Zbožňujem to tam. Núti ma to zamyslie? sa nad sebou, pocíti? nekonečný kľud. Vníma? intenzývnejšie.

Je to tam vlastne príšerné.

Vstávam o druhej. Obšmietam sa. Sprcha. Podľa mojich možností hodinu a pol dlhá sprcha je jedinou vecou, na ktorú si cez deň bezpodmienečne potrpím. Obšmietam sa. Aspoň dvadsa? minút sedím na posteli a pozerám cez okná do prázdna. Nahá. Je leto a tak si striekam tvár osviežujúcim prípravkom. I keď hľadím na hmlu za oknami, predsa cítim teplo. Augustové poobedie.

Spravím si kávu. Tureckú. Posledný rok pijem iba takú. Nie kvôli chuti či akého si štýlu, ale kvôli spomienkam. Zalievaná káva bola jedinou možnos?ou mojej babky za čias, keď postrádala kávovar.

Vídem na poschodie do veľkej, prázdnej obývačky. Nájdem pohodlné miesto na sedačke, ktorá je doslovne obalená bielou kožušinou. Ležím a fajčím cigaretu.. Jednu z posledných zo včerajšej krabičky. Uvažujem nad tým, ako dobre sa cítim sama. Plánujem sa o pol hodinu zozbiera? a navštívi? miestné café.. ale teraz mi je príjemne.. spravím to až o hodinu.

Počúvam Depeche Mode a ani nie o dvadsa? minút začína poprcha?. Najprv to z okna pozorujem s cigaretou. Neskôr sa chcem tomu priblíži? a vychádzam na záhradu. Už som na seba navliekla nejaké čierne široké tričko a teším sa poobedňajšiemu letnému dažďu opierajúc sa úplne pasívne o steny starého domu.

Je osem hodín a ja som sa rozhodla navštívi? otca. Vídem z domu a mierim k tomu jeho. Zvyknutá na veľkomestské vzdialenosti, pri zabuchnutí dvermi zapaľujem cigaretu. Ibaže otcov dom je pár krokov dole kopcom a cigaretu som nútena zašliapnú? pred jeho bránkou. Vojdem, prehodím pár obligátnych rečí s jeho momentálnou frajerkou. Nebola by som možno taká zhovorčivá, ale poobedňajší dažďový orgazmus mi dodáva akúsi silu.. Alebo aspoň pocit nadhľadu.

Večera už je hotová, sedíme za stolom. Otec nadhodí mojim smerom čipený pohľad „Čo budeš pi??“ Môj pohľad je asi plný nerozhodnosti a tak začne menova? od Mastiky, Rakije alebo „tvoj obľúbený tonic zmiešaš trochou Ginu?“ Gin síce zo stola na mňa priam žmúrka, ale neladí s mojími planmi, týkajúcimi sa prichádzajúceho večera. Nie, nejde o to, že sa nechcem opi?. Nie, chcem. Ide iba o to, že trávy sa navyhnem. Proste nemám ako. No a nemám najlepšie skúsenosti z kombinácie Ginu a trávy. Tak už na mňa nežmurkaj, aj tak otáčam hlavu naľavo, kde stretnem otcov pohľad „Rakiju. Mastiku zatiaľ nechajme poriadne vychladi?, nech je v nej vidie? biele kryštáliky.“ Nalieva s úsmevom. Nie s rados?ou, s takým nutkaným, no nie umelým úsmevom a ja viem, čo si práve myslí: „Je tu so mnou moja dcérka...“ Pokrčí obočie „...dcéra.“

Večeriame. Pri stole som ja, otec a jeho niekoľkomesačná frajerka, babka a dedko. Celý čas sa na nich primerane usmiavem, ale po prvých dvadsa? minút ma to prestáva bavi?. Začnem s veľkým elánom Nataši vysvetľova? rozdiely Slvovenska a Bulharska. Otcova frajerka sklopí oči k stolu, počúva a prikyvuje. Ochvíľu sa začnú ozýva? aj ostatné hlasy zo stola. Viem, čo si myslia. Myslia si, že som videla aj niečo iné a už sa mi domov nepáči. Pritom si neuvedomujú s akou boles?ou hovorím o Bulharsku. Nech je to tu akékoľvek, milujem to tu a chcem, aby to každý vedel. Ku koncu môjho monológu sú všetci bez slov. Nie, kvôli tomu, že by som im vyrazila dych, čiste sa im len nechce pokračova? v rozhovore. „Už nemáš pitie“ nadhodí otec. „Víno alebo pivo?“ opýta sa. S úsmevom pošeptám, že víno. Hľaá vína a zdvíha fľašu bieleho. Ja pozrem nechápavo. Položí fľašu a zdíha bez slov fľašu červeného. „Predsa ?a poznám.“ Hovorí očami. Všetci piju a nalievaju si ešte.

Je jedenás? hodín. Vo dverách zvoní kamarát.Babka ho ochotne príjme. Nevidela som ho rok, ale sadá s nami za stolom. Okamžite je pred ním tanier a plný pohár. Títo ľudia sú skutočne veľmi prijateľskí. Asi o dvadsaď minút na to sa s kamarátom zdvihneme zo stola, odchádzame. Predtým ešte vyfajčím cigaretu s Natašou. Snaží sa by? ku mne čo najmilšia, možno si aj myslí, že urobila dojem. Medzi mnou a Natašou je rozdiel taký, že bránkou, cez ktorú teraz odchádzam, sa ja môžem kedykoľvek vráti? spä?, dojs? aj na zajtrajšiu večeru, aj na tú o tri roky. Nataša tou bránkou bude môc? chodi? obmedzenú dobu. Jedného dňa zistí, že ňou proste neprejde.

O chvíľu na to sa s kamarátom prechádzame po uličkách a vymýšľame plán na začínajúcu noc. „Je iba dvanás?, poďme za Mirom.“ Navrhuje kamarát. „Miro...“ hovorím si v duchu. Kapitola samá o sebe.

Miro bol najskôr mojim priateľom, potom mojim prvým bozkom, mojim prvým mužom, mojou prvou láskou, mojim dôverníkom a opä? mojim priateľom, ktorým je i dodnes. Mala som šestnás?, keď som ho už tri roky tajne milovala, viete ako to chodí. No on, i keď iba o rok starší ma bral vždy ako die?a. Ale vtedy v auguste sme akosi po žúre ostali len my dvaja. Vtedy sa na mňa pozrel úplne inými očami. Chceli sme to. Bolo to krásne. Možno to plánoval, pretože sa ma opýtal ako dlho som čakala na tento okamih a ja som mu zaklamala. Taktiež sa potom tváril, akoby to bolo spontánne, i keď zo situácie kričalo, že sme potrebovali správny moment, vhodnú dobu, na ktorú sme obaja čakali, a keď definitívne prišla, každý sa tváril, že ho to zaskočilo. Krásne detské.

To ďaľšie leto som bola pekne namotaná. Ale na Slovensku. Leto a Bulharsko ako vždy. Tentokrát more. Ja, sesternica, Miro a devä? ďaľších dobrých kamarátov. Noc a my na pláži. Spravíme si nočné kúpanie. Plávam si a Miro je stále ochraniteľsky na blízku. Zarozprávali sme sa a on bol stále bližšie. Ako sme tak stáli vedľa seba vo vode, začal ma obíma?. Chcel ma bozkáva?, ale ja sprostá, namotaná na iného, som ho odsotila a vysvetľovala hlúposti, ktorým by som sa dnes zasmiala. Odišiel domov a celú partiu okašľal. Síce dvíhal telefóny len mne, ale i na mňa bol pekne hnusný. Hrdos?, to je to, čo v ňom drieme v nadmernom množstve. Bolo to ten rok posledný krát, čo som sa s ním rozprávala z očí do očí. Preto, keď mi dnes kamarát navrhol alternatívu Miro, dva krát by som za ňu nehlasovala. Koniec koncov mám ho rada, je to srále moje pokušenie.

Pár krokov pred Mirovým domom mi kamarát oznámi, že ma dnes Miro vlastne hľadal, ale bola som na večeri u otca. Dodá mi to odvahu. Kráčam schodmi do najväčšieho undergroundu, ktoré to mesto videlo... Vlastne vôbec nevidelo, je to underground poverených osôb. Vie o ňom iba málokto. Miro vo dverách. Jemný úsmev „Moja nádherná kamarátka!“ Dostanem od neho nie vášnivé, no úprimné, silné objatie. Vchádzam. Vnútri piati ľudia počúvajúci Roots, bloody roots. Jeden joint, druhý. Prekrikovanie sa navzájom. Pohoda, každý sa v tom bordeli a hluku cíti bezpečne. Zrazu pomedzi ostatné reči mi Miro začne rozpráva? o svojej novej motorke, ja na to reagujem opilecky baliacími rečičkami o tom, ako ma na nej musí zvies?. Je to moje bežné koketné rozprávanie po štyroch pohároch nie len čereného alebo je to moje bežné koketné rozprávanie sa s Mirom? On to vie, no i tak sa chytá a o necelých dvadsa? minút sa už vonku vozíme.

Došli sme k finálnemu cieľu a on chce zdvihnú? zvoniaci mob. Motorku teda podrža? musím ja, ktorá kade-tade rozsype i nákupnú tašku. Tak ju držím z ľavej strany a snažím sa ju o niečo narovna?. Lenže to hovädo má podľa mojich odhadov aj pä?sto pä?desiat kíl a začína sa preváža? na pravú stranu. Padá. V snahe udrža? ju do poslednej chvíle padám i ja na motorku zhora. Hovädoo! Doslova ako placka. Ach, vy fe?áci! Keď zdvíhame motorku, zis?ujeme, že pravá čas? volantu je odlomená. No pekne, ako dojdeme domov! Radšej sa tvárim, že pád na to hovädo železné je ako pád do páperových vankúšov a opakovane odpovedám na jeho otázky vzhľadom na moje momentálne zdravie, že som kompletne ok. Pritom cítim modriny na nohách. A možno ani necítim. Po tom všetkom. A kým sme odtlačili hovädo domov, padajúc do skoro každého prícestného kríku, pribudlo ešte veľa modrín. A možno ani nie. Po tom všetkom.

Hlavne ubehlo veľa času. Otváram dvere, ale tí piati tu nie sú. Napijem sa vody a pozorujem Mira, ako sa okolo mňa obšmieta. Občas ma chytí za pás. Milujem to. Uvoľnenú ma k sebe pritiahne nieveľkou námahou a iba jednou rukou. Milujem to. Neviem ako to začalo alebo neviem ako to pokračovalo? Neviem. Veľa krát. Má ma rád a to mi dodáva pocit bezpečia. Rozprávame sa a fajčíme v posteli, čo som nikdy v živote predtým neurobila! Už je okolo piatej ráno a tentokrát som sa rozhodla osta? pasívna. A započúva? sa do tých vzdychov. Milujem to.

Asi dvadsa? minút potom sa snažím zdvihnú?, ale Miro, držajúc ma tesne pod prsia, nepustí. Ok, snažím sa o to druhý a tretí krát. Nič. Nakoniec ho akosi spacifikujem bozkami, nikde medzi tým mi povie, že zneužívam a vždy som zneužívla jeho city.

Ešte hľadám náušnice a odchádzam. Zase zo zvyku zapaľujem cigaretu za zatvorením dverí. Lenže tu je to všetko hrozne blízko a tak keď sa pristavím pri mojom dome, cigareta ešte horí. Pozerám do novej mláky, ktorá je v tú noc plná žiariacich hviezdičiek. Taký pokoj, kľud. Počujem svoj nádych, výdych. Počujem ten tancujúci dym. Počujem, ako sa hviezdičky topia v tej mláke. Syčia, kričia. Asi nie som samá, kto to počuje, pretože začínajú brecha? susedovi psi. Štekajú silnejšie a silnejšie, a tak som nútená zahodi? cigaretu do mláky, rozochvie? hladinu a možno i zachráni? topiace sa hviezdičky na úkor tej cigarety.

Dobré ráno... otváram dvere do prádzdneho domu...