Často sa srtetávali. Aj dnes večer boli spolu. Ona a tí dvaja. Už si nevpomeniem, či boli v tom parku alebo u jednáho z nich v byte. Ale nie je to podstatné, pretože aj tak vždy dopadli rovnako. Sú mladí, nech sa tešia z ich krehkého života. Veselí ľudia s čiperným duchom. Možno to občas preháňali. Trochu chceli zlomi? toho svojho ducha, možno si chceli niečo dokáza?, možno chceli niečo dokáza? ostatním. Naozaj to preháňali.

Neviem, ako to tí dvaja zvládali, ale viem, že ona bola jedno skvelé dievča. Ale pamätám si, že občas sa správala skutočne neadekvátne. Nakoniec na to doplatila aj tak iba ona sama. Často jej robilo problém dosta? sa domov. Aspoň vtedy už dva roky bývala sama, nikto ju veľmi nekontroloval. Vždy rozprávala o tom, ako neznáša šliapanie schodov, ale my sme u nej pár krát boli.. Dievča býva na prízemí. Nikdy sme k jej vchodu nemuseli vyšliapa? ani jeden schod. Áno, občas mi dala za pravdu, že tam nie sú, ale občas mi ráno volala a okrem jej sviežich pozitívnych slov sa niekedy medzirečou s?ažovala na včerajšiu cestu domov, na tmu a na tie hrozné schody, ktoré ju vždy tak unavia. Väčšinou som si z toho spravila srandu, že mala opä? halucinácie po tom všetkom, čo v sebe mala. Do toho telefonátu sa na tom smiala aj ona. Zjavne ju to ale dos? trápilo, pretože občas mi hovorila aj o tom, ako niekedy, keď sa vracia neskôr domov, do vchodných dverí s ňou vbehne aj iné dievča. Nikdy si to dievča veľmi nepamätala, no zhruba vedela ako vyzerala. Celkom jej pripomínala ju samotnú, ale nikdy nevedela kto to bol. Takú svoju susedku nepoznala. Nikdy sa jej neopýtala na meno, lebo vždy keď ju videla, snažila sa jej utiec?. Ani som sa jej nečudovala. Dievča jej vraj pri každom ich náhodnom stretnutí rozprávala o tom, ako tieto schody symbolizujú jej život. Mala sa vraj snaži? ich víjs?, aby sa mala dobre a už nikdy z nich nezliez? dolu na tie sračky. Nemala rada rečí toho dievča?a. Vždy na ňu nadávala, že sa chová ako jej svedomie a stará sa jej do života. Liezla jej na nervy. Veľmi jej liezla na nervy. Možno ju ešte väčšmi štvalo, že tá jej akoby susedka bola vždy podobne oblečená. Ale aj tak bola odpudivo škaredá, mala tupý pohľad a nevýraznú tvár. Niekedy, keď dievka bola nahnevaná, fakt napálená, tešila sa domov, lebo vedela, že tá vtieravá susedka sa zase objaví niekde vo dverách a dievča si na nej mohla vybi? hnev. Potom namáhavo víjs? schodmi hore a kľudne zaspa? s horiacou cigaretou v popolníku ako jediná hviezda, samotná a okolo nej závan oblakov alebo dymu, krúžiaceho sa po izbe ako jej jediný spoločník v jej prázdnom študentskom byte. Ale inak to bolo vcelku spoločneské dievča. Občas mala rada samotu, ale to je normálne, človek potrebuje nachvíľu vypnú?.

Pamätám si, ako mi jedno to ráno alebo poobedie volala, ale susedku ani schody nespomenula. Keď bývala š?astná, o tých dvoch veciach nehovorila. Zvládala skúškové, na tie kurzy sme spolu chodievali, taktiež pi?, do kina, na veľa koncertov, na večerné rozhovory pri víne. Vtedy si našla jeho, oni sa k sebe ozaj vľmi
hodili. Isto i to doprinieslo na jej celkovo pozitívnom období. Viem, že som vtedy bola kľudnejšia, lebo spával u nej, takže domvov išli väčšinou spolu. I keď veľa krát ho viedla ona, nie on ju. Hm, veď ani ja som nikdy sama nevedela trafi? do jej bytu, je to tam tak zamotané. Najpozitívnejšie na tom bolo, že aspoň nestretávala tú otrvnú susedku, ktorá ju vždy poučovala o živote. On bol veľmi fajn, mala som ho rada, pretože aj nepariek jeho nezodpovednosti, on sa o ňu staral. Niekedy jej varil, robil kávu, brával na akcie, do galérii alebo len tak trávili večery spolu. Taký kľudný párik. Ona, odkedy som ju poznala, vždy plánovala dovolenky. Stále niekdam chodili. Občas sme chodievali spolu. Neviem, čo všetko robili, keď boli dovolenkova? sami, ale keď sme boli spolu, naša trojka sa namočila do všetkého možného, čoho mohla aj nemohla. Čo nám vtedy všetko chodilo porozume, bože! Ale užívali sme si, naozaj. Pamätám, ako sme chodili hráva? hackis na prázdne námestie najlepšie pod lampou v nejakú neskorú hodinu. Alebo sme si chodili často zapáli? oheň niekde v okolí. Mali sme aj stany. Väčšinou sme sa tak opili, že sme sa ani bá? strašidiených historiek nevládali.. Od smiechu. Alebo sme sa po pokojných večeroch stretávali u nich v byte. Pokiaľ sme sa držali hranice medzi veselou náladou a tyčkou, púš?ali sme si najnovšie alebo najvtipnejšie filmy, viedeoklipy, alebo len tak kecali do prázdna, čož vlastne vôbec nebolo naprázdno, lebo naše hlúposti nás spájali asi je to aj tým podobným vekom, podobnými problémami, zhruba rovnakými rados?ami. Jeden mal v hlave podobné hlúposti ako ten druhý. Jeden si dával do hlavy podobné sračky ako ten druhý. To nás spájalo. I keď niekto to predsalen, zadalo sa, preháňal. Vždy išla až na koniec svojich možností. Spôsob sebaprekonania, schválny útek od reality alebo jednoducho neschopnos? pocíti? hranicu a udrža? sa na nej? Dodones mám pocit, že asitak všetko dokopy, pretože ona naschvál utekala od reality do sveta prekonávania sa, ale darilo sa jej jedine dosta? na dno. Nevem, či to bolo to, čo hľadala. Asi nie, vyzerala ako troska, nie ako hrdinka. Ale ja som ju mala rada, príjemná to slečna. Veľmi čulá a inteligentná.

Potom som ich odivoch pár dní nevidela. Hovorila, že pôjdu na víkend niekam do Berlína. Neskôr som zistila, že za ten čas ani neboli spolu. On odišiel na týždeň za bratom do Anglicka a ona bola u rodičov na Ukrajine. Keď sa vrátila sme spolu volali a spomínala tú susedku, povedala, že keď on je preč, teraz je tá susedka stále vo dverách. Vtedy tú noc sa vraj až bála zaspa? ako z nej bola nervózna, z toho ako sa na ňu podobá, z toho ako sa jej vždy snažila usporiada? život, neznášala to neznáme dievča, hoci ju osobne nikdy nepoznala, no možno o nej vedela viac ako si myslela. Neviem. Viem len, že mi vtedy prísahala do telefónu, že nabudúce, keď ju uvidí, ublíži jej. Už ju mala plné zuby.

V ten spoločný piatok sme sa pekne opili z vínka. Predtým ako sme sa rozlúčili povedala, že sa bojí susedky a ak ju uvidí nedopadne to dobre ani pre jednu z nich. Povedala som jej nech nevymýšľa, že dievča neexistuje. Ale ona ju vedela popisa? tak dôkladne, neuznávala možnos?, že je susedka fiktívna. Nech si ju aspoň nevšíma, hovorila som jej, nič jej spravi? nemôže. Na to sa pousmiala, ale že ona jej áno, povedala. Ja som došla domov pred druhou. Ona dvere bytu dodnes neotvorila. Susedia počuli hluk pri bráne baráku asi pred štvrtou ráno. Bože dievča, kediaľ si to išla? Určite išla za tými dvoma a opä? skončila na dno ako troska. Bola závislá, ale už som myslela, že v tom s nimi nefičí. Odkedy chodila s ním nebrala tie sračky. Využila situáciu, že bol za bratom.

Moja milá, jemná troska ráno ležala pred vchodom do svojho bytu. Vyzerala ako mačiatko po bytke s tigrom. Taký boj nemohla preži?, ale ani odmietnú?. Čakal na ňu, nemohla sa mu vyhnú?. Čakala tam na ňu to dievča? Moja milá mala roztrhané nohavice a kolená od krvy, ktorými označila kopaním z posledných síl peknú čas? steny. Také fľaky, priam kaluže tej červeňe. Taký kus nej všade naokolo. Ležala na bruchu, ľavú ruku mala pod krkom a pravou sa akoby na?ahovala k dverám do bytu, možno dvere jej istoty. Mala oškreté čelo a kľúče stratila asi pä?desiat metrov pred domom. Takáto neadekvátna sa musela vracia? jedine od nich dvoch.

Viem, že v tú noc určite uvidela susedku, ktorá ju opä? raz nútila víjs? pre dievča tak nezvládnuteľné shcody, tak ju jednoznačne pár krát kopla do brucha, ako ju poznám, poriadne udrela susedku aj do tváre. Niekoľko krát sa otočila o 360 stupňov a dlhé vlasy poletujúce vo vzduchu určite urobili moment dramatickejším. Zakymácala sa veľa krát, nemala dobrú koordináciu. Aj sa búchla o vchodové dvere pri príchodu do baráku. Akoby ju chceli popohna? do tej hroznej kachličkovej hrobky s tvarom chodby, kde sa mi tu s mojou milou nejaký tiger bezmilostne pobil. Tam, kde vzduch bol nasiaknutý ich krvou a niesol sa píštiaci tón toho spaľujúceho ticha.

Odohnala susedku. Navždy. Už ju nikto nemohol poučova? o živote a nikto ju nenútil víjs? tie schody a dosta? sa na vrchol. Tak ostala dole v troskách. Možno je to to, čo chcela, keď za to tak drsne bojovala. Mám pred očami ten obraz, nasiaknutý hmlou. Mokrá som od ranného poprchania stála nad jej bledým telom, ktoré som toľko krát obímala, ale dnes ležalo v objatí tej črvene. Vlasy rozhádzné po dlážke, to píštiace ticho, ten zmrazujúci pokoj, ktorý ma bez mihnutia oka zlomil na kolená.

Áno, viem. Bola tam sama. Tak pred kým sa bránila a s kým bojovala? A on jej ešte dnes určite zavolá od brata... Má dojs? až v stredu.