaratom Ferkom,mozno by sa odvazil zobrat spoluziacku Katku za ruku pri skolskej vychadzke.Co vsetko by mohol..Maly Kajko.Ako rada by som mu pomohla.Co som ale mohla spravit? Ako rozhybat skamenene udy? Ako prinutit pierko aby posteklilo kamen??
Keby sa dalo verit kniham,v niektorej z nich sa pisalo,ze ak clovek nieco velmi chce,cely vesmir sa spoji,aby sa to splnilo. Ja chcem, chcem, velmi tuzim po tom,aby Kajko vstal. Aby bol obycajnym malym chlapcekom s uzasnymi ocami,chlapcekom s obvyklym suborom vsetkych zmyslov,malym lapajom,co obcas nieco rozbije,co sa zapletie do detskej bitky v skolskej jedalni. Ved...on by bol vynimocny aj keby bol uplne obycajny,on by bol aj tak tym prekrasnym pokornym Kajkom,co sa nadherne usmieva a skromne dakuje za kazdy darcek.
Preco prave on musi byt odlisny?Jeho jedinecnost by predsa vynikla aj keby stal v rade rovnako vysokych drobcekov z jeho triedy. Ja by som ho nasla aj tak..Kajka..Na to nebolo potrebne zacarovat ho do komnaty, ktora nema dvere,cez ktore by sa odislo.
Ludia,ktori Kajka poznaju,vedia,v com je jeho netuctovost. Kajko sa usmieva.Kajko ziari a napriek vsetkemu sa nevzdava. Kajko by nas mal posuvat dopredu vsetkych. On sa nehybe,ale usmev jeho oci nema obdobu...