"Hľadaj poznanie, hľadaj múdros?, ale pri tom hľadaní nezabudni získava? porozumenie!"
Bhagavat Gita

Približne okolo roku sedem tisíc pred n.l. bola údajne postavená Veľká Cheopsova pyramída v Gize - jeden z najväčších zázrakov sveta. Jej vek sa väčšinou odhaduje na oveľa menej; jej stavbu prisudzujú 3. až 6. dynastii faraónov, ktorí vládli v rokoch 3100 - 2181 pred n.l. Avšak vo vedeckých kruhoch sa o tomto dátume už dávno začalo pochybova?.
V októbri 1991 Dr. Robert M. Schoch, geológ Bostonskej univerzity, uviedol na konferencii Geologickej spoločnosti v Amerike, že meteorologické a geologické štúdie sfingy v Gize a jej základu dokazujú, že je oveľa staršia, než sa všeobecne usudzuje. Vo februári roku 1992 sa potom v Chicagu stretli zástupcovia rôznych protikladných teórií a snažili sa spoločne zakomponova? najnovšie výsledky geologických výskumov do existujúceho chronologického poradia a stanovi? jej vek. Po mnohých diskusiách umiestnili stavbu časovo minimálne do roku 5 tisíc až 7 tisíc pred. n.l. Ale - ako sa vyjadril Mark Lehner z univerzity v Chicagu: "... tento fakt obracia naruby všetko, čo sme doteraz verili o vývoji človeka a o starovekých kultúrach." Nemáme totiž vedomos? o tom, že v tom čase by v tejto oblasti sveta existovala vyspelá civilizácia, schopná vybudova? takéto dielo. Podľa doterajších historických a antropologických hypotéz tu v tomto čase mohli ži? len lovci menších zvierat, ktorí sa živili náhodnou potravou a nebudovali ani len menšie osady, nieto ešte veľké mestá.

Až v roku 820 n.l. sa podarilo arabskému princovi Abdullahovi Al Mamunovi ako prvému preniknú? do Cheopsovej pyramídy. Ako člen kráľovskej rodiny vedel, že podľa arabských záznamov a legiend, niekde vo Veľkej pyramíde sa nachádza tajná komnata - priestor, v ktorom je by mal by? ukrytý poklad alebo čosi veľmi tajomné a vzácne. Keďže sa im ani po urputnom hľadaní nepodarilo nájs? žiadny tajný vchod, Abdullah sa rozhodol vyseka? do centra pyramídy tunel v nádeji, že narazí na systém vnútorných chodieb. Lenže námaha bola daromná; ani oceľové nástroje, ani šikovnos? a sila nepomáhali. Preto dal založi? veľké ohne a rozhorúčené kamene dal polieva? studeným octom. Po nekonečnom úsilí sa im napokon podarilo naruši? kameň a začali hĺbi? tunel dovnútra. Abdullah poháňal úbohých sluhov ako posadnutý, až v odkysličenom prostredí tunela zvracali krv. Po objavení prvej pasáže a ví?azoslávnom preskúmaní vnútorných priestorov však nenašiel ani drahokamy, ani múmie, tajné spisy, alebo starobylé mapy, ako očakával.

A od tých čias sa začalo dielo skazy... Tunel, ktorý Abdullah vykopal, otvoril cestu drobným živočíchom - myšiam, hadom a netopierom, ktoré začali dielo skazy znútra a ľudia neskôr začali odlamova? biely vápenec, ktorým bola pyramída pokrytá. Zakrátko sa im podarilo zniči? aj iné neoceniteľné pamiatky v okolí, používaním kameňa na stavbu svojich domov a palácov. Ale Veľká pyramída je stále tu a šokuje modernú vedu a verejnos? svojimi parametrami a svojou dokonalos?ou.
Mnohí autori, od rôznych biblických či náboženských fanatikov, až po nukleárnych fyzikov, antropológov a archeológov, už popísali o nej celú plejádu kníh, v ktorých uvádzajú matematické údaje a fakty, údajne zakomponované do jej parametrov: napríklad presné hodnoty pre solárny, lunárny a veľký kozmický rok, atp. Viktorijský matematik John Taylor, napríklad, identifikoval v pyramíde číslo pí. To číslo bolo zakomponované nielen do celkovej štruktúry, ale dalo sa meraním nájs? aj v Kráľovej komnate. Z toho usúdil, že ten, kto pyramídu postavil, musel vedie?, že zem je guľatá a pozna? jej presné rozmery. Taylor, podobne ako iní, sa domnieva, že sarkofág, nájdený v tejto komnate, nikdy nebol rakvou, ale slúžil akémusi záhadnému účelu. William Flinders Petrie, archeológ, ešte v roku 1880 zistil, že pyramída je zosúladená so štyrmi svetovými stranami presnejšie, než akákoľvek iná staroveká stavba na zemi. Okrem toho je presným modelom severnej hemisféry; pomyselná línia cez ňu, okolo celého glóbu, odzrkadľuje pomer medzi masou vody a suchej zeme na našej planéte a iná zase presne rozdeľuje masu suchej zeme na dve polovice.

Fernand Ihek, napríklad, robil pokusy s rôznymi organickými materiálmi a zistil, že každá organická hmota v pyramíde úplne vyschla bez toho, aby bola napadnutá bakteriálnou nákazou a podľahla skaze. M. Bovis, francúzsky výskumník, neskôr túto skutočnos? potvrdil na exemplároch malých živočíchov, ktoré zablúdili do pyramídy a zomreli tam hladom. Ich telá boli prirodzeným spôsobom mumifikované. A náš čitateľ určite pozná výsledky výskumov českého rádio -inžiniera Karla Drbala, ktorý tvrdí, že pyramída akumuluje vo svojom vnútri zvláštne sily, povahu ktorých zatiaľ nepoznáme. Na malom modeli pyramídy dokumentoval, že ostrie žiletky sa samovoľne nabrúsilo, keď bola umiestnená asi v dvoch tretinách od základne.

Keď bola objavená tzv. Kirlianova fotografia - spôsob, ako fotograficky zachyti? energetické vyžarovania zo živých i neživých predmetov, náhodou sa prišlo i nato, že pyramída samovoľne produkuje určitú, za normálnych okolností neviditeľnú, energiu, vyžarujúcu z vrcholu. Možno práve táto skutočnos? stojí v pozadí arabských legiend o zvláštnom svetle, ktoré možno vidie? nad vrcholom pyramídy v niektoré noci. A pyramídy sa nachádzajú aj na iných miestach vo svete - v centrálnej a južnej Amerike, v Číne, atď. Len na území Egypta sa ich podľa posledných údajov nachádza 96; posledná bola objavená iba v roku 1994. Mnohé z nich však boli postavené až v neskoršom období a niektoré z nich skutočne slúžili aj ako hrobky, ale sú to len úbohé napodobeniny originálu, ktoré sa rýchlo rozpadajú.

Podľa arabských legiend bola Veľká Cheopsova pyramída postavená magicky, doslova pomocou čarovného prútika. I keď sa toto zdá človeku romanticky nadnesené, v najbližších rokoch si možno budeme musie? poopravi? názor na to, čo je možné a čo nie. Zo zabudnutia sa začínajú vynára? informácie o veciach, o akých sme ešte nedávno ani len netušili. Je to napríklad vedomos? o možnosti premiestňova? hmotné predmety pomocou sónickej energie. Existujú tu dôkazy o existencii jednotlivcov, schopných ovláda? a usmerňova? energetické sily, viažuce dohromady častice hmoty, a manipulova? tak aj s tými najhmotnejšími objektmi bez pomocných nástrojov. Ako príklad môžu poslúži? dobre dokumentované historky z Tibetu, kde mnísi, vydávajúci zvláštne rytmické zvuky, dokážu levitova? (zodvihnú? do vzduchu) masívne kusy skál. A ďalším dôkazom je zvláštne dielo útleho, jednoduchého Lotyša Edwarda Leedskalnina, ktorý sa začiatkom nášho storočia objavil na Floride.

Miestny farmár mu spočiatku poskytol ubytovanie a pomoc, z dobroty srdca, ako sám vravel, pretože "Bláznivý Ed", ako ho miestni ľudia neskôr prezývali, mal pokročilú tuberkulózu. Keď sa trochu zotavil, vytrvalo začal hľada? vhodné miesto, kde by sa mohol usadi?. Napokon mu ktosi daroval kúsok zeme asi 35 kilometrov od Miami, pretože to bola pôda, o ktorú nik nemal záujem. Podkladom bol starý, veľmi tvrdý koralový útes, ktorý siahal takmer až na povrch, preto sa pôda nedala využi? na poľnohospodárske účely. Ed bol však veľmi spokojný. Keď ho noví priatelia po nejakom čase prišli navštívi?, našli ho - šokovaní - v usilovnej práci. Tento malý, š?úply človiečik len za pomoci jednoduchých pracovných nástrojov (kladivo, píla, páka...) neznámym spôsobom premiestňoval 10 až 25-tonové, presne odrezané kamenné kvádre a počas nasledujúcich rokov na tom mieste vybudoval rozsiahly koralový zámok, ktorý turisti zvedavo navštevujú dodnes. Nikdy nikomu neprezradil, akým spôsobom sa mu darilo premiestňova? obrovské kusy kameňa - hoci sa na to mnohí snažili prís? a dokonca ho i tajne špehovali. Ed často vravel, že robí pokusy s "magnetizmom" a dokonca po ňom zostala aj malá knižočka, ktorú publikoval na vlastné náklady. Je veľmi zaujímavá, má len jednu veľkú chybu: nik jej nerozumie.

Niektorí odborníci sa domnievajú, že Ed musel pozna? tajomstvo starovekého umenia usmerňovania a ovplyvňovania vibrácií častíc v pevných telesách. Zrejme existujú spôsoby, ako v sebe tú schopnos? prebudi?. Hovorí sa o antigravitónoch - časticiach, pôsobiacich proti prirodzenej gravitácii, atď. Na Floride sa nachádza jeden z uzlov tzv. harmonickej mriežky, cez ktorú prechádzajú - a v jej energetických uzloch sa manifestujú - nesmierne potentné sily, o ktorých naši predkovia vedeli všetko - a my nevieme nič! Možno sa kdesi stretol s touto informáciou, a preto prišiel práve sem. V blízkosti uzlov tejto hypotetickej mriežky sa nachádzajú mnohé megalitické stavby, okrem iného aj Veľká Cheopsova pyramída.

O Nicolovi Teslovi (chorvátskeho pôvodu) sa hovorí, že to bol geniálny vynálezca a v neskorších rokoch svojho života experimentoval nielen s elektrickým prúdom, ale i magnetickým poľom a zvukom. Pokusy so zvukom a s elektro-magnetickým poľom v jeho súkromnom laboratóriu v Manhattane vyvolali v niekoľkých prípadoch klimatické poruchy, silné búrky a blesky nad miestom, kde pokusy robil. V inom prípade zase spôsobili vibrácie také silné seizmické otrasy v celom susedstve, že vystrašení občania, bývajúci v okolí, žiadali autority, aby jeho pokusy zastavili. Tými pokusmi však dokázal, že vibrácie v hmotných objektoch skutočne možno ovplyvňova?.
Iné pokusy a výskumy spomína autorka Murry Hope v knihe "Atlantída - mýtus alebo realita?". Vojenské vládne kruhy USA údajne intenzívne pracujú na výskumoch v oblasti tzv. mag-S síl. Podľa tejto teórie, magnetické pole určitej frekvencie môže ma? neobyčajný vplyv na pevné predmety, cez ovplyvnenie ich kryštálovej štruktúry: toto pole môže doslova meni? ich tvar a všetky parametre. To teda prakticky znamená, že napríklad z hrubej, krátkej, neohybnej železnej tyče možno urobi? takmer švihnutím čarovného prútika tyč dlhú a ohybnú a pod. Takže zrazu sa naša civilizácia ocitá v dobe, kedy sa na Zemi skutočne začínajú dia? zázraky... Sú to však zázraky iného typu, než o akých snívali predchádzajúce generácie. Aj keď výsledok je rovnaký, v praxi sa dejú trochu inak, než si predstavovali romantici minulých storočí. A to preto, že "procesu" zázraku konečne začíname rozumie?. Je napríklad všeobecne známe, že neobyčajne pevné oceľové meče z Damašku, so zvláštnou vlnovitou prirodzenou kresbou na povrchu, museli po vykovaní vnori? do tela zajatca či väzňa, aby získali tie prvotriedne kvality. Až oveľa neskôr sa v Európe potvrdilo, že ten istý efekt možno dosiahnu? vnorením rozpáleného meča do zvieracích koží, namočených vo vode. Hlavným činiteľom je totiž organický nitrogén (dusík), ktorý vyvoláva chemickú reakciu na povrchu meča a robí ho pevnejším a pružnejším.

V roku 1972 britský zoológ, obsluhujúci zložité technické zariadenie na sledovanie signálov netopierov, zachytil zrazu ostrý, silný signál vysokej frekvencie, prichádzajúci z blízkeho megalitického monumentu, ako neskôr zistil. Túto skutočnos? potom potvrdili ďalšie, dôkladnejšie výskumy. Zvuk nadobúdal na intenzite pri brieždení a najsilnejší bol v dňoch slnovratu.
A Charles Berlitz, americký autor, spomína akúsi pyramidálnu štruktúru, ktorú objavili na dne Atlantického oceánu, na juhozápad od Cay Sal Bank, v roku 1977. Vedci ju neskôr prirýchlo klasifikovali ako prírodný útvar. To však neodradilo Ariho Marshalla, priemyselníka gréckeho pôvodu, od zorganizovania expedície do týchto morských končín a výsledky jeho výskumov sú naozaj prekvapujúce. V blízkosti štruktúry začali najskôr ručičky kompasov bláznivo skáka?. Vrchol štruktúry sa nachádza asi 46 metrov pod hladinou a celá stavba je vysoká asi 198 metrov. Najväčšie prekvapenie však spôsobil otvor, ktorý akoby pohlcoval akési žiarivé objekty, čosi ako kryštály alebo plynové bubliny, a ktoré sa potom znovu objavovali v inom otvore, nachádzajúcom sa oveľa nižšie. Voda v okolí štruktúry mala vraj neprirodzenú zelenú farbu, dokonca aj v noci. Tento jav sa nikdy nevysvetlil. Svet nemá dostatok času a finančných prostriedkov na výskum tých najdôležitejších vecí.

Istá vec je, že megalitické stavby sú veľmi zvláštne a my zatiaľ nerozumieme odkazu, ktorý nám prinášajú a ani nevieme nič o ich pôvode. Ale dnes už nik nepochybuje, že Veľká Cheopsova pyramída nebola hrobkou egyptského faraóna Khufu (grécka verzia mena: Cheops). Tá teória bola prijatá i na základe Herodotovej knihy "História", ktorú napísal tisícročia po jej vybudovaní. Ako píše americký autor R. W. Noone, Herodotus, ako člen tajného bratstva, bol zasvätený do náboženských mystérií a určite musel prisaha?, že zachová tajomstvo veľkej pyramídy. Jeho tvrdenia preto nemožno bra? doslova. Herodotus vedel, že čas? populácie, zvláš? vzdelanci, ktorým bola kniha určená, sú väčšinou členmi tajného bratstva, a tak porozumejú.

Pyramída pri?ahuje vzdelancov z celého sveta ako magnet a mnohí významní politici a panovníci v nej strávili osamote nejaký čas. Napríklad Napoleon, ktorý pri svojej návšteve požiadal svoj sprievod, aby ho nechali v Kráľovej komnate osamote. Podľa výpovedí očitých svedkov, keď vyšiel z pyramídy, nejaký čas bol akoby v hypnotickom tranze a nikomu na otázky neodpovedal.
Známy anglický mysliteľ Paul Brunton, ktorý žil väčšiu čas? svojho života vo Švajčiarsku, bol údajne jedným z posledných, ktorému bolo dovolené strávi? v nej osamote celú noc. Svoje zážitky popísal vo svojich knihách, ktoré čitateľovi vrelo odporúčam. Pyramída je vraj postavená tak, že prebúdza v človeku supernaturálne sily. V "Egyptskej knihe smrti" sa hovorí, že "moc pyramídy zobúdza boha, ktorý je v duši".

Mnohí vedci venovali štúdiu tejto zvláštnej stavby celé roky a mnohé stránky papiera už boli popísané, ale pyramída nám zatiaľ svoje tajomstvá celkom nevydala. Ani tajná komnata, ktorá údajne obsahuje informácie o pôvode človeka a zmysle ľudskej existencie, zatiaľ objavená nebola. Podľa starých arabských proroctiev ju vraj objaví niekto zo západu a to bude znamena? koniec jednej ľudskej éry. A ten čas je vraj presne predurčený.
Už od najstarších vekov sa tí najvyspelejší združovali v tajných bratstvách; tam ich zasväcovali do tajného učenia o pôvode človeka, ktoré je tým najvýznamnejším dedičstvom, čo ľudstvo má, ale ktoré bolo treba uchováva? v tajnosti pred nevedomou verejnos?ou, pretože väčšina ľudí by ho nebola schopná pochopi? a mohli by ho sprofanova? a zneuži?. A takýchto tajných bratstiev, spoločností a organizácií je dnes vo svete dokonca ešte viac, než v minulosti. A každé z nich si robí nárok, že zachováva pôvodné učenie v tej najčistejšej podobe. A pre nás - nezasvätených diletantov - je často ?ažké orientova? sa v tom prívale informácií, ktoré dnes začínajú na verejnos? prenika?. My musíme len trpezlivo pátra? a vyvodzova? závery len z útržkov tej "veľkej a tajomnej" pravdy.

Naša verejnos? možno nevie, že aj mnohí americkí prezidenti boli členmi tajných spoločností a lóží. Slobodomurári to boli, čo stáli pri zrode Spojených štátov amerických, na čele s Jurajom Washingtonom. Doteraz možno nájs? až 28 slobodomurárskych symbolov na jednodolárovej americkej bankovke. A bol to práve George Washington, ktorý uložil istý balíček pod základný kameň Bieleho domu - v presvedčení (ako sa niektorí domnievajú), že keď raz bude budova zničená, budúce generácie nájdu tú dôležitú informáciu. Čo presne balíček obsahoval, to vie dnes len veľmi obmedzený počet ľudí.
V Centrálnom parku v New Yorku stojí veľký obelisk, dovezený z Alexandrie. Keď ho museli pres?ahova?, pod jeho základom sa našlo sedem slobodomurárskych symbolov, tak dobre známych členom tohto tajného spoločenstva. A podobný obelisk stojí aj v Londýne. Oba vlastne pôvodne pochádzajú z Heliopolis na Blízkom východe, až neskôr ich previezli do Alexandrie a odtiaľ do Veľkej Británie a USA.

Už od nepamäti tu teda existovali tajné bratstvá, ktoré vkladali do základných kameňov významných stavieb symbolické odkazy. V starom Egypte to napríklad boli majstri tajného bratstva Amen, ktorí túto službu ľudstvu robili. Od začiatku civilizácie tu vždy boli takí, čo opatrovali chrámové tajomstvá. Pravda zostávala ukrytá celé tisícročia, strážená pred prezradením pod trestom smrti. Legendy, báje a mýty boli určené pre jednoduchých ľudí. Tie však tiež majú skrytý zmysel a obsahujú zároveň aj morálne poučenie, aby vychovávali ľudí. Vyspelí jednotlivci, ktorí prejavili záujem, dostatočné porozumenie a rešpekt, mali možnos? oboznámi? sa s pravdou v chrámoch zasvätenia.

V každej historickej dobe bolo o pôvodnom učení informovaných len niekoľko málo jednotlivcov. Tajné spoločnosti boli organizačne budované na základe prísne dodržiavanej hierarchie: na čele bola obyčajne trojica: jedna osoba predstavovala autoritu, druhá silu a tretia organizáciu. Pod ňu zvyčajne podliehalo 12 podriadených, hlboko zasvätených osôb, podľa dvanástich hviezdnych znamení zverokruhu. Týmto ďalej podliehalo 22 osôb, podľa počtu kozmických princípov, ktorými Boh stvoril svet. Na ďalšom stupni bolo 365 osôb, podľa počtu dní v roku, atď. Aj keď tajné spoločnosti strážili to tajomné učenie pod trestom smrti, veľakrát sa k neúplným, útržkovitým informáciám dostali aj nepovolané uši, ktoré však pôvodnú pravdu neboli schopné pochopi? a vysvetľovali si ju po svojom. Preto potom v historickej dobe vznikalo toľko pomýlených a prekrútených konceptov a chybných náboženských doktrín.
Tajných spoločností, organizácií, okultných a duchovných konceptov je mnoho, ale nie všetky nesú pravdu, ktorú hľadáme, rovnakou mierou. Mnohé z tajných bratstiev a spoločností sú síce stále ešte tajné, ale informácie o nich dnes už nájdete v každej významnejšej knižnici. Väčšinou sú úradne prihlásené a budovy, ktoré vlastnia, sú označené emblémami. Slobodomurári na severo-americkom kontinente každý rok poriadajú akýsi "deň otvorených dverí", kedy má verejnos? (ale vždy iba muž) voľný vstup - i keď zrejme nie do všetkých priestorov a všetkých budov.
Rozsah a zámer tejto knihy mi nedovoľuje písa? o všetkých podrobne; uvediem len pár najzaujímavejších faktov o niektorých z nich.

Alchýmia
Slovo alchýmia pochádza z arabského "Khem" - staroarabský výraz pre Egypt. Je to teda "umenie Egypta", mágia alebo tiež "kráľovské umenie". Je to akási kombinácia chémie, metalurgie a filozofie.
Základom bola idea, že svet bol stvorený božou silou z chaotickej masy (príma matéria). A tak v praktickej alchýmii môže by? všetko transmutované na túto "prvotnú hmotu" prostredníctvom "solve" - rozpúš?a? a potom spätnou väzbou "coagula" - stužova? pretvorené na úplne inú kvalitu. Alchýmia sa rozšírila v Európe zvláš? pod vplyvom islamskej okupácie Španielska. Snaženie mnohých alchymistov sa sústreďovalo na výrobu tzv. kameňa mudrcov alebo lápisu - akejsi tajomnej substancie, ktorou je možné meni? obyčajné kovy na zlato. V niektorých európskych múzeách majú dodnes expozície kúskov zlata, ktoré boli údajne transmutované z olova a pod. Alchymisti hľadali kameň mudrcov a elixír večného života, požitím ktorého bolo možno získa? nesmrteľnos?.

Albertus Magnus - bol jedným z veľkých kres?anských alchymistov; žil v 13. storočí a bol učiteľom Tomáša Aquinského. Bol údajne schopný kontrolova? počasie, premieňa? olovo na zlato a ako sám tvrdil: našiel dokonca aj kameň mudrcov. Pokusy niektorých alchymistov však viedli aj k mnohým objavom v oblasti chémie. Paracelsus ako prvý napríklad popísal zinok a vynašiel mnohé liečivé prípravky pre medicínu a Blaise Vigenese zase objavil benzoovú kyselinu. Počas renesancie sa vynorilo ešte viac objavov. Basil Valentin objavil napríklad kyselinu sírovú a Johann Friedrich Bottlicher bol prvým Európanom, čo vyrobil porcelán. V poslednom storočí sa zo zatuchnutých knižníc alchymistov vydolúvajú informácie, ktoré svedčia o tom, že starovekí alchymisti urobili mnohé významné objavy aj v oblasti fotografie, v prenose rádiových vĺn, zvukových záznamov alebo dokonca i v letoch vzduchom. Ale všetky diela sú zapísané v nezrozumiteľnom jazyku, sú plné rôznych formuliek a symbolov, ktorým rozumie len hlboko zasvätený človek.

V novších štúdiách sa však hovorí, že skutočnou skrytou podstatou alchýmie nebola transmutácia prvkov, kovov alebo materiálnych predmetov, ale psychická, mentálna transmutácia - pretavenie osobnosti človeka, jeho nižšej podstaty tak, aby sa stal dokonalou vyššou bytos?ou. Kres?anskí alchymisti považovali kameň mudrcov za symbol Krista.
Podľa legendy prvým učiteľom tohto umenia bol egyptský Tat (aj Thot a Gréci ho nazývali Hermes Trismegistos) - boh mágie a vyššej múdrosti. Tajomstvá čínskej alchýmie boli odovzdávané iba ústne z pokolenia na pokolenie až do roku 320 n.l. Nesmrteľnos?, ktorú čínski alchymisti hľadali, však nebola chápaná ako predĺženie pozemských rokov života, ale ako získanie takých duševných kvalít, aby bol človek schopný nadviaza? kontakt s vyššími svetmi a získa? supernaturálne schopnosti. Praktická čínska alchýmia sa zase venovala výrobe liečivých elixírov. Indická alchýmia sa datuje už od roku 1000 pred n.l. Bola to forma Ayurvedickej medicíny. Určité prvky tejto vedy sa používajú v liečiteľstve dodnes.

Templárski rytieri
Boli to ozbrojené sily cirkvi v Európe, organizované ako mníšsky rád (Kristova armáda, Kristovi rytieri), ktoré sa, okrem iného, zúčastňovali na výpadoch, známych ako križiacke. Cieľom výprav bolo šírenie kres?anstva a opätovné dobytie "Svätej zeme".
Pápež Honorius II. Rád oficiálne uznal v roku 1128 na koncile v Troyes. Existoval však už od roku 1118; tvorilo ho však celkovo iba devä? mužov. Veľkým ochrancom a tútorom Templárov bol už od začiatku sv. Bernard. Spočiatku údajne sprevádzali pútnikov do Svätej zeme ako ozbrojený sprievod. Keby to však bolo ich pravé poslanie, určite by medzi seba boli už od začiatku najímali nových adeptov ako všetky ozbrojené sily podobného charakteru. Po celých devä? rokov však do Rádu nik nevstúpil! Z akých dôvodov ten tajomný rád skutočne vznikol a čo bolo ich skutočným poslaním - to už dnes môžeme len tuši?... Niektoré zdroje uvádzajú, že Rád bol založený na podnet Rádu Siónu - tajomného bratstva vo Svätej zemi (viď Rád Siónu - Prieuré de Sion), ktoré sídlilo na hore Sión a tajuplným spôsobom rozhodovalo o osude kráľov a krajín vtedajšieho sveta.

Do roku 1127 sa všetci Templári triumfiálne vrátili do Európy. Neskôr sa ich rady rozrástli do tej miery, že po čase tvorili nesmierne mocnú organizáciu, ktorá vlastnila majetky po celom svete, aj vo Svätej zemi. Každý totiž, kto do Rádu vstupoval, sa musel vzda? všetkého majetku v prospech bratstva. A navyše, už od samého začiatku mali mnohé privilégiá - boli napríklad oslobodení od platenia daní, atď. Naopak - oni sami mali právo vybera? dane v komunitách, ktoré vlastnili; mohli zamestnáva? svojich vlastných úradníkov, boli imúnni pred súdmi a zodpovedali sa iba priamo pápežovi. Ich mottom bolo: "Non nobis, Domine, non nobis, sed nomini Tuo da gloria! - (Nie nám, Pane, nie nám, ale Tvojmu menu na slávu!")

Mohli si striha? vlasy, ale neholili si brady, preto sa výrazne odlišovali od vtedajšej mužskej "vyholenej" populácie. Začiatkom 14. storočia boli už jednou z najmocnejších a najbohatších organizácií v Európe a na Blízkom východe. Celé roky sa povrávali historky o ich tajných rituáloch, skrytých pokladoch a o ich nekonečnom bohatstve. Vlastnili mnohé rezidencie a pôdu po celej Európe a to ich predurčovalo nato, že sa stali akýmisi prvými bankármi. Cesty boli vtedy plné zbojníkov a keď vysoko postavení, bohatí ľudia museli cestova?, odovzdali peniaze Templárom na začiatku svojej cesty a v cieli si ich potom, v inej templárskej usadlosti, vybrali. Mnohí historici uvádzajú, že v kraji okolo Languedocu vo Francúzsku, kde žili i Katarskí gnostici, ktorí boli cirkvou neskôr vyhlásení za kacírov, (viď Gnosticizmus), mali Templári veľké sympatie a dostali tu od nich do daru mnohé usadlosti. Bertnard de Blanchefort, štvrtý veľmajster tohto Rádu, dokonca pochádzal z katarskej rodiny. A všeobecne sa uvádza, že v čase Albigenziánskej výpravy proti Katarom to boli práve templárske sídla, ktoré poskytli útočisko mnohým prenasledovaným Katarom, aj keď navonok sa k ich prenasledovaniu stavali neutrálne...

Francúzsky kráľ Filip IV. však zazeral krivým okom na bohatstvo Templárov, na ich slobodu a nezávislos?. Neraz bol nútený prija? od nich finančnú výpomoc. Keď sa ocitol úplne na dne so svojimi financiami, s tichým súhlasom vtedajšieho pápeža, vyhlásil "svätú" vojnu kacírstvu a nariadil prepadnú? hlavný chrám Templárov v Paríži i ostatné templárske sídla, dal uväzni? vtedajšieho veľmajstra Rádu Jaques de Molaya a s ním 140 Templárov. A všetok templársky majetok nechal zhaba?! Roky sa potom od nich snažili mučením vynúti? priznanie rôznych vykonštruovaných zločinov. Obviňovali ich zo svätokrádeže, sexuálnych orgií, obcovania s diablom a pod. Niekoľkí toľké mučenie nevydržali a priznávali sa k hocičomu, len aby tortúra skončila. A ich svedectvá boli potom použité Inkvizíciou v pripravovaných procesoch. Pápež tento Rád potom oficiálne zrušil na koncile vo Viedni v roku 1312. Ich majetok potom zhabala cirkev, francúzsky kráľ Filip IV. a anglický kráľ Edward II. Ale mnohí európski vládcovia odmietli nasledova? príklad Francúzska a Anglicka v prenasledovaní Templárov, napríklad španielsky, portugalský kráľ a iní. Neskôr sa začalo povráva?, že mnohí Templári našli útočisko v Škótsku, ktoré bolo pomerne izolované od ostatnej Európy a bolo vo večnom nepriateľstve s Anglickom. Doteraz sa tu nachádza veľké množstvo hrobov s templárskymi znakmi. Niektorí historici sa dokonca nazdávajú, že templárska tradícia v Škótsku dala práve podnet k neskoršiemu vzniku tajných spoločností na tomto území, z ktorých sa neskoršie vyformovali i novodobé slobodomurárske lóže vo Veľkej Británii.

V roku 1314 sa kráľovi Filipovi podarilo zmanipulova? veľmajstra de Molay k súhlasu verejného priznania zločinov a za odmenu mu prisľúbili doživotné väzenie namiesto smrti. Vojaci ho so zaviazanými očami vyviedli na námestie pred zvedavý dav, kráľa a cirkevných hodnostárov. Ale de Molay, ktorý bol predtým kráľovým radcom a dokonca krstným otcom jeho dcéry, sa veru nepriznal k ničomu... Naopak, obvinil kráľa z vraždy nevinných Templárov a rozzúrený Filip ho nechal namieste zaživa upáli?. Z horiacej hranice ho však ešte stačil varova?, že za tieto zločiny bude jeho rodina trpie? až do 13. pokolenia. A Filip sám a pápež Klement V. - sa do roka ocitnú, spolu s ním, pred stolicou božou. Pápež zomrel do jedného mesiaca po tejto udalosti - údajne na dizentériu a kráľ Filip zomrel v novembri toho istého roku za záhadných okolností, ktoré nikdy neboli uspokojujúco vysvetlené. Kapetovci po jednej generácii stratili moc a na trón nastúpila rodina Valois...

V nasledujúcich storočiach sa zrodilo mnoho romantických historiek o Templároch a traduje sa, že Rád žil aj naďalej, v iných spoločnostiach, pod iným menom. Na Slovensku sa tiež nachádza mnoho historických templárskych pamiatok z tohto obdobia: hradov, kostolov a kaplniek. Treba však otvorene prizna?, že aj keď tieto tajné spoločnosti vznikli pôvodne na vznešenom ideáli, mnohí radoví členovia sa mu časom spreneverili, začali zneužíva? svoju nezávislos? a imunitu v osobný prospech. Niektorí sa neskôr dokonca natoľko znížili, že vytvárali bandy, ktoré lúpili a zabíjali. Malomyseľné ľudské duše už pošpinili a zničili nejeden vznešený ideál!
Hnutie sa neskôr rozpadlo na mnohé frakcie: Maltézski rytieri, Teutónski rytieri, Čierni rytieri, atď. Koncom 19. storočia založili v Nemecku a Rakúsku Rád nových Templárov, ktorých symbolom je hákový kríž a mnoho tajných loží a spoločností v USA dnes hrdo nesie v názve meno Jaquesa de Molay.

"Suverénny a vojenský rád Jeruzalemského chrámu" (ORDO SUPREMUS MILITARIS TEMPLI HIEROSOLYMITANI), ktorý existuje dnes, založili v roku 1804 a tento odvodzuje svoj pôvod od originálneho, ktorého veľmajstrom bol Jaques de Molay. Rád vo svojich písomnostiach uvádza, že de Molay pred smr?ou stačil ešte urči? nástupcu a organizácia existovala i naďalej, v tajnosti. Niektorí historici o tom síce pochybujú, ale iní zase uvádzajú, že niektoré skutočnosti ten fakt potvrdzujú. Spoločnos? nikdy neupútala na seba pozornos? požadovaním vrátenia majetkov Templárov. Existuje v tichosti, venuje sa "archívnemu výskumu a charitatívnej činnosti", ako je uvedené v stanovách. Súčasným veľmajstrom je Portugalec gróf Don Fernando Campello Pinto Pereira de Sousa Fontés. Jedna frakcia sa od pôvodnej oddelila a založila vlastnú organizáciu vo Švajčiarsku. Z tej sa potom oddelila ďalšia, na čele s Antóniom Zapellim, ktorá tiež sídli vo Švajčiarsku. Členmi tejto poslednej sú údajne aj niektorí členovia švajčiarskej slobodomurárskej lóže "Veľká lóža Alpina".
Väčšina tajných spoločnosti v Európe si dnes dáva za cieľ bojova? za zjednotenú Európu - s tým rozdielom, že niektoré sú len za zjednotenie západnej Európy, kým iné chcú vytvori? úniu "od Atlantiku, po Ural a Stredozemné more".

Rád Siónu ("Prieuré de Sion" - "Kláštor Siónu")
V historickej dobe sa pri nastoľovaní panovníkov na európske tróny stretávame s akousi "konšpiráciou krvi", kedy sa kládol mimoriadne úzkostlivý dôraz na to, aby sa k moci dostal potomok z určitej, "Bohom predurčenej", rodiny. V učebniciach dejepisu sa zvyčajne dozvedáme, že tým rodinám išlo predovšetkým o udržanie majetku a moci v jednom rode. To je určite jeden z prozaickejších, praktických dôvodov, ktorý sa neskôr už stal jediným motívom, pretože materializmus ovládol všetky oblasti života. Ale za týmto všetkým je ešte čosi viac...
Panovníci v prvom tisícročí n.l., ale i v ďalekej minulosti, to boli jedinci trochu iného morálneho a charakterového profilu, než tí neskorší. Panovník v tom čase, to bol v prvom rade duchovný vodca, ktorý slúžil ako vzor a dohliadal na zachovávanie morálnych hodnôt v národe, ktorému vládol. Na drobných praktických rozhodnutiach vlády sa vôbec nepodieľal; to prenechával iným. Už od malička ho vychovávali zvláštnym spôsobom: v úplnej izolácii od ostatných, vo veľkej striedmosti, takmer v chudobe a zasväcovali ho do ezoterických tajomstiev. Taký panovník mal štatút veľkňaza, podobne ako v starom Egypte, a prisudzovala sa mu nepozemská moc. Celý život si vôbec nestrihal vlasy a lebky kráľov, ktoré sa našli z tohto obdobia, mali na vrchole hlavy otvor - chýbala tam čas? kosti. Tie otvory v hornej časti lebky pripomínajú staroveké praktiky, napríklad tibetského raného budhizmu, ktoré odstraňovali túto čas? lebky, "aby sa duch mohol ľahšie oslobodi? a zjednoti? s večnos?ou". A františkánske tonzúry majú tiež istotne veľa spoločného s týmito praktikami.

Panovnícke rodiny vždy vyberali spomedzi svojich potomkov tých najschopnejších a odovzdávali im vzácnu skrytú múdros?, aby tu bola záruka, že koleso dejín sa vždy bude krúti? správnym smerom. Nato, aby bol vybraný vždy len ten správny človek, dohliadal práve tajomný Rád Siónu, ktorý, podľa písomných záznamov, zachovaných dodnes, nachádzame v 10. a 11. storočí n.l. vo Svätej zemi, na vrchu Sión, v malom nenápadnom kláštore. Po druhej križiackej výprave Ľudovít VII. priviedol so sebou 95 členov tohto Rádu a daroval im rozsiahle panstvo Saint-Samson v Orleánse vo Francúzsku. V tom čase padli i posledné bašty vo Svätej zemi do rúk Saracénom, a tak sa dá predpoklada?, že členovia Rádu museli svoj kláštor veľmi narýchlo opusti?.
Ako sme uviedli predtým, Rád Templárskych rytierov založili veľmi tajomným spôsobom. Spočiatku ich bolo len devä? a neexistuje žiadny písomný záznam o ich skutočnom poslaní. Vieme len toľko, že sprevádzali pútnikov do Svätej zeme ako ozbrojený sprievod. Templári a Rád Siónu však mali od začiatku až príliš veľa spoločného, okrem iného, napríklad aj to, že istý čas bol veľmajstrom oboch rádov ten istý človek. Trojica autorov: Michael Baigent, Richard Leigh a Henry Lincoln, ktorí napísali niekoľko kníh na túto tému sa nazdávajú, že Templárski rytieri mali na začiatku - v čase, keď "sprevádzali pútnikov do Svätej zeme" - veľmi špecifické poslanie: nájs? čosi nesmierne dôležité; čosi, čo nestačili odnies? do bezpečia mnísi a kňazi Rádu Siónu pred saracénskym útokom. Čo mohlo by? také dôležité? Vzácne písomnosti? Tajné informácie, ktoré sa nesmeli dosta? do nezasvätených rúk? A autori sa nazdávajú, že napriek tomu, že Rád Siónu sa časom z očí verejnosti stratil, existuje aj dnes. V roku 1188 si len zmenil názov, ktorý nosí doteraz: "Prieuré de Sion".

Keď sa snažili vypátra? poslanie tejto organizácie, zistili, že Prieuré de Sión je od roku 1956 oficiálne uznanou a prihlásenou organizáciou, ktorej náplňou je "štúdium a vzájomná pomoc členom". Ale v žiadnom telefónnom zozname sa táto spoločnos? nenachádza a adresa, ktorú sa autori snažili nájs?, bola falošná. Jej zverejnené stanovy sú len veľmi všeobecné. Uvádza sa v nich napríklad, že členstvo nebude odmietnuté nikomu na základe jazyka, sociálneho pôvodu, triedy alebo politickej ideológie. Ale ďalej sa v nich hovorí, že členom sa môže sta? každý katolík nad 21 rokov. A podľa autorov - tón, štýl a jazyk stanov budí dojem, akoby ich napísal nejaký vysoko postavený hodnostár z Vatikánu. Čo je však najdôležitejšie - dokumenty, ktoré sa autorom podarilo identifikova? a da? do súvislosti s touto tajnou spoločnos?ou, svedčia o tom, že za ňou stojí ktosi, kto je dedičom starovekého ezoterického učenia. Ale sú písané skôr v duchu gnosticizmu, než oficiálneho katolíckeho názoru, ktorý verejnos? pozná.

Od roku 1956 sa členská základňa prudko rozrástla na 9841 členov. Organizačná štruktúra je pyramidálna: najvyššou funkciou je funkcia veľmajstra; jemu podliehajú tri osoby, potom nasleduje ďalších devä?. Veľmajster plus týchto 12 osôb tvoria spolu tzv. "Ružový kríž" (ako Ježiš a jeho 12 apoštolov alebo ako 12 znamení Zverokruhu). Organizácia je rozdelená do 729-tich provincií. Členovia pracujú na úrovni deviatich stupňov. Na posledných stupňoch boli v poslednom čase urobené zmeny - boli pridané dva ďalšie, čím sa ešte viac prehĺbila izolovanos? radových členov od najvyšších zasvätencov. Členovia sú rozdelení do dvoch skupín: jedna má na starosti "Apoštolát" a druhá "Ustráženie tradície".

Autori preštudovali niektoré vydania časopisu "Vaincré", do ktorého prispieval (alebo ho sám vydával) veľmajster Rádu Prieuré de Sión pán Pierre Plantard de Saint Claire (ktorý však už medzitým odstúpil, pretože autori ho odhalením skompromitovali). Preštudovali tiež niekoľko vydaní novšieho magazínu "Circuit", ktorý má podobný pôvod. Mňa osobne však najviac zaujali informácie z tých časopisov, ktoré sa týkajú charakteristiky doby, v ktorej žijeme. Napríklad: ..."Každý, kto vie ako interpretova? skrytý zmysel, porozumie... Miesto, ktoré sa zdá by? najpevnejšie, je možno najnestálejšie... Máme tendencie zabúda?, že žijeme na sopke, v centre obrovských síl... všetko sa odohráva podľa predurčených cyklov... My dávame tým, čo k nám prídu, morálnu pomoc a... duchovnú mannu. My sme poslovia, čo oslovujú vercov i nevercov s jediným cieľom - da? im zlomky pravdy."

Na inom mieste sa spomína vytvorenie ekonomickej integrácie: Európa/Afrika, v ktorej by malo by? bohatstvo prerozdeľované spravodlivým pomerom tak, aby neboli veľké sociálne rozdiely medzi triedami a národmi. Iba na takomto spravodlivom základe môže by? vybudovaný trvalý pokoj a mier. V inom čísle sa zase spomína nutnos? decentralizova? moc v štátoch do menších provincií tak, aby každá mala k dispozícii vlastné obranné sily a samostatnú administráciu. Akému účelu by mali také opatrenia slúži?? Tuší azda niekto, že by mohlo prís? ku globálnej kataklizme alebo k lokálnym pohromám s fatálnymi následkami a následnej anarchii? Vie azda niekto, že doba, v ktorej sa ocitáme, môže by? veľmi nepokojná, plná vášnivých sociálnych pohybov, revolučných udalostí a radikálnych zmien? Počíta azda niekto s tým, že ľudí bude treba organizačne podchyti? na malých izolovaných územiach? Je naozaj možné, že niekto vie a rozumie realite naokolo do tej miery, že je schopný vopred predpoveda? budúce udalosti, takmer so stopercentnou istotou?

Ako spomína trojica autorov, zvláštne je, že do druhej svetovej vojny existovalo v archívoch vo francúzskom Orleáns okolo 20 chárt s podrobnými informáciami o Ráde Sión, ale takmer všetky sa (okrem troch), záhadne stratili počas bombardovania. Autori vypátrali a uverejnili množstvo zaujímavých informácií nielen o tajných spoločnostiach, ale i mnohé fakty z histórie a z Ježišovho života, s ktorými sa čitateľ doteraz nestretol v žiadnej tlači. Z toho množstva informácií a faktov, ktoré sa im podarilo zhromaždi?, vyvodili neuveriteľné závery: napríklad, že Ježiš nielenže mal súrodencov, ale pochádzal z rodiny, ktorá mala dedičný nárok na židovský kráľovský trón. I keď sa narodil v chudobnej rodine, tá patrila k miestnej historickej šľachte. Zanechal vraj údajne po sebe potomkov a od tých odvodzuje svoj pôvod Merovigiánska kráľovská vetva, ktorú neskôr z moci odstavili Karolovci. Potomkovia tej kráľovskej vetvy sú dnes členmi Rádu Sión (napr. aj Pierre Plantard de Saint Claire) a tí sa teraz usilujú o znovunastolenie monarchií v Európe a o uchopenie moci. Autori uvádzajú množstvo dôkazov, že táto tajná spoločnos? má kontakty na všetky významné tajné združenia vo svete a šľachtické kliky, novorytierske politické hnutia, politické strany, atď.

Ako uvádzajú, ich záujem prebudila malá, nenápadná knižočka o Rennés-le-Chatéau - malej dedinke v južnom Francúzsku. V roku 1885 sem bol poslaný mladý, inteligentný, ambiciózny kňaz Berengér Sauniére, ktorý nejakým spôsobom vzbudil nevôľu svojich predstavených, a tak mu pridelili túto bezvýznamnú farnos? ako trest. Ale Sauniére, ktorý sa v tomto kraji narodil, celkom rád tento exil privítal. Čas využíval na pokračovanie v štúdiu latinčiny, hebrejčiny a gréčtiny. Z času na čas navštevoval veľmi starého abbého na blízkej fare a veľa sa od neho dozvedel o histórii kraja. A kraj to veru nebol hocijaký... Neďaleko sa nachádzala pevnos? Templárskych rytierov a iba pár kilometrov na východ je možno ruiny domovského sídla Bertranda de Blachenfort, štvrtého veľmajstra Templárskych rytierov.

V roku 1891 sa Sauniére rozhodol zreštaurova? kostol. Dal odstráni? starý oltárny kameň - a pod ním, v dutom stĺpe, našiel štyri dokumenty, datované od roku 1244 až do roku 1780. V dvoch z nich bol zakódovaný akýsi tajný odkaz. Onedlho nato sa z chudobného vidieckeho farára stal veľmi bohatý človek. Nebol však nikdy sebecký, rád sa počas svojho života so svojím bohatstvom delil s celou dedinou. O pôvode peňazí sa však jeho farníci pravdu nikdy nedozvedeli. A tak sa po kraji začali rozprávali historky od výmyslu sveta o tajnom poklade, ktorý zrejme musel objavi? spolu s dokumentmi. Poklad tu mohli ukry? napríklad prenasledovaní Katari alebo Templárski rytieri. Autorov však historky o poklade nezaujímali, vydali sa po stope dokumentov, pretože, ako tušili, tie boli skutočným pokladom. Niekto ich totiž, za obrovskú sumu od Sauniéra odkúpil. Autori sa domnievajú, že v nich musela by? dôležitá informácia, ktorá sa nesmela dosta? na verejnos? a snažia sa čitateľa presvedči?, že tým, kto za informáciu dobre zaplatil bol Rád Maltézskych rytierov Svätej stolice...

Suverénny a vojenský rád Malty
Tento náboženský, vojensky organizovaný Rád vznikol v roku 1070 ako "Rád svätého Jána" a v jeho náplni bolo stara? sa o chudobných a chorých pútnikov vo Svätej zemi. Od roku 1100 mali potom aj svojho veľmajstra. Tiež sa zúčastňovali križiackych výprav a v roku 1291 museli z Palestíny odís?. V tomto čase sa im však už pripisovalo obrovské bohatstvo a moc. Najskôr sa utiahli na Cyprus. Neskôr, v roku 1530, im však Karol V. daroval ostrov Malta, kde sa potom usadili a od tých čias ich verejnos? pozná pod menom "Maltézski rytieri".
Keď sa v roku 1307 začalo prenasledovanie Templárov, Maltézskych rytierov sa to veru nijako nedotklo. Naopak - tešili sa veľkej priazni pápeža a dokonca im boli pridelené i mnohé templárske majetky. Ešte v 16. storočí bojovali s Turkami a úspešne sa im darilo udrža? si kontrolu nad ostrovom až do roku 1798, kedy ich z neho vyhnal Napoleon a boli prinútení ujs?. Niektorí z nich ušli dokonca až do Ruska. Rád bol znovu rekonštituovaný v roku 1879 ako charitatívna organizácia pre chorých a ranených. Ich emblémom je biely maltézsky kríž na čiernom pozadí. V názve mnohých organizácií a inštitúcií, ktoré im v dnešnej dobe podliehajú, sa vyskytuje meno sv. Jána. V roku 1979 mali okolo 9 tisíc členov, z ktorých jeden tisíc bolo Američanov a viac ako tri tisíce Talianov. Ich hlavným sídlom je Palazzo de Malta na Via Ciondotti v Ríme.

Vlastnia sie? nemocníc, táborov pre malomocných a rôznych zdravotníckych zariadení po celom svete. Dokonca majú aj dokonale organizovanú sekciu pre pomoc v prípade prírodných katastrôf! Organizácia ako taká, má štatút samostatnej principality, jej predstavený má postavenie adekvátne panovníkovi alebo hlave štátu; v cirkevnej hierarchii kardinálovi. Trojica autorov, ktorých sme spomínali predtým, však naznačuje, že za touto verejnou zástenou sa skrýva tajné poslanie, zamerané na spravodajskú a informačnú činnos? a autori pripisujú tejto organizácii neobyčajnú moc. Sú údajne napojení na všetky svetové významné organizácie, politické strany, slobodomurárske lóže a hnutia, ktoré hýbu svetom. Určité skutočnosti by tomu aj nasvedčovali, pretože mnohí významní politici a vysoko postavené osobnosti vo svete dostávajú vysoké vyznamenania tohto rádu za zásluhy, o ktorých nikto nič konkrétne nevie...

Ale aby sme boli objektívni a neuvádzali len jednostranné fakty, treba poveda? i to, že veda už medzitým potvrdila, že niektoré európske aristokratické rody skutočne pochádzajú z rodu krála Davida. Ale potvrdili sa aj iné veci: ten rod sa ?ahá od semitských kočovných Hyksosov, ktorí kedysi prišli do Egypta preto, lebo na celom Blízkom východe prepuklo veľké sucho. Egyptské kráľovstvo bolo už v tom čase pevne establišované; Egypt bol rozdelený na dve polovice: Horný a Dolný a každá čas? mala vlastného panovníka. Semitskí Hyksosi tu potom už natrvalo zostali a v priebehu času sa zmocnili nielen pred verejnos?ou ukrývaných "kráľovských tajomstiev", ale napokon aj trónu v Dolnom Egypte (ústie Nilu). A práve z tej vetvy faraónov pochádzal kráľ David a neskôr i Ježišova rodina.

Väčšina tajných či semi-tajných združení a spoločností vo svete dnes vyvíja veľké úsilie za združovanie a zjednocovanie národov do jednotnej bratskej celosvetovej spoločnosti bez hraníc. Na území Európy je to v praxi zatiaľ idea veľkej - spojenej a slobodnej - Európy. Táto idea je cieľom napríklad aj spoločnosti "Pan Europa", na čele ktorej teraz stojí Dr. Otto von Habsburg. Symbolom tejto organizácie je keltský kríž v kruhu. Založil ju ešte v roku 1922 gróf Richard Coundenhove-Kalergi ako "Pan-európsku úniu". Medzi vojnami a po nich bola veľmi prestížnou tajnou organizáciou, združujúcou mnohé významné osobnosti politického, umeleckého a vedeckého života. Členmi boli napríklad Winston Churchill, Albert Einstein, George Bernard Shaw, Thomas Mann, Eduard Beneš a mnohí iní.

Idea slobodnej spoločnosti bez hraníc je, samozrejme, veľmi pozitívna a všetci si nič iné neželáme. Žije s nami už dlho a len v poslednom čase sa začína viditeľnejšie realizova?. So sympatiami sa dívame na toto rodiace sa spoločenstvo a radi by sme doňho patrili tiež. Aj nášmu národu ide o to, aby sa ľudstvo v budúcnosti dokázalo zjednoti? v spoločnosti bez hraníc, aby sa rozdielnosti v názoroch prestali rieši? vojnovými konfliktmi a aby sa zo života navždy stratila nenávis?, závis?, zlomyseľnos?, zákernos? a túžba ovládnu? a podrobi? si početne menšie a vojensky slabšie, národy. Ale svet si musí uvedomi?, že jednotu národov nemožno budova? nasilu - cez neprirodzené spolužitie rozdielne silných národov v jednom štátnom útvare, z ktorých ten silnejší sa vždy snaží slabšieho zneuži? v prospech vlastného napredovania. Kým sa takéto túžby v silnejších národoch nestratia, malé národy vždy budú proti takémuto zjednocovaniu. Nebudú predsa dobrovoľne strka? hlavu do slučky, ktorá im v konečnom dôsledku vždy vylomí väzy! Ľudí môže zjednoti? len rovnako chápaný celospoločenský ideál, ktorému budú všetci verne slúži? - a to ostatné sa už postupne usporiada samo.

Malé národy sú väčšou mierou pripravené zjednoti? sa; tie boli vždy nútené vyhľadáva? spojencov. Väčšinou nimi boli vojensky a ekonomicky silnejšie krajiny, ktoré však nikdy nevedeli odola? pokušeniu potláča? ich právo na sebaurčenie, ich identitu, ich korene, pohŕdavo sa o nich vyjadrova? a uráža? ich dôstojnos?, prisvojova? si ich kultúru a osobitosti. Väčšina ľudí si nič iné neželá, len ži? v pokoji a nemusie? sa ma? ustavične na pozore, ale to sa musí robi? inak - nie tým tzv. "potláčaním nacionalizmu", čo však v praxi vždy platí len pre malé národy a etnické skupiny, ktorých práva niekomu mocnejšiemu prekážajú!
Isté teda je, že na začiatku všetkých pokrokových hnutí vo svete vždy priamo alebo nepriamo stáli členovia tajných spoločností a do tých patrili vedci, umelci a iné významné osobnosti - napríklad Isaac Newton, Leonardo da Vinci, Victor Hugo, Claude Debussy, Jean Cocteau a mnohí ďalší...

Rosikrušiani alebo bratia Ružového kríža
Dnešné bratstvá a spoločnosti Ružového kríža tiež odvodzujú svoj pôvod od dávnych dôb. Napríklad Harvey Spencer Lewis, prvý zakladateľ Rádu s týmto menom na území USA uvádza, že rád vznikol v roku 1489 pred n.l., za vlády faraóna Thutmósa III.(hyksoský egyptský panovník) Historici sú však triezvejší a tí vznik prvých tajných spoločenstiev s týmto menom pripisujú predovšetkým pamfletom, ktoré sa záhadne objavili medzi vzdelancami 17. storočia v Nemecku.
Boli celkovo tri a hovorilo sa v nich záhadnom Christianovi Rosenkreutzovi, ktorý sa údajne narodil v roku 1378 a vyrástol v kláštornej škole. Vo veku 16. rokov ho zobral na cestu do Arábie jeho učiteľ, ktorý však cestou ?ažko ochorel a zomrel. Mladý Rosenkreutz pokračoval v putovaní sám a neskôr získal pobytom a štúdiom v tajných spoločnostiach v Egypte a v Arábii neoceniteľné vedomosti - tajnú starovekú múdros?. Po svojom návrate do Nemecka sa obkolesil malou skupinou adeptov. Zomrel vraj v roku 1484, vo veku 106 rokov a pochovali ho v hrobke na tajnom mieste. Keď v roku 1604 robili akési stavebné úpravy v hlavnom sídle tohto bratstva, objavili tajné dvere, na ktorých bolo napísané: "Otvorím sa o 120 rokov". Za nimi našli zvláštnu miestnos? so siedmimi stenami, pokrytými symbolmi. Bola osvetlená svetlom, ktorého zdroj nijako nemohli nájs?. Ale najprekvapujúcejším nálezom bola truhla, s dokonale prezervovaným telom Christiana Rosenkreutza. Tretí pamflet sa vraj objavil v roku 1616. Uvádzalo sa v ňom, že ho napísal Rosenkreutz sám, ešte v roku 1459. Bol plný okultných formuliek, alchymických vzorcov, vrátane návodu na vytvorenie homuncula - umelej bytosti, stvorenej mágiou. Vo všetkých troch pamfletoch sa zvestoval príchod novej doby: epochy, kedy sa človek duchovne prerodí, definitívne oslobodí a zhodí tisícročné okovy. Každý z nich sa končil výzvou, vyzývajúcou k vstupu do tohto bratstva.

Súčasní historici väčšinou pripisujú autorstvo všetkých troch pamfletov Johannovi Valentinovi Andreae (1586 - 1654), nemeckému pastorovi a filozofovi, ktorý bol zhodou okolností nejaký čas aj veľmajstrom Rádu Siónu (Prieuré de Sion). Andreae sa vraj pred svedkami priznal, že napísal tretí pamflet ako žart. Nech však už bol ich pôvod akýkoľvek, spôsobili veľký rozruch vo vtedajšej spoločnosti a v mnohých intelektuáloch prebudili záujem o duchovné vedy. V nasledujúcich storočiach sa aj na základe tohto zvýšeného záujmu začala obrovská obroda: renesancia myslenia, ktorá síce prinášala so sebou aj veľký sociálny nepokoj, ale mala pozitívny vplyv na povedomie celého ľudstva.

Moderné hnutia Ružového kríža sa už mierne líšia od tých pôvodných, ktoré pozakladali mladí európski filozofi. Ako sa uvádza v istej americkej encyklopédii: nádejní adepti pred prijatím do bratstva najskôr študujú jeho teoretický, filozofický, duchovný koncept, až potom sú do organizácie prijatí. Môžu postupova? v 12. stupňoch, nepijú alkohol, nefajčia, nejedia mäso, atď.
Tajných spoločenstiev, ktoré istým spôsobom nadväzujú na túto tradíciu, je mnoho. Za všetky spomeňme dve, ktoré sú súčas?ou slobodomurárstva: "Societas Rosicruciana in Anglia" a "Societas Rosicruciana in Civitatibus Foederatis" (USA) - pôvodne pomenovaná "Societas Rosicruciana Republicae Americae" . Členmi anglickej organizácie sa môžu sta? len tí slobodomurári, ktorí majú zasvätenie minimálne 32. stupňa. Americká prijíma aj neslobodomurárov - tak, ako i ďalšia: "Fraternitas Rosae Crucis", údajne najstaršia skupina toho druhu v USA.
Symbolom bratstiev Ružového kríža je kríž a v jeho strede ruža alebo kríž a ruža, ovíjajúca sa okolo neho, pravidelný trojuholník, obrátený smerom dolu, s krížom a ružou uprostred a mnohé iné. V knihách s touto témou v kníhkupectvách a v knižniciach často možno nájs? kartičku s telefónnym číslom niektorého z miestnych bratstiev.
Teozofia Heleny Petrovny Blavatskej

Narodila v roku 1831 v Rusku, v rodine dôstojníka Petra von Hahna. Matka jej zomrela vo veku 28 rokov a 11 ročnú Helenu a jej brata od tých čias vychovávali starí rodičia. Vo veku 17 rokov sa vydala za Nikifora V. Blavatského, ale manželstvo sa rozpadlo po niekoľkých mesiacoch. Neskôr veľa cestovala po svete a keď sa vrátila, opä? sa vydala - tentokrát za operného speváka talianskeho pôvodu Agardi Metroviča, ktorý neskôr prišiel o život pri spoločnej plavbe do Káhiry. Pani Helena pokračovala v ceste sama a založila v tomto meste "Duchovnú spoločnos? pre okultné fenomény". Táto spoločnos? sa však neskôr stala centrom rôznych škandálov, a tak ju napokon rozpustila. Novodobá Teozofická spoločnos? v USA však vydala v roku 1986 článok, v ktorom sa uvádza množstvo dôkazov o predpojatosti a predsudkoch spoločnosti 19. storočia, ktoré boli príčinou všetkých tých obvinení z neserióznosti. Treba však pripusti?, že do spoločností, ktoré postupne pozakladala, neskôr vstupovali aj rozličné nevyvážené a labilné indivíduá, ktoré sa síce vedeli veľmi rýchlo nadchnú? pre ezoterické idey, ale dostatočne im nerozumeli, preto ich potom deformovali a zahmlievali pravdu nezodpovedným experimentovaním a pokusmi nadviaza? spojenie s nemateriálnymi realitami. H. P. Blavatská žila neskorších rokoch i v USA, v Nemecku a v Indii.

Zdroj: Proti prudu