Je mi luto, ak budem pisat prilis velke sprostosti, ale som dost naliaty a je mi to de facto jedno. Preco som sa ozral? Lebo piatok :D Mal by som sa zasmiat s vami... ze jo, ale to nejde. Casto riesim zivot v zmysle toho, co bude a co vlastne chcem ale dnes som na to vazne nemal silu. Niekedy cloveku dojde, ze urcite veci su na hovno a nic s tym neurobi. A cim viac sa snazi riesit problemy, tym viac sa zdaju malicherne a viac vzdialene od toho, co je fakt dolezite. Dnes som neurobil nic, na co by som mohol byt fakt hrdy. Zivot tu prosste lieta a ja nemam nic cim by som ho zachytil okrem blbej melancholia a pocitu, ze vela stracam. Ono ta normalnost neni az taka kravina, ako by sa mohla zdat. Nieco sa tu fakt deje. nieco nas vazne nuti riesit nase zivoty a bez ohladu na to, co si o tom myslime, je tu stale svet, s ktorym musime zit a prezit v nom. Preto som sa nalial. Som sa najebal jak prasa. Pretoze uz to inak nejde. Vsetky tie idei dobra a snahy o dokonalost v mojom zivote narazaju na to, ze ked chcem realne existovat, tak to inak nejde. Musim urcite veci zabudnut, zavrhnut, opustit. Taka je doba. Musim zit, a v sne to na veky ist nemoze. Len sa modlim, aby moje kroky do buducna neznamenali koniec zitia cloveka vo mne. Snad mi bol moj minuly zivot viac na dobro. Reku, ak som vyrastol v dobreho cloveka, tak nech je to iba OK. Ale inak... co uz. Cas ukaze, v com je vlastne ta prava schopnost cloveka byt clovekom......