Spomienka...

Budúcnos?, prítomnos? ani minulos? nie sú skutočnos?ou
Skutočnými sú len naše spomienky, ktoré sú večné

...na mesiac, ktorý sa mýlil. (1.Kapitola)

Zobudil som sa a spomínal na krásnu noc s ňou. Ležala vedľa mňa na posteli. Striaslo ma.
Nádhera.
Tie krivky!
Pri každom jej nádychu nakreslili na tenkej plachte, ktorou bola prikrytá,
tie najkrajšie obrazy aké som vo svojom dlhom živote videl. Dlhé, hladké, havranie vlasy dotvárali tieto obrazy do dokonalosti. Bolo mi ľúto, že nebolo vidno jej oči. Tak temne, hlboké a plne svetla zároveň. Zavrel som aj tie svoje a prebudil sa tak z toho krásneho sna.
Prečo musí byt svet tak krutý? Keď mam zavreté oči, nevidím jej nádheru. Nevidím nič.
Striaslo ma znovu, no tento krát to bolelo. Bolelo to hlboko, hlboko v srdci.
Nie!
Nemôžem sa predsa ďalej takto týra?. Musím na ňu buď zabudnú? alebo jej pomôc?. Tu, ktorú milujem.
Otvoril som oči, ale na ňu som sa pozrie? nemohol. Teraz musím premýšľa?. Najlepšie ako len viem.
Tok mojich myšlienok, tmavých ako noc, sa občas vystriedal so zdravým úsudkom, alebo som pocítil veľkú úľavu, zabudol na všetko zlé, čo som prežil a uvidel svetlú budúcnos? pri pomyslení na ňu. To by však nemohla by? namočená do niečoho tak špinavého.
Žiadna svetlá budúcnos? neexistuje.
Vstal som z postele, pozrel sa na budík na nočnom stolíku a s prekvapením zistil, že intenzita svetla z vonku vôbec nenasvedčuje času, ktorý ukazuje. Podišiel som k oknu. Mierna hmla, obloha tmava ako moje najhrôzostrašnejšie myšlienky, myšlienky upíra, ktorý žije medzi tak úbohými a nedokonalými tvormi, akými lúdia bezpochyby sú. No jedine medzi nimi som našiel to čo sa mi nepodarilo dokonca ani medzi vlastnými druhmi.
Tak prečo mam teraz o ňu prís??
Nádherný čas! Mraky pribúdali a o chvíľu bolo poču? tiché klopkanie na okne, ktoré pomaly zrýchľovalo.
Alebo to je snáď hnusný čas?
Je nádherný.
Áno.
Zvraštil som čelo a mierne sa pousmial.
Už viem ako jej pomôžem!
Obliekol som sa, zobral si svoju služobnú pištoľ glock raže devä? milimetrov zo stolíka a s nadšením bežal von z jej malého bytu. No nepozrel som sa na ňu ani na stotinu sekundy.
Musel som v tej chvíli predsa premýšľa?.
Naštartoval som auto, s pocitom hrdinu, ktorý práve oslobodil svoju princeznú z pazúrov hrozného draka.
To som však netušil, že ľudia sú horší ako draci, oveľa horší, bol som zmätený a vôbec ma nenapadlo, kolka miera naivity je vo mne skrytá.

*

Prešiel som ulicami špinavého mesta až po jeho samý okraj. Stierače bojujúce o život so stále neutíchajúcim nepriateľom, mi zacláňali v už aj tak mizernom výhľade. Keby tomu tak nebolo, videl by som zelené kopce v diaľke, stromy popri ceste, na chlp rovnaké rodinné domčeky popri stromoch a vôbec všetko to čo sa mi hnusilo. Nenávidel som tento svet. Jediným mojim potešením bola krv a teraz už aj vlastne...
Nie! Musím premýšľa?. Lilian je v tom namočená až po uši.
Bože ešte aj tie ma dokonalé!
S týmto musím presta?, nikam to neviede.
Vymyslím radšej nejaký plán.
Bože, nie ja neviem ako jej pomôžem.
Musím však podniknú? nejaké kroky.
Musím, aj keď neviem aké.
Ís? rovno za Deneverom by bolo to isté, ako by som v koži malej rybky, aj keď rýchlej, húževnatej a silnej, akou som istotne bol, vplával v kalnom a smradľavom rybníku do otvorenej papule veľkej ryby, akou bol zas bezpochyby Denever. Pokiaľ si nevyčistím vodu okolo seba a nezistím slabé miesta veľkej ryby, tá ma určite bez problémov prehltne.
Pôjdem na stanicu? Asi by to nebolo vhodné. Zobral som si voľno a rozhodol sa všetko vyrieši? na vlastnú päs?, pretože ona stála na tej nesprávnej strane a zákon bol proti nej.
Axel Swenson.
Naňho som sa teraz spoliehal, on je jediný od polície, ktorý vedel o Lilian a mlčal. Mlčal kôli mne.
Tak kam pôjdem?
Kľud, usporiadaj si myšlienky, aj keď vybra? tie správne spomedzi tých zasraných a hnusných bolo utrpenie.
Ale musím trpie?.
Musím trpie? pre Lilian.
Nemal som veľa možností, moji priatelia sa dali spočíta? na prstoch jednej ruky. Dokonca aj na tej mojej ľavej, na ktorej chýbal malíček. Vlastne aj číslo štyri bolo v tomto prípade veľmi vysoké
Išiel by som za otcom Orwellom, keby nebol na služobnej ceste niekde v juhovýchode Európe. To je veľká škoda, jeho som totiž prirovnával k svojmu ukazováku na ľavačke.
Ukazoval mi smer, akým má smerova? môj život, ale občas ho varovne zdvihol, aby som brzdil a aby mi ukázal čo robím nesprávne.
Zrazu som zacítil veľkú boles? v zadnej časti hlavy. Zatmelo sa mi pred očami. Jednou rukou som sa reflexívne chytil na bolestivom mieste. Ta druhá stočila volant doprava. Predo mnou som začul zvuk hlasného klaksónu so zvyšujúcou sa frekvenciou. Strhol som volant naspä? a dúfal, že sa auto znovu dostane do správneho jazdného pruhu. Boles? sa vytratila a zrak sa mi vrátil. V bočnom zrkadle som uvidel zadnú čas? zmenšujúcej sa cisterny.
Zavrhol som všetky z tých mála možnosti čo som mal. V takomto stave môžem ís? jedine tak rovno zaklopa? svätému Petrovi na bránu.
Som strašne unavený, vyčerpaný.
Jasné Peter!
Práve teraz potrebujem jedno jedine a viem, kde je toho dostatok a v pomerne dobrej kvalite.
Odbočil som na križovatke, dupol na plyn a užíval si bezstarostnej jazdy, Nemal som obavy z nehody, aj napriek tomu krásnemu počasiu. Musel som by? čím skôr na mieste. Ničoho som sa nebál, pretože tam kam som mal namierene nechodia žiadni ľudia a nejazdia žiadne auta.

*

Zastavil som asi desa? kilometrov od mestečka. Všade naokolo sa tiahli holé kopčeky. Dážď si udržiaval svoje tempo, no hmla bola ešte hustejšia. Po stlačení tlačidla na prednom panely auta sa pomaly otvorila kovová brána, na ktorej boli vyobrazení už pomerne hrdzaví, malí anjeli. Dlha asfaltová cesta sa tiahla do diaľky, popri nej stali smutné sochy.
„Chlapci a dievčatá ako sa dnes máme?“ opýtal som sa ironicky.
Ale sochy ďalej ticho a smutne hľadeli kamsi do neznáma, zopár z nich mne priamo do očí. Niektorým chýbali končatiny, alebo iné časti tela. Po pravej strane sa vynorilo mauzóleum.
Ako to že je otvorené?
Musím Petrovi vysvetli?, že mauzóleum sa ma zatvára?. A hlavne keď je takéto pekné počasie.
Aj keď som mu to vysvetľoval už tisíc krá?, no občas ma hlavu až priveľmi ponorenú v tých svojich knihách.
Znovu sa objavilo zopár sôch so zovretými päs?ami, hladiacich do neba. Všade naokolo bola hustá hmla a o malú chvíľu bolo vidie? veľký dom. Starý, postavený skôr než som prišiel na tento svet. Bol to môj dom. Teda aspoň otec Orwell to tak vravel.
Veril som mu.
Auto som nechal zaparkované pod schodmi a pomalým krokom podišiel ku dverám. Chvíľu som stál a hľadel hore.
Keby som chcel, nemusel som zmoknú?, ale teraz som tak nespravil. Nechal som kvapky, nech sa dotknú mojej tvare. Bol to príjemný pocit.
V dome bola tma. Samozrejme ja som to tak nevnímal.
Tma a svetlo sú len pojmy, ktorými sa ľudia obmedzujú. Preto bolo vidie? veľkú halu, predo mnou drevene schodisko rozchádzajúce sa do pravej i ľavej strany, veľký luster nad hlavou a množstvo obrazov visiacich na stenách.
"Peter?!" Zakričal som. Chvíľu som načúval, no nedočkal sa žiadnej odozvy. Zavesil som červený plast na vešiak a rozmýšľal kde asi tak môže byt. Dom mal dovedna dvanás? izieb, štyri kúpeľne, knižnicu, kuchyňu, jedáleň a množstvo podzemných priestorov, takže môj sluha mohol byt kdekoľvek a kľudné ma nemusel poču?.
V zrkadle sa mi ukázala moja tvár.
Stále ten istý ksicht. Čierne kratšie vlasy, úzka tvar, tmavé oči. Stále rovnaký štýl obliekania. tmavočervená košeľa, čierne nohavice, topánky.
Do kedy to takto potrvá? Koľko dni ešte budem na tomto svete?
Prečo som tu?
Na Zemi som už necelých dvadsa?šes? rokov, v tele, ktoré patrilo predtým niekomu inému.
Prečo som tu?
Vraj nemám hľada? odpoveď na túto otázku, že ona si nájde mňa. A čo keď si ma už našla, len teraz...
Vyrušili ma kroky prichádzajúce spod schodov, no ďalej som hľadel do zrkadla.
Tie kroky mi boli tak známe a mal som ich tak strašne rád. Radšej ako akékoľvek iné šuchtajúce sa kroky.
"Už som myslel, že si sa vonku utopil, je tam príšerne" Ozvalo sa od dverí pod schodmi.
"A ja som myslel, že ty si sa utopil v tých tvojich knihách" s úsmevom som pozrel na starého muža so svietnikom v ruke.
Sluha úsmev opätoval, no hneď na to sa jeho výraz zmenil, ako by si na niečo spomenul.
"Bol tu jeden pán, teda skôr chlap než pán, musím ti to poveda? hneď." pomalým, krívajúcim krokom prišiel ku mne.
"Meno mi neprezradil a radšej som sa ani nič nepýtal, nevyzeral zrovna priateľsky"
Čo si čakal, že budem mat návštevu?
Uprene no stále s úsmevom som sa naňho pozeral.
"Na tom nie je nič prekvapujúce, pokračuj čo bolo ďalej"
"Nič moc, len tak stál pred dverami a rozprával že ho posiela istá žena a viac toho nepovedal."
"Tak načo sem potom prišiel?"
Peter sa pozrel zamyslene kamsi nado mňa
"Aj mne to prišlo cele akési zvláštne".
"Ako vyzeral?".
Sluha zatriasol hlavou ako by sa prebudil zo sna "Hovorím, že nie moc priateľsky a..."
"Ale ja Myslím... Tvár, ako vyzerala jeho tvar? Čo mal oblečené?"
"Aha, áno, tak to neviem. Mal slnečné okuliare. Aj mi to prišlo divné, v takom počasí slnečné okuliare. A mal oblečenú bielu bundu s veľkým golierom takže mal z časti zakrytú, tú tvár." Peter pokrivil ústa "No a mal taký zvláštny prsteň. Akoby skrútený had. Všimol som si to keď mi podával ten list."
"List?".
Strieľa si zo mňa, alebo je vážne už tak senilný?
"No jasne tento pozri" sluha vybral dopis z vrecka na nohaviciach.
Zvláštne, kto by v dnešnej dobe posielal dopis?
"Vravel, že je pre teba a ja som naň skoro zabudol" povedal nevinne a podal mi ho.
Nezmohol som sa na žiadny komentár a radšej si rýchle prezrel ten kúsok papiera.
Privrel som oči. Obálka bola zapečatená peča?ou v tvare skrúteného hada.
Myslím, že odpoveď na otázku za kým pôjdem je zodpovedaná.
No skôr než sa za ním vydám, doprajem si trochu krvi a v kľude si prečítam obsah obálky, aby som zistil prečo podniknem vlastne túto, nazvem to návštevu. Dúfam, že to bude kôli tomu čo očakávam, že to bude.
Držiac list v oboch mierne pozdvihnutých rukách som pozrel na sluhu a ráznym hlasom mu povedal :"Priprav mi studený kúpeľ, poriadny obed, vyčisti zbrane a zavri ihneď to prekliate mauzóleum!"

*

V podzemí je úžasne. Kamenné steny, chladné ako ľad mi spríjemňovali kúpeľ. Nie, že by som ho ako upír potreboval, no dokázal som sa lepšie uvolni? a prečisti? myseľ. Kroky bolo poču? oveľa skôr, než by ich dokázal zaregistrova? akýkoľvek obyčajný človek. Peter zaklopal na dvere.
Dvere sa otvorili a dovnútra nazrel sluha.
"Budeš si pria? nejaký starší alebo novší ročník?"
Chvíľu som uvažoval.
"Ten najnovší, ďakujem!"
Sluha prikývol, zavrel dvere a odkrýval preč.
Peter... Jeden z mojich mála priateľov. V jeho prítomnosti som bol veselý a š?astný. Pomáha mi už necelých pä? rokov, je veľmi múdry a neviem o nikom z ľudí, kto by prečítal viac kníh než on. Skúšal som si predstavi?, aký by bol svet bez neho.
Prišlo mi zle a rýchle som sa zbavil tej predstavy.
Toto je určite môj domov. No nie pretože som tu mal veľký pozemok. Ani pre ten krásny dom a jeho nekonečnému labyrintu podzemných chodieb. Bol to domov práve vďaka Petrovi. Bol mojím palcom. Smiešny, nemotorný no zároveň pevný a plný sily. Bez neho by som nebol schopný vykonáva? mnoho vecí v mojom živote.
Ďalší z mojich priateľov na tomto svete bol práve otec Orwell. Spomenul som si na to ako ma pred dvadsiatimi šiestimi rokmi zachránil. Môj život predtým bol... bol veľmi dlhý, no spomienky naň sa nevynárali len tak. Všetko to utrpenie, strach, nenávis?, zloba, ale aj krása, š?astie a rados?. Tých spomienok bolo nekonečne veľa a práve teraz sa vynára? začali.
V ten deň som kráčal po ulici plnej tvorov podobných ľuďom. Nado mnou sa do oblakov ?ahali obrovské stavby. Obytné budovy, kancelárske priestory a nákupné centra. Vošiel som do jednej z nich. Vý?ahom som sa vyviezol na najvyššie poschodie. Po prázdnej chodbe som sa dostal k veľkým červeným dverám. Boli popísané zvláštnym písmom, na ktorého význam som si nevedel spomenú?. Všade bolo ticho. Chvíľu som čakal. Preglgol som a pomaly zazvonil na zvonček. Nič sa nedialo. Ticho.
Nervozita vo mne stúpala ako raketa ku hviezdam. Za mnou sa tiahla len dlhá prázdna chodba. Niečo cvaklo. Zľakol som sa a otočil naspä?. Veľké dvere sa začali pomaly otvára?. Predo mnou sa vykreslilo niečo tak neuveriteľne nádherné.
Čože? Vtedy sa mi páčili stromy? Páčili sa mi palmy? Kvetiny? Vôňa rastlín? Rev zvierat?
Bola tam obrovská džungľa. Počul som pretekajúcu vodu. V diaľke bolo vidie? vodopád, no ten už poču? nebolo. Tak obrovské to tam bolo. Vošiel som dnu. Dvere sa za mnou zavreli. Neveriacky som pozeral okolo seba.
"Vítam ?a tu" Zaznel kľudný a jemný hlas v mojej hlave, ale nikoho som nevidel.
Musel to by? on a pokiaľ nie, určíte nejaký iný vampír.
Hľadal som ho. Bezvýsledne.
„Kde si ?" Vyslal som svoje myšlienky do priestoru.
„Záleží na tom ?" Znela odpoveď.
Raketa nervozity práve prerazila ionosféru, tú najvyššiu možnú hranicu.
„Si to ty Kain ?" z čela mi stekal pot.
„Ach" Povedal smutne „Nemáš žiadny zmysel pre humor"
Zrazu sa predo mnou z ničoho nič objavila postava v bielom pľašti. Vysoká chudá, no nevedel som urči? či mužská alebo ženská. Zvláštny tvor mal dlhé biele vlasy a oči podivnej farby. Mali v sebe všetky možné farby. Možno žiadnu.
"Takže prejdime rovno k veci, vidím, že si netrpezlivý" Povedal normálne ústami a stále sa pri tom usmieval.
Prišiel si ku mne aby si sa rozhodol ako budeš ži? svoj ďalší život. Máš na výber z dvoch možností." Prestal sa usmieva?, otočil sa mi bokom a začal chodi?.
„Ta prvá je, že sa podriadiš a pridáš sa ku mne. Tato alternatíva je výhodná najme pre teba. Určíte výhodnejšia ako ta druhá“. Na chvíľu sa odmlčal.
„Vidíš všetku túto krásu okolo nás ?" Ruky zdvihol ako by kázal. „Môže byt tvoja. Je to raj. Môj raj a môže by? aj tvoj. Môžeš ma? však oveľa viac, ale len v prípade, že si nevyberieš alternatívu druhú“ Otočil sa ku mne s úsmevom na tvári.
„A tou je?" Opýtal som sa potichu a utieral si pri tom spotené dlane o svoje boky.
Zamračil sa "Vedz, že nie je príjemná. Vieš toho priveľa, viac než si upír na tvojej úrovni zaslúži. Takže tou druhou možnos?ou je večné utrpenie.
Myklo ma "Ale..."
Tvor zdvihol ruku a mne uviazli slova v hrdle. Mal som pocit akoby som prehltol žiletku.
„Chceš snáď poveda?, že si o tom nebol informovaný? Môj posol mal predsa jasné rozkazy, nesnaž sa z toho takto úboho vykľučkova?. Buď rozumný, máš čas, premýšľaj o tom."
Zložil ruku a ja som mohol opä? dýcha?, no sliny mi uviazli v hrdle a namiesto môjho hlasu sa ozvalo krátke zabublanie. Vypľul som sliny. Boli krvavé.
„Nemôžem sa k tebe prida?, bol som a aj som pevne rozhodnutý. Skrátka nemôžem!“ nervozitu vystriedal hnev „Prišiel som sem preto, aby som uvidel toho, ktorý mi zničil cely môj život!"“
„Priznám sa, že takúto odpoveď som nečakal. Vieš predsa aké to je týždeň nepi? to, čo tak veľmi potrebuješ. Depresie, slabos?, začínajú sa vynára? prvé spomienky z tvojich predošlých životov."
Otvoril ešte viac svoje bezfarebné oči a mohutnejším hlasom pokračoval „Vieš aj aké to je po týždňoch dvoch. Tvoje schopnosti sú úplne vyradené. Nedokážeš normálne premýšľa?. Väčšinu dňa je tvoja hlava zaplavená tisícami rôznych životov, rôznych osôb a udalosti, ktoré ta v tých životoch stretli. Bodajú ta. cítiš tu boles? v kostiach." V diaľke vyletelo hejno bielych vtákov z korún stromov, smerovali hore k veľkej sklenenej kupole, cez ktorú bolo vidno modrú, jasnú oblohu. Tvor sa ani nepohol. Okrem škriekania vtákov a toku skrytej rieky niekde za hustým porastom, nebolo poču? vôbec nič „No nevieš si predstavi? aké to musí byt po mesiaci dvoch či troch? Po pol roku je z teba nič. Absolútne nič. A čo takto po dvoch rokoch či desiatich. Môžeš takto ži? niekoľko storočí. Skus si však predstavi? niečo čo je menej ako absolútne nič. Nič uvedomujúce si vlastnú neexistenciu. Nedokážeš si to predstavi? však?" Privrel oči a ako by ma s nimi chcel prebodnú?. Mlčal som. Nevedel som si to predstavi?, ale možno som sa len bál tej predstavy. „Takže si si istý, že druha alternatíva je ta, ktorú si vyberáš?
Nedýchal som a pozeral naňho ako skamenený.
„Som"
Tvor sa usmial. Kruto a prísno. Pohľad na jeho zuby preradil, že sa nejedná o upíra. Zdvihol svoje ruky a končeky prstov nasmeroval na mňa.
„Hlupák, ponúkal som ti večnú lásku, ty si si však vybral večné utrpenie. Zaslúžil by si niečo oveľa horšie, no nič také neexistuje" Tvor zavrel oči a ja som v jeho tvári zazrel veľké sklamanie.
Neuveriteľné!
Dokonca aj niekto tak mocný ako on zakrýva svoje skutočné pocity.
„Ver mi! Hovorím ti to z vlastnej skúsenosti" Dodal, a potom som ucítil bolestivý tlak na celom tele. Zatmelo sa mi pred očami a moje telo sa zrútilo na zelenú, voňavú trávu.
Milióny obrazov. Tvare, postavy rôznych tvarov a veľkostí, Mesta, dediny, osady, zvieratá, výbuch, hviezdy, číra energia, moria, puste, ohnivá láva, zasnežené lesy, tvare, postavy. Letel som vesmírom. Počul tisíce rozhovorov zmiešaných do jedného. Toľko hlasov! Tlačili sa na mňa ako kovové piliny na magnet. Boles?.
Milióny obrazov.
Uvidel som obrysy krásnej ženskej postavy s anjelskými krídlami.
Stál predo mnou. okolo neho bolo iba svetlo.
Nádherný pohľad.
Na chvíľu som necítil boles?. Cítil som len pokoj. Nebeský pokoj.
Takto vyzerá nebo?
Obraz zmizol a znovu som letel okolo hviezd.
Uvidel som tvár mladého muža ako sa nakláňa nado mnou. V ruke držal kríž a na chvíľu mi s ním zamával pred očami. "Opus? toto telo!“ kričal "Vyháňam ?a Satan v mene Otca i syna i ducha svätého ! Odíď do horúcich pekiel, kde si sa zrodil a kam aj patríš!" Počul som ten hlas akoby som bol pod vodou.
Bol to otec Orwell spred dvadsiatich šiestich rokov.
Záblesk.
Všetko sršalo, všetko pulzovalo, všetky farby a zvuky sa tlačili do môjho vedomia, a potom náhle všetko zmizlo.
Petrova tvár. Niečo kričal a mával predo mnou rukami.
Hviezdy
Svetlo.
Znovu sa zjavil anjel. bol nádherný. Bol nahý a bola to Lilian.
Lilian!
Ktorým prstom na mojej ľavej ruke je ona?
Usmievala sa a potom zmizla
„Máš záchvat! Prebuď sa ty tupý upír!" Znovu som videl Petrovu tvar. Všade okolo mňa špliechala voda.
Nie, To ja som špliechal!
Nado mnou sa skláňal môj sluha. Ruky mal položené na mojich ramenách. Bol celý zamáčaný. Moje telo sa triaslo. Po pár sekundách som začal plne vníma?. Peter ma pustil a ustúpil dozadu. Počul som veľký hrmot ako keď spadne tisíc železných tyčí na zem. Moje zmysli boli ešte stále otupené. Posadil som sa. Trochu vody sa vylialo z veľkej vane. Vzhľadom na to, koľko jej už bolo po celej miestnosti, ako by sa nič nestalo. Peter sedel opretý o dvere a hlavu si držal v dlaniach. Popri ňom sa povaľovalo staré náradie na obsluhu kachli, ktoré tu slúžili už len ako ozdoba. Dych sa mi začal spomaľova?. Srdce mi však ešte stále bilo akoby malo explodova?. Peter na mňa pozrel. Bol tak isto zadýchaný. Nachvíľu privrel oči a silno preglgol.
„Nabudúce..." Lapal po dychu "Nabudúce ta tam nechám" Pretrel si mokrú tvar.
„Vieš čo? Niekedy mam pocit, že bezo mňa by si neprežil ani jeden deň. A to si hovoríš upír? Si úplný chudák!" Začal kašľa?. Srdce sa mi už upokojilo. S úľavou som si vydýchol.
„Chudák" povedal potichu „Chudák... obyčajný chudáčik... náš chudák upír by si mal da? ten sprostý obed čo so mu pripravil" usmial sa
„A to čím skôr!"
So zavretými očami, plnými pokory pred týmto mužom, som prikývol.

*

Už oblečený som vstúpil do jedálne. Veľká miestnos?, uprostred ktorej stal stôl a okolo neho 14 stoličiek. Na jednom konci bol položený tanier. Rýchle som k nemu prišiel a sadol si.
Konečne!
Zobral som lyžicu a nabral do nej červenú tekutinu.
Nakláňal som ju tak, aby sa krv dotykala raz jedného, raz druhého kraja. Cítil som jej vôňu aj keď moje zmysli boli už značne otupené po vyše týždennej abstinencii.
Som zvláštny upír.
Jem dokonca ešte aj krv. Mohol za to Peter, ktorý sa obhajoval tým, že len trochu skultúrnil naše barbarské zvyky. Aj keď neviem čo je na tom barbarské, sa? krv z obeti a už vôbec nechápem čo to ma čo dočinenia s kultúrou. Napriek tomu som si už za tu dobu zvykol.
Už to nevydržím!
Vložil som si lyžicu do úst.
Ten pocit!
Oči sa mi doširoka otvorili, zacítil som mierne brnenie v chrupe, neskôr na celom tele.
Prehltol som.
Dole sa mi valila žhavá láva, sladká ako med, ktorej príšerné teplo však nepálilo, ale prijemne hrialo.
Neviem ako dlho som si vychutnával tento nádherný pocit. Tú trochu, ktorá mi ostala v ústach som si prehadzoval s jazykom.
Naša rasa ma jedno veľké š?astie, že dokáže získa? z krvi, to čo nedokáže žiadny iný tvor a ľudia preto nikdy nechápali a ani nepochopia čo nás k tomu vedie. Musia si vyrába? umelé latky, aby dosiahli podobný pôžitok. Toto š?astie bolo však zároveň aj veľké prekliatie našej rasy. Momentálne ma to však vôbec netrápilo.
Ponoril som lyžicu znovu do taniera a rýchlo si ju vložil naspä? do úst. Krv stiekla dole krkom. Teplo. Med. Lyžica sa znovu ocitla v tanieri. Teplo a znovu a znovu. Ruka s lyžicou sa mi pohybovala rýchlejšie a rýchlejšie. Cítil som bolestivý tlak v rezákoch. Všetku krv som zjedol za veľmi krátku dobu. Posledné kvapky čo ostali som so zaklonenou hlavou z taniera vypil. Potom som ho z tej výšky pustil a on sa rozbil o hranu stola.
Nevadilo mi to.
Cítil som sa úžasne. Škoda, že stav úplného blaha, nirvány, trvá len chvíľu. Zavrel som oči a vychutnával si každú sekundu. Zabudol som na všetky predošlé životy a dokonca aj na ten čo žijem teraz. Zabudol som na Lilian , Petra, otca Orwella. Na všetko. Vnímal som len túto jedinú chvíľu. Tento jediný moment, ktorý bol zároveň večnos?ou.
O chvíľu som precitol. Bol som zmätený. Vo dverách stal nejaký starý muž. Prísne, ale ustarostene zároveň na mňa hľadel. Videl som však rozmazané a obraz bol trhaný.
Záblesk.
Po ňom ďalší.
Tma.

*

Otvoril som oči.
Hlavu mam položenú na stole?
Čo sa stalo?
Vedľa mňa ležali biele črepiny. Ucítil som mierny tlak na líci, preto som sa oprel a automaticky k nemu priložil ruku. O chvíľu som si v nej prezeral črep, ktorý bol zarezaný pod mojou kožou. Tá sa mi hneď po vytiahnutí cudzieho predmetu scelila.
Vonku bolo pekne, no ja som si pamätal na to že pršalo a bola hmla.
Vo dverách sa objavil môj sluha.
Bliklo mi pred očami.
Ahá, už viem!
Zrazu sa mi vrátili takmer všetky spomienky na väčšinu môjho života tu na Zemi. Na ten zbytok budem potrebova? ešte zopár hodín.
„Konečne si hore, už som si myslel, že si sa utopil v tých tvojich snoch“ Povedal vážne.
„Keby len vo snoch” Napodobnil som jeho tón hlasu „Povaľujú sa tu všelijaké črepiny, je tu hrozný bordel. Kedy si vlastne naposledy upratoval?“
„Určite nie dávnejšie ako si si ty dal svoju poslednú dávku, samozrejme pred touto. Práve kôli nej je tu ten hrozný bordel. Inak len tak mimochodom, bol to výnimočný ročník a pochádzal priamo z nemocnice. Žiadny špinavý dealer, žiadne výdavky navyše. Poďakuj Tobi.“ Pozrel akoby napäto čakal čo poviem.
„Myslíš to malé, otravné a škaredé?“
„Áno, presne to”
Bože, ako tá mi vedela liez? na nervy.
„Ďakujem ti Tobi” síce znechutene, ale predsa som poďakoval.
Peter sa uškrnul a o chvíľu sme sa začali hlasno smia?.
Vedel som, že nie som jediný, ktorému občas zabrnkala na nervy, ale aj napriek tomu to bola naša dobrá kamarátka.
Peter začal kašla? a vtedy mi z pier zmizol úsmev. Mal problémy s pľúcami a ja som za jeho nezlepšujúci sa stav do istej miery určite mohol, pretože doktori ho varovali, že sa nemá veľmi namáha?, no práve ja som bol príčinou toho že to často nedodržiaval. Z časti si však za to mohol sám, nevedel sa vzda? svojho tabaku a fajky.
Peter sa chytil zárubne
„Nó” zhlboka dýchal „Nemôžem sa toľko smia?, vidíš aké je to nezdravé“
Spustila sa druhá vlna smiechu, ale starec ju rýchle prerušil kývaním ruky zo strany na stranu, druhou sa opieral o svoje koleno a znovu s kašľom dodal “Idem si radšej zapáli?, lebo toto ma pošle rovno do hrobu.“ otočil sa a odkrýval preč.
Aké to musí by?, trpie? nejakou chorobou?
Predychával som svoje silné a kedykoľvek vyliečené pľúca. Potriasol som hlavou, zdvihol sa zo stoličky a pozbieral ten bordel pod sebou.

*

Peter sedel v húpacom kresle pri jednom z okien veľkej knižnice, fajčil a pozeral sa von.
Zvečerievalo sa.
Sadol som si oproti nemu za stôl, na ktorom ležal okrem iných bežných kancelárskych potrieb aj čierny laptop. „Ako dlho som spal?”
„Necelých devä? hodín” Potiahol si z fajky.
Prisunul som počítač k sebe a otvoril ho. Jeho systém začal znovu nabieha?.
„Kto je Lilian ?” Opýtal sa, hladiac pri tom na červený kruh zapadajúci za holé zelené kopce, ktoré sa ?ahali po celom horizonte.
Jeho otázka ma zarazila. Nikdy sme sa o nej nerozprávali. Nikdy o nej nepočul. S Lilian som sa poznali len necelý mesiac a pravidelne som sa s ňou stretával len týždeň. Každý deň, každú noc. No už pri prvom pohľade na ňu som vedel, že pre mňa bude znamena? niečo viac ako subjekt podozrivý zo spolupráce s bossom drogového gangu.
Na ploche monitora sa objavili ikony a v hornom rohu sa zobrazilo okno s oznamom o nových správach.
„Kričal si to meno, keď si mal záchvat” Pokračoval.
Pozrel som nervózne naňho. “Lilian je obyčajný subjekt podozrivý zo spolupráce s bossom drogového gangu“
Čo to hovorím?
Zahryzol som sa do spodnej pery a zrak presunul opä? k počítaču.
Spam, samý spam.
Tak ako každý deň aj teraz sa v mojom počítači nachádzalo veľké množstvo zbytočných správ.
Peter si odkašlal spôsobom, ktorý naznačoval, že chce niečo poveda?.
“Takže ty mi tvrdíš, že každý subjekt podozrivý zo spolupráce s bossom drogového gangu je zároveň aj tvojim svetlom, tvojim š?astím, tvojim všetkým?” spýtal sa akoby prekvapene.
Vzdychol som a so sklonenou hlavou povedal „Dobre teda”.
Musím si usporiada? myšlienky, ako mu to čo najlepšie poveda? tak, aby nemal zbytočné starosti.
„Stretol som ju v jednom špinavom klube v meste. Vlastne našiel je lepšie slovo. Pátral som po niečom, čo by ma priviedlo k Deneverovi. Informácie naznačovali, že by o ňom mohla vedie? jedna pekná čiernovláska, ktorá často sedávala pri bare práve v tom klube. A ona tam naozaj sedela a nebola pekná, ale dokonalá. Neskôr som zistil, že v tom ide spolu s Deneverom. Nie... nebolo to neskôr, ale sakramentsky neskoro“ zdvihol som hlavu. Starec ma uprene sledoval “Do toho klubu sa chystám aj dnes večer. Ten list, čo mi prišiel je od istej dámy, Valérie Sibirskovovej, ktorá emigrovala z Ruska a momentálne šéfuje gangu s názvom Hadí zub. Priviedla ma k nej práve Lilian. Valéria ma nevyriadené účty s Deneverom, takže sme sa dohodli na spolupráci. Naozaj ma mrzí, že som ti to nepovedal skôr no nechcel som ?a s tým za?ažova?“ znovu som sa zahryzol do pery “Vidíš v akom si stave, už aj tak máš so mnou len samé problémy a...“
„A som starý a senilný!“ Prerušil ma a s námahou vstal “Chceš ten list, že?” Pomalým, šuchtavým krokom sa vybral ku dverám „Hneď ti ho prinesiem“ zastavil sa mne otočený chrbtom vo dverách a zamyslel sa. vytočil hlavu do hora „Hadí zub je hrozný názov“ skonštatoval „Neskutočne hrozný“ a vyšiel von z miestnosti.

*

Aj posledná doručená pošta bola obyčajný spam. Okrem reklám, ponúk na lacné kurvy, lacné zbrane, lacné drogy a odkazy na pedofílne kreslené japonské porno som nenašiel nič podstatné.
Hodil mi list na stôl vedľa počítača a išiel si opä? sadnú? do kresla oproti mne.
Roztrhol som obálku popri zelenej pečati tvaru skrúteného hada a vtedy ma napadla nepekná myšlienka.
„Nemáš strach, že tam môže by? nejaký prášok alebo niečo podobné?” opýtal som sa sluhu.
„Nie, ja mám strach hlavne z toho, že mi ten list prečítaš až niekedy pri mojom pohrebe” odpovedal otrávene.
„Peter, mňa to vážne mrzí. Celý tento mesiac bolo moje správanie akési divné a...”
„Dobre, dobre...“ zastavil ma a s námahou pri tom vstal „vieš, že môžem otrči? kopytá k nebu každú chvíľu“ zdvihol pritom smiešne ruky kúsok nad hlavu a pozrel hore „A ja to naozaj urobím, len tak z dlhej chvíle, pokiaľ ihneď nezačneš číta?.“ opä? si sadol. Tento výstup mu dal zabra?, lebo sa znovu rozkašľal.
„Máš pravdu” vytiahol som list z obálky.
„Milý Adam” čítal som nahlas “Konečne som chytila tvojho králika. Bol síce rýchly a skákal ako sa na poriadneho králika patrí, ale nakoniec vbehol do starostlivo pripravenej pasce. Držím ho teraz tu v hadej diere, živého a zdravého, tak si môžeš kedykoľvek preňho prís?. Dávaj však dobrý pozor. Má ostré zúbky a neváha ich použi?. Mňa teraz nejakú dobu neuvidíš, užívam si trochu oddychu s mojim zajačikom. Ten však naš?astie nehryzie ale robí iné a naozaj veľmi príjemné veci. Z láskou tvoja Valéria.“
Žiadny prášok ani nič podobné som pri čítaní listu nezaregistroval, položil som ho na stôl a pozrel von oknom. Slnko už dávno zapadlo za hory. Zostala po ňom len spomienka v podobe krvavočervenej oblohy.
„Dnes bude skvelá noc, ideálna na trochu zábavy. Králik je totiž jeden z Deneverových ľudí, niečo ako jeho pravá ruka. Pokiaľ nebude chcie? hovori?, dovediem ho sem a aspoň oprášim to staré náradie čo máme dole“
„Skvelí nápad” povedal Peter šušlavo, pretože si práve zapaľoval fajku. „Často to tam neupratujem”
„No pokiaľ ani to nepomôže...” zamyslel som sa „Budem bohužiaľ nútený, dosta? sa mu trochu do hlavy a trošku sa mu tam pohra?“
Náhle ma niečo napadlo
Prečo som sa o to nikdy nepokúsil u Lilian?
Pokiaľ osoba, na ktorej vykonávam násilnú telepatiu, nevnucujem vlastné predstavy, nič nezistí. Predsa som sa jej často pozeral do tých jej veľkých, skoro až čiernych očí a to bola jediná vec, ktorá bola k tomu potrebná.
„Peter?”
Prebudil sa zo začínajúceho polospánku, pretože práve o takomto čase si už zvykol v hojdacom kresle a s fajkou v ústach trochu zdriemnu?.
„Myslíš, že niekto ako ja dokáže naozaj milova??”
Znechutene na mňa zazrel a vybral si fajku z úst. “O čom to zas točíš? Daj mi stým pokoj” povedal nezaujato, no keď videl, že to myslím vážne po chvíli pokračoval “Tak... Toto isté som sa pýtal aj ja sám seba, keď som bol mladý. Netušil som, čo to vlastne znamená niekoho milova?. Znamená to, že ti niekto patrí? Alebo naopak, že mu dávaš absolútnu slobodu?“ gestikuloval rukami “Nakoniec som prišiel na to, že milova? neznamená vlastni?. No milova? nemôžeš bezpodmienečne, láska si vždy vyberie svoju daň“ položil fajku, ktorú držal v ľavej ruke na stolík, ruku zdvihol a potriasol prstenníkom, na ktorom mal obrúčku. „Toto je jasný dôkaz” trpko povzdychol.
„Ale ja...“
„Rozumiem“ odsekol „Ty sa pýtaš na niečo iné. Chceš vedie?, či dokážeš milova?, pretože si upír... Neviem, ale buď si istý, že raz na to prídeš sám. Mne sa to podarilo, až keď som mal pä?desiat rokov, hneď po Anninej smrti. Tých dvadsa?dva rokov prežitých s ňou bolo ?ažkých, problémových, kládli sme si podobné otázky, no boli to nádherné roky. Jeden by si myslel, že keď niečo, čo trvalo tak dlho a napĺňalo ho to, skončí, že už nie je pre čo ži?, ale vždy sa objaví niečo, čo ho podrží. V mojom prípade si to bol ty.“ ukázal na mňa prstom akoby sa mi vyhrážal, ale ja som vedel, že to tak nie je
„Tušil som že mojou povinnos?ou je pomáha? ti a...“
Prerušilo ho hlasné zapípanie vychádzajúce z reproduktora počítača. Obaja sme na seba prekvapene pozreli. Nebol to normálny tón ohlasujúci požadovanú videokonverzáciu, ale upravený z veľkej diaľky jedným jediným možným človekom. Pohľad na prezývku žiadateľa mi túto domnienku potvrdil.
Marshall Bannana.

*

Prija? videokonverzáciu? Áno? Nie?
Zabijem ju, keď sa niekedy ukáže v mojej blízkosti!
Zvolil som možnos? “Áno“.
Na celý monitor sa zväčšilo okno, na ktorom bolo vidno malú miestnos?, plnú rôznych krabíc, klávesníc, kopu skrčených papierov a iných neidentifikovateľných predmetov.
Stolička za stolom bola prázdna.
O čo jej zas ide?
Náhle sa v celom okne s videoprenosom ukázala od ucha k uchu vysmiata hlava s krátkymi, strapatými blond vlasmi. Vyzerala skoro ako mužská, vlastne chlapčenská.
„Zdravím!“ Zaznel škreklavý hlas z reproduktora.
Peter zavrel oči a zatváril sa akoby zjedol niečo kyslé “To je Tobi!“
Tobi si sadla na stoličku
„Vás tu zastihnú? je naozaj nemožné“ pokračovala vo svojom monológu „Hej a nikoho nevidím ani nepočujem, ste tam? Haló, haló!“
Bože, prečo práve teraz?
Zapol som malú kameru s mikrofónom umiestnenú na vrchnom okraji laptopu.
„Jéj!“ nahlas zakričala “Ahoj Adam, ani nevieš ako rada ?a vidím. Ako sa máš? Je tam aj Peter?“
Starec pohotovo pokýval hlavou, že nie je.
„Nie je tu“
„Škoda, ale nevadí, veď hlavne, že si tu ty. Niečo pre teba mám“
Spozornel som.
„Vieš ako som sa k tomu dostala?“ zamrkala malými modrými očkami „Skúšala som sa dosta? do siete Londýnskej polície“ Začala sa smia? „Bože... no a oni si mysleli že keď tam majú pichnutý firewall, že ma to odradí a to pritom nebola ani najnovšia verzia, zabudli totiž že už vyšla jedenás?-jedna-dvojka. No a išla potom po mne ISP. Nejak jednoducho prišli na to, že poliši to tam majú vážne všetko asi tak na tri veci a čakali na každého, kto sa cez to dostane. No odhalili ma, takže som ani nezískala to, kôli čomu som tam vlastne išla.“ rozprávala nadšene a stále sa usmievala „Vlastne ty nevieš čo som tam chcela získa? vlastne, že? Ale na tom teraz nezáleží. Takže kde som to... Aha, no, rýchle som sa musela, no ako by som ti to povedala... no zamaskova? a práve to je na tom to najlepšie, že vtedy sa to stalo, ja neviem doteraz zisti? čo to bolo. Niekto by možno povedal, že zázrak alebo nejaká podobná sranda. Zatiaľ mi dúfam inak rozumieš, lebo keď si mi naposledy povedal, že mi rozumieš ako koza čomu to? No nejaká zelenina, tak som myslela, že sa zosypem pod stôl. Mi to pripomenulo tú...“
„Tobi!“ Zakričal som “Dos?, stačí! Počúvaj ma teraz prosím ?a...“
„Áno Adam? Počúvam ?a ty môj ušiak“ prerušila ma.
„Tobi, povedz mi prosím ?a to, čo si chcela poveda? ako úplne prvé.“ hovoril som pomaly a zreteľne „Jednou, jedinou, súvislou vetou“
Uškrnula sa „Bože, ty si taký zlatý, keď si nahnevaný“
Peter nedokázal zadrža? smiech, alebo žeby nechcel?
„Hej!“ Zakričala „Nabudúce nebude žiadna krv, nič. Vieš čo ma to stálo nervov ju získa?? Nabudúce si do nemocnice dokrívaj sám! A okrem toho vieš, ako neznášam, keď nevidím s kým komunikujem!“
„Profesionálna deformácia“ povedal pohotovo Peter.
„Ach budem musie? ís? o chvíľu“ rozmýšľala a hmkala si pritom „na...na rande takže ti to už rýchle poviem“
„Na rande?“ opýtal som sa napriek tomu, že najviac by ma potešilo, keby mi už prezradila tú vec.
Z krabice, ktorá ležala za ňou sa s ?ažkos?ami vystrčil malý hnedý pes a zaštekal. Tobi sa začervenala tak ako to vedela len ona. „Ok ok... Vlastne musím vyvenči? môjho nového kamoša. Volá sa Ed“
„Aha.“ povedal som znudene “Tak mi povedz už konečne, čo si to zistila?“
„Jáj, hento... áno áno“ prvý krát počas tejto videokonverzácie prestala usmieva? “ že v inštitúte pre výskum legálnych narkotík NiverInstitute pracuje muž menom Raymon Orwell.“

*

Sedel som za počítačom, z ktorého som sa práve dozvedel niečo, čomu som len s veľkými ?ažkos?ami mohol uveri?. Ako omámený som hľadel na Petra, sediaceho v kresle. Oči mu klipkali, bol unavený. Celá knižnica sa ponárala do červeného odtieňa, pretože do nej dopadali cez veľké okná posledné kúsky svetla z podobne ladenej oblohy.
Na svete musí ži? predsa toľko mužov s tým istým menom...
„Raymon Orwell?“ spamätal som sa „Si si istá, že je to otec Orwell?“
„Ja som vždy vravela, že je to obyčajný fe?ák, keď nám stále tlačil do hlavy tie kaleráby o Bohu, zázrakoch a večnom utrpení“ začala sa smia?, no keď videla, že mňa jej poznámka vôbec nepobavila, prestala.
„Áno... Je to určite on, našla som tam aj jeho fotku, potom som sa však musela rýchlo odlogova?, lebo tí z ISP ma takmer našli“
„Dobre Tobi...“ povedal som uvažujúc, čo to všetko vlastne znamená. Mal som tušenie, že otec Orwell v niečom podobnom ide.
On ma predsa zatiahol do vyšetrovania Deneverovho gangu a hneď mi bolo divné, že po mne niečo také chce, ale stále som veril v to, že to je len niečo medzi cirkvou a Deneverom.
Ale vďaka nemu som sa zoznámil s Lilian!
Náhle ma zalial úžasný pocit, ako vždy, keď prídem na nejaké súvislosti, ktoré sú tak jasné a prosté, no pritom tak neuveriteľne záhadné.
Je úžasné ako sú naše životy poprepletané. Všetky cesty, po ktorých kráčame, tvoria jeden veľký systém a každé naše rozhodnutie ovplyvňuje cesty ostatných kráčajúcich. Moju a Lilianinu cestu, ak vôbec máme nejakú spoločnú, ovplyvnil práve otec Orwell.
Ďakujem ti! Ďakujem!
Potriasol som hlavou a dopovedal Tobi, ktorá mlčky hľadela do svojej kamery vzdialenej odo mňa len niekoľko desiatok kilometrov, predchádzajúcu myšlianku: „...zisti, čo sa bude da? a daj mi potom vedie?, som veľmi zvedavý o čo tu vlastne ide, veľmi.“
„Jasné!“ odvetila „Mňa to tiež dos? šokovalo takže to len tak ľahko z hlavy nepustím, to si píš“
„Šokovalo je slabé slovo, no v tvojom prípade to chápem, ty si ho predsa nikdy veľmi neobľubovala“
„Ale kde...“ Znovu sa jej vrátil úsmev na pery „Je to moja tajná láska“ povedala ironicky.
Mlčal som.
„Pre Kristovú nohu, nebodaj žiarliš? Veď, vieš, že mojou jedinou tajnou láskou si ty.“ rýchlo niekoľko krát po sebe zažmurkala.
Malý pes pricupital k Tobi a zaštekal. Útle dievča sa k nemu naklonilo a povedalo: „Ale máš od teraz veľkú konkurenciu, že Ed“ kývla naňho hlavou a potom zdvihla ruku
ku svojej kamere a doširoka sa usmiala „Dovidenia pán Drakula! Dovidenia pán neprítomný!“
Obraz videokonverzácie zmizol.
Zbožňujem ju alebo nenávidím?
Sám neviem, je to proste človek, pri ktorom nikdy netuším, čo sa dá od neho očakáva?.

*

Peter už v kľude spal, pretože práve o takomto čase si už zvykol v hojdacom kresle a s fajkou v ústach trochu zdriemnu?. Každý si predsa musí zdriemnu?. Každý si predsa musí zaspomína? na svoje predošlé životy, aj keď len na veľmi malú chvíľu. No práve v týchto krátkych spomienkach vidíme nádej.

*

Oblečený v červenom kabáte, červenej košeli, v čiernych nohaviciach a topánkach som vyšiel von z domu. Na oblohe oproti mne svietil krvavý mesiac v splne.
Krvavý mesiac v splne vraj zvestuje neš?astie.
Blbos?.
Cvrčky akoby, tušili, že niečo nie je v poriadku, že niečo je úplne inak než som si doteraz myslel ma povzbudzovali svojou piesňou.
Úžasná noc.
Bol som plný optimizmu a nádeje, kedže som na povery neveril a za opaskom na pravej strane mi visel služobný Glock ráže devä? milimetrov a na ľavej moja čierna jedenás? milimetrová krásavica Lalit alebo Black Lalit. Veril som že táto noc patrí mne a nič ma neprekvapí.
Natiahol som si na mojich devä? prstov čierne kožené rukavice, nasadol do auta a nasmeroval to do mesta.

*

Zaparkoval som v tmavej uličke s jednou blikajúcou lampou pri zadnom vchode klubu , nad ktorým svietil fialový nadpis SIBIRAGRAD. Stlačil som tlačidlo vedľa kovových dverí. Pri mojej pravici sa o chvíľu rozsvietila malá obrazovka, na ktorej bolo vidno v úzkej chodbičke mohutného chlapa bez vlasov, pozerajúceho do obrazovky, na ktorej ma videl.
„Čo tu chceš?“ zaznel plechový hlas a svalnáč sa otočil na kameru, ktorá ho snímala.
Tohto nepoznám.
„Idem si do hadej nory po králika“
„Kto si?“
„Pre teba?“
Dobre vie, že som mu práve povedal heslo, ktoré ma oprávňuje vstúpi? dnu.
Hadia nora je neoficiálny názov klubu a králikov tu len tak hocikto nechytá.
„Pre teba som len obyčajný tieň noci. Tieň, ktorý ?a pohltí či si to želáš alebo nie. A ty, predpokladám, nemáš strach z obyčajného nočného tieňa?“
Muž dlho premýšľal.
Príroda ho očividne neobdarila bystrými reakciami, alebo to bol snáď rozum, ktorý mu chýbal?
„Kurva!“ zahučal „Rob si kurva fóry niekde, kde ?a za to nenakopú na tu tvoju zkurvenú ri?!“ kričal a ešte aj na malom monitore bolo vidno, ako pri tom pľuje. Jeho výraz sa však zmenil hneď potom, ako uvidel obálku s peča?ou, ktorú mi poslala Valéria.
„Pre králika hovoríš?“
Moje mlčanie ho asi presvedčilo, pretože síce akoby s nevôľou, ale predsa stlačením tlačidla odomkol dvere. Predtým však stihol zahreši? spôsobom, ktorý mu bol tak blízky. Oči sa mi rýchlo prispôsobili na tmu a tak bolo v diaľke chodby vidie? toho istého muža so založenými rukami. Z klubu sa ozývala tlmená tanečná hudba, dutá a monotónna, no s každým mojim krokom znela čistejšie a hlavne hlasnejšie.
Krivé oči gorily si ma prezerali vražedným pohľadom.
A tak zbytočne.
Schody, osvetlené červenou žiarovkou, ma zaviedli nižšie do suterénu. Bolo tam dusno, cigaretový dym mi znásilňoval čuchové bunky a hudba znela takmer úplne čisto a úplne hlasno.
Zastavil som sa pri chodbe smerujúcej k baru z vnútornej strany. Pri každom zabliknutí stroboskopov som uvidel za barovým pultom obrysy tiel, vždy v inej polohe. Muselo ich tam by? maximálne sto, bol to malý klub. Neskôr, keď sa mi zrak prispôsobil vysokej frekvencii striedania sa svetla s tmou, som ich videl aj v čase, keď bolo svetlo stroboskopov na krátky moment vypnuté, a potom znovu na tak isto krátky čas zapnuté.
Blázni.
Bicia zložka pesničky stíchla, pričom znel len jemný elektronický zvuk. V diaľke sa objavil kúsok modrého svetla a uprostred stála žena s veľkými slúchadlami na hlave. Ruky jej behali po mixážnom pulte a ľudia začali kriča? a píska?.
Obyčajné slasti obyčajných ľudí.
Nikdy sa ma netýkali, nikdy som sa im v tom ani nesnažil pomôc?.
Nikdy som im ani nerozumel, ale veľmi dobre som rozumel problémom, ktoré ich sprevádzali,
tie sa ma týkali až priveľmi.
Dokonca viac ako ich
Aký paradox.
Zrazu ma oslepil zelený lúč, ktorý vytváral rôzne svetelné útvary nad hlavami tancujúcich. Potom sa celá miestnos? rozsvietila, vzápätí zhasla a znovu zaznel pravidelný zvuk umelých bicích nástrojov, do rytmu ktorého ožili stroboskopy a spolu s nimi aj zabávajúci sa ľudia.
Ani raz som sa nepozrel na miesto, kde sedávala Lilian a pokračoval som ďalej po chodbe, ktorá sa na rôznych miestach rozvetvovala, no mne bola cesta dobre známa.
Hudba hrala tupo a postupne stišovala, až kým sa predo mnou neobjavila malá miestnôstka, v ktorej sedeli dvaja muži, hrajúc karty. Veľkého bradatého som poznal, ale toho chudšieho, dlhého snáď dva metre, so strapatým účesom nie. Dlháň na mňa prekvapene pozrel, postavil sa a pomaly ustúpil, pričom rozhojdal provizórne dvere – guličkový záves oddeľujúci miestnos? od chodby.
„Je tu nový, tak isto ako ten idiot pri zadnom vchode“ povedal tls?och s ruským prízvukom a tiež sa postavil.
„Ja, ja, ja...“ koktal dlháň a taktiež s ruským prízvukom dodal: „ja som ho nepočul a ani som ho nevidel a zrazu vyšiel z tej debilnej tmavej chodby ako nejaký duch“
„Nuž poviem Tavikovi nech tam dá namontova? nejaké osvetlenie, aby si sa mi tu nabudúce neposral od strachu“
Vyplašený muž akoby ho ignoroval a stále na mňa neveriacky hľadel.
„A ty kamarát, prišiel si po králika?“
„Dúfam že sa oňho vzorne staráte“ súhlasil som.
„Vzorne určite áno, to ti môžeme zaruči?, však Sergej?“ Tls?och vyceril zuby, no jeho spoločník iba zmätene prikývol. „Tak už sa ukludni, neublíži ti. On by neublížil ani muche, pokiaľ by ho teda poriadne nenasrala“
Mýliš sa.
Mucha by ma nasra? nedokázala.
Na to tu pobehujú iní experti.
„Tak nech sa páči, vstúp do hadej nory, do krajiny zázrakov“ dlaňou ukázal smerom za záves a čakal, kedy ma bude môc? nasledova?.
Ešte nikdy som nebol ďalej ako v tejto malej miestnosti.
Už pri konci chodby bolo cíti? vôňu zmiešanú z hašiša, marihuany, tabaku a vonných tyčiniek. Vychádzala zo slabo osvetlenej miestnosti, v ktorej po zemi na vankúšoch a hrubých dekách sedelo alebo ležalo niekoľko desiatok rôzne a pestro odetých ľudí všetkých možných rás a ako som si hneď všimol aj sexuálnych orientácii. Zopár z nich na mňa pozrelo, no hneď sa vrátili k pôvodnej činnosti, čo väčšinou znamenalo pomaly si po?ahova? dym z vodnej fajky a s privretými očami sa na všetkých pri tom usmieva?.
„Počkaj tu“ chytil ma tls?och za rameno „hneď ti ho privediem“ a odkráčal k vedľajším dverám.
Z reproduktorov znela príjemná pomalá ?ahavá hudba, ktorá dokopy so smiechom ľudí a ich vravou vytvárala hustú atmosféru iskrivej radosti.
Naproti mne bola ďalšia chodba. Vyšiel z nej muž s dvoma skôr dievčatami ako ženami po boku. Obe ho objímali a on sa striedavo nakláňal raz k jednej raz k druhej. Smiali sa. Zdalo sa mi že úprimne. Ale možno to bolo skutočne tak.
Môže v takej diere ako je táto niekto naozaj úprimne vyjadrova? svoje pocity? Nie je to všetko len pretvárka? Možno títo ľudia nemajú nič spoločne so všetkými špinami, ktoré sprevádzajú tento klub. Vlastne nie len tento, ale všetky v tomto meste. Celé mesto je špinavé. Že by práve tu tomu tak nebolo?
Jeden zo sediacich sa náhle postavil a začal smiešne tancova?. Krútil sa dokola, niečo si mrmlal a všetci okolo sa smiali, búchali sa do kolien až kým ho to neomrzelo a znovu sa neposadil.
Tak tomuto neuverím... žiadna pretvárka?
Dvere sa otvorili a z vedľajšej miestnosti vyšiel s rukami za chrbtom zarastený chlap s dlhými brčkavými vlasmi. Jedno oko mal zavreté a podliate krvou. Tým druhým ma sledoval. Ústa mal tak isto opuchnuté a na čele sa mu tiahlo niekoľko červených čiar.
„Je tvoj“ povedal tls?och a postrčil ku mne väzňa „Za celú dobu nepovedal jedno jediné slovo, keďže si nechcel aby sme mu veľmi ubližovali“
Väzeň šiel predo mnou. Dlháň v malej miestnôstke bol očividne pripravený pretože sa nevyľakal, ale bolo viac než jasné, že má strach.
Nebol to vhodný človek na prácu v takomto prostredí. Viac by sa asi hodil do krajiny zázrakov, ktorá ma tak prekvapila.
Tanečníci na parkete neúnavne pohybovali svojimi mladými telami.
Pozrel som sa na miesto pri barovom pulte, kde sedávala Lilian.
Dúfam že králik odpovie na otázky, ktoré ti pomôžu.
Musí!
To je jediné na čom teraz záleží.
Na vyholenú hlavu som sa ani nepozrel, dúfajúc, že jej privysoké ego sa stým aspoň troch zníži.
A možno je to len obyčajný chudák, ktorý robí svoju prácu, nech mi preto teda odpustí.
Vyšli sme na čerstvý nočný vzduch a so zavretím kovových dverí stíchla aj monotónna, tlmená hudba. Na rohu uličky mi hneď padla do oka hnedo zelená motorka.
Kde som ju už videl?
Jasné, predsa dnes.
Išla za mnou v meste celou cestou sem.
Znepokojil ma šuchot za mojim chrbtom. Prudké otočenie mi však nepomohlo. Do hrudníka mi vnikla strieborná čepeľ. Hneď na to ju útočník vytiahol von. Mal oblečenú zelenú motorkársku kombinézu, helmu a v ruke držal zakrvavenú japonskú katanu.
Urobil som pár zúfalých krokov dozadu, vytiahol Lalit, Black Lalit či Čiernu krásavicu. Bolo jedno ako ju nazvem, pretože boles? v hrudníku ma zložila na zem.
Ten parchant zoskočil z balkóna, preto som ho nevidel.
Ale ako to že som ho nepočul?

*

Ten parchant!
Myslí si, že ma zabil, stojí tam tak pokojne.
Budem hra? jeho hru.
Bude to tak lepšie.
Zastavil som všetky viditeľné životné funkcie.
Počkám si na správny moment, a potom zaútočím.
Motorkár si zložil helmu. Čierne šikmé oči ma neustále sledovali. Mal jemnú tvár a husté čierne vlasy. Z vnútorného vačku kombinézy vytiahol mobil, ale neustále ma pri tom sledoval s pripraveným mečom v ruke. Naklonil sa ku mne a priložil si telefón k uchu. Jeho čierne šikmé oči si prezerali každý kúsok môjho tela. Boli tak kruté.
„Áno“ povedal do telefónu „Áno je mŕtvy, očividne nedýcha, srdce mu nebije, ešte ho prezriem“
Opatrne položil katanu na zem a rukou sa pomaly priblížil k môjmu hrudníku.
Je tak kľudný!
Kto to je?
„Áno bol s ním niekto“ chytil sa mojej rany, z ktorej sa valila teplá krv
Nie, ešte vydržím.
Niečo mi vravelo aby som počkal a neskočil hneď po ňom.
„Ušiel, nestaral som sa oňho“
Červená tekutina vytekajúca z mojej tepny mu ostala na končekoch rukavice. So záujmom si ju prezeral.
Nie, ani teraz nezaútočím.
Počkám až dotelefonuje.
„Keď vám vravím, že je mŕtvy tak tým myslím, že je mŕtvy, nemám dôvod klama?, ako dôkaz zoberiem jeho doklady“
Ruka mu prešla pod môj kabát. Chvíľu sa v ňom prehrabával a potom narazil na to čo hľadal.
Zodvihol svoju zbraň a vstal.
Sledoval ma ako keď pes pýta od svojho pána kúsok maškrty.
„Rozumiem, za pol hodinu sa tam stretneme“ prekročil ma.
Ešte nie!
Mal som neskutočne dobrú príležitos? vsta? a niečo s ním podniknú?.
„V starom? Áno rozumiem“
Teraz som ho už nevidel no tušil som že kráča k motorke.
V starom?
Za pol hodinu?
Čo je v tomto meste staré a zároveň je niečo podobné, už nové, aby to bolo vhodné na tajné stretnutie vraha s jeho zákazníkom?
Niečo kam nevstúpi o takomto čase žiadna živá noha.
Začul som chrapľavý zvuk štartujúceho motora.
Musí to by? niečo na okraji mesta v riedko obývanej oblasti.
Staré, opustené a schátralé.
Motorka prešla veľkou rýchlos?ou po tmavej uličke a na jej konci odbočila. Jej zvuk sa strácal v diaľke a o chvíľu bola poču? obvyklá zmes pouličných zvukov.
Vstal som. Košeľa bola roztrhaná v strede hrudníka, ale rana sa už takmer celá zahojila.
Ten parchant mal jediné š?astie, že jeho čepeľ bola postriebrená, inak by som nestratil na tú malú dôležitú chvíľu vedomie. Vedel však čo robí, pokiaľ by sa trafil tam kam mal v úmysle, následky by boli oveľa zdrvujúcejšie. To, že minul nebola jeho chyba. Môžem vďači? len svojim reflexom, že som sa stačil o tých pár milimetrov uhnú?. On bol až priveľmi presný, pôsobil až veľmi kľudným dojmom a mal až priveľmi pevnú ruku na to aby svojim zavinením minul minul.
Zabuchol som silno dvere a do zapaľovania vsunul kľúčiky, avšak nie celé, pretože v tom momente mi to došlo.
Prístav!
Stretnú sa v starom prístave, kde inde by to mohlo by?!
Nepoznám nič staršie, opustenejšie a schátralejšie zároveň.
Naštartoval som a rýchlo dupol na plyn.
Dobre, že som zachoval chladnú hlavu, aspoň zistím, kto si želal moju smr?, kto je ten motorkár a o čo tu vlastne ide.
Jediné, čo ma teraz mrzelo, bolo zmiznutie králika, ktorý mal dôležité informácie o Deneverovi a predovšetkým o Lilian. Na nej mi záležalo najviac a konečne by som zistil ako to medzi ňou a Deneverom v skutočnosti bolo.

*

Auto som odstavil niekoľko ulíc od starého prístavu. Okolie bolo pusté, zopár nerozbitých lámp, pokiaľ neblikalo, slabo osvetľovalo tmavé ulice. Od mora sa valila hmla a zo špinavých obývaných štvrtí, špinavého prístavného mesta sa ozývali výkriky opilcov, vrčanie áut a manželské hádky, ktoré boli občas prehlušené vytím psov na mesiac. Ten už stratil krvavý nádych a bol zahalený hustými šedivými oblakmi.
Spoza ošarpaných domov sa vynorili široké budovy s veľkými plechovými bránami. Boli to prístavne sklady, do ktorých chodili iba posledné trosky z fe?ákov a ožranov, ktorým bolo už všetko jedno. Aj ich mizerný život. Prešiel som cez zničený, hrdzavý plot a ocitol sa medzi množstvom veľkých nákladných boxov. Pri jeden z nich, tam kde bola najväčšia tma, som sa postavil a čakal.
Ešte tu nikto nie je.
Stretnú sa určite tam na tom veľkom priestranstve uprostred prístavu, pri jednom zo skladov.
Náhle ma vyľakala hlasná lodná siréna.
Okolo móla plávala veľká nákladná loď, smerovala však do nového prístavu, ktorý som videl niekoľko kilometrov za zátokou. Bol celý osvetlený na rozdiel od tohto, kde nesvietilo žiadne svetlo.
Pripravil som si služobný glock.
Na jedného človeka bude úplne stači? a okrem toho ho chcem živého.
Najlepšie bude ak ho vôbec nebudem musie? použi?.
Do čerta aj s mesiacom a poverami, bola to náhoda, prekvapil ma a teraz ho dostanem.
Začul som zvuk motora. Iný, tichší než motor očakávanej motorky. Na ceste sa objavili dva kužele svetla a o chvíľu vstúpila cez bránu do prístavu čierna limuzína. Prešla k veľkým dverám jedného zo skladísk a tam zastavila. Z pravých predných dverí, ktoré boli otočené ku mne, vystúpil muž v čiernej koženej bunde, oprel sa o auto a zapálil si cigaretu. Priblížil som sa až po samý kraj tieňa, ktorý ma ukrýval a zaostril zrak. Určite nebol sám, no cez dymové sklá nebolo vidno do vnútra veľkého automobilu.
Toto nemohli by? Deneverovi ľudia.
On si nepotrpel na vyčačkané autá a ľudí s vyholenými hlavami oblečených v tmavej koži.
Známy zvuk zaznel nečakane, muž si párkrát rýchlo potiahol z cigarety a odhodil ju. Naklonil sa k oknu a palcom ukázal od auta. Z druhej strany vystúpil podobný muž. Obaja sa postavili stranou od auta, z pod bundy vytiahli pištole, odistili ich a znovu vrátili na pôvodné miesto.
Do areálu vošla hnedozelená motorka. Pomaly sa približovala a asi desa? metrov od limuzíny vypol motorkár motor a z hlavy si zložil helmu.
Niesol ju opretú o ľavý bok a zastal tesne pred dvoma mužmi. Nepočul som ich krátky rozhovor, no videl som ako obaja muži vytiahli zbrane. Motorkár v momente odskočil do strany. Zazneli dva nepresné výstrely. Uhýbajúci sa muž hodil do vzdialenejšieho zo strelcov svoju helmu a tá mu vyrazila z ruky pištoľ. Zazneli znovu dva výstrely. Opä? nepresné, pretože aziat sa jednému vyhol otočkou a vytasil pri nej svoju zbraň. druhá guľka smerovala kamsi do neba. Katana dopadajúca z otočky presekla prvého zo strelcov cez celý pás .Vypľul krv a spadol na zem. Druhý sa zohol po svoju spadnutú zbraň, no v momente mu čepeľ od?ala hlavu od krku. Tmavý betón začala farbi? tmavočervená krv. Stredné dvere na oboch stranách limuzíny sa otvorili. Motorkár šikovne zdvihol svoju helmu, obratne vyskočil na strechu automobilu, bežal nad otvorené dvere a dvoma rýchlymi pohybmi pre?al hlavy obidvoch vystupujúcich postáv.
Dobre to by stačilo, Teraz je rada na mne!
Vyštartoval som z tieňa a hneď na to muž na streche spozornel.
Ten hajzel ma začul!
Skočil za auto a musel sa hneď na to skrči?, pretože ho nebolo vidie?. Ja som zastal. V ľavej ruke sa mi ihneď objavila čierna krásavica. Namieril som ju na miesto pravdepodobného dopadu muža a začal páli?. Zopár guliek som vystrelil aj pozdĺž celej limuzíny. Pre istotu a pre pokoj na duši. Všetky sa hravo prevŕtali cez tuhé opancierovanie auta. Jedna prestrelila predné svetlá. Nádherný zvuk, ktorý sa nedal porovna? stými hračkami čo mali teraz už mŕtvi muži, zmĺkol.
Nastalo úplne ticho a tma.
Počkám, až začujem nejaký zvuk, potom budem ma? možnos? pokračova?.
Len kľudne vyčka?.
No žiadny zvuk som nezačul.
Vystriedal som ruky a glockom si istil výhľad, postupujúc opatrne vpred.
Ten tu narobil poriadny bordel!
Okolie auta bolo celé postriekané krvou, ktorá v mojich očiach priam svietila.
Nemôžem teraz myslie? na krv, ale na nebezpečenstvo, ktoré je tak nevyspytateľné. Už raz ma prekvapil.
Obišiel som chlapíka bez hlavy a skokom nazrel za auto.
Nič!
Bola tam len jedna mŕtvola s rozpolenou hlavou a jej veľké množstvo krvi na zemi. No kúsok ďalej, tesne pred bránou bola iná kaluž krvi. Bolo vidno hneď, že je iná, na to som predsa expert. Červený, prerušovaný pásik sa tiahol až ku hranatému otvoru v plechu.
To vyrezal on a vošiel dnu!
Je však zranený , ďaleko neujde.
Zatiaľ prehľadám jedného z týchto nebožtíkov.
Ten, s rozpolenou hlavou mal pri sebe iba obyčajné doklady, peňaženku bez hotovosti, tri kreditné karty a v ruke silno zvieral poloautomatickú pištoľ.
V blízkosti prístavu začali húka? policajné sirény.
Nie chlapci nerobte hlúposti, práve sa mi to začalo páči? a naozaj posledné čo teraz potrebujem je vaša prítomnos?.
Prezriem aspoň v rýchlosti auto a padám preč.
Musel som odsunú? mŕtve telo od dverí, aby som sa dostal aspoň trochu dnu. Nebolo tam nič zaujímavé okrem kúskov zničeného auta a prestrelenej televízie. Teda snáď ešte okrem toho, že na televízii aj napriek tomu, že bola značne poškodená, bol naladený pornografický kanál.
Škoda len, že bez zvuku.
Ozval sa krátky škripot kdesi za rohom skladu. Nebolo poču? žiadne kroky, no spoza plotu vyskočil motorkár. Prv než dopadol vedľa dve, jeho rukami stvorené mŕtvoly, hodil k mojim nohám malý čierny predmet. Ihneď som ho odkopol smerom k nemu, ale to bola veľká chyba, pretože objekt nehlučne explodoval priamo pred mojim zrakom a na stotinu sekundy tak ožiaril celé okolie oslepujúcim svetlom. Musel som sa chyti? za oči pre veľkú bodavú boles?. Zaznel zvuk štartujúcej motorky. Do glocku som hneď vložil špeciálny zásobník s jedným nábojom.
Toto som už dávno neskúšal a ešte nikdy za takýchto podmienok.
Snáď to vyjde!
S čiernou krásavicou som začal páli? do vzduchu, aby muž na motorke nezistil, že s druhou sa budem snaži?, aj keď len podľa sluchu zasiahnu? jeho stroj.
Výstrel z glocku!
Lalit stíchla. Došla jej munícia a streľba aj tak už nebola potrebná.
Teraz sa musím ponáhľa? k autu. Zvuk motorky sa vzdialoval a naopak, zvuky policajných sirén boli stále bližšie a bližšie. Náhle som zakopol o jednu z mŕtvol, pretože zrak som mal ešte vždy v mizernom stav. Udržal som rovnováhu a pokračoval ďalej.
Čo má zas znamena? toto?!
Spoza brány narušilo už môj trochu vyjasnený, ale stále nepoužiteľný výhľad prudké svetlo. Motorkár sa rútil s rachotom oproti mne.
Ja idiot!
Vystrieľal som všetku muníciu!
Nezostáva mi nič iné, iba odblokova? trochu krvi, trochu moci, ktorú ovládam, a ktorou som zároveň ovládaný.
Jedna sedmina z jej objemu by mala úplne stači?.
Zacítil som praskanie kostí. Svalstvo sa mi začalo trha?. Energia vo mne pulzovala, srdce spolu s ňou akoby chcelo vyletie? von z tela.
Zrak sa mi ihneď vrátil a hneď som zbadal, že je to už všetko márne. Bolo príliš neskoro. Ten parchant bol veľmi rýchly. Veľmi.
Toto som vážne posral.
Čepeľ prerazila moje ľavé rameno až k srdcu. Zosypal som na zem ako vrece zemiakov.
Áno tak by to povedal Peter, keby tu bol. Ale tu nie je nikto. Nikto kto by mohol niečo poveda?.
Nikto.
Lilian prepáč, posral som to.
Posral som to na celej čiare.
Ešte nikdy v živote som nezlyhal, nie takto.
Mesiac bol v splne. Nebol už zahalený šedivými oblakmi. Svietil jasno. Jasno a kruto. Mal som ho počúvnu?, keď ma varoval, no Lilian mi bola prednejšia. Prednejšia ako čokoľvek na svete. Prvá žena, ktorú som miloval. A ona milovala mňa.
Muž, ktorý ma práve porazil, sa postavil nad mojim nevládnym telom. Sirény policajných áut zneli tupo, nevýrazne, prestával som vníma?. Posledné čo som videl, bol odraz na kryte helmy.
Upír so zohaveným telom. Celé bolo navreté a opuchnuté po nedokončenej premene
Ten Upír mal strach. Prvý krát v živote.
Lilian posral som to.
A potom ma dorazil.

*

Niečo však nebolo v poriadku.
Neopustil som svoje telo.
Rozprestieralo sa v ňom more. To more bolo čierne. Nekonečné.
A ja som bol uprostred neho.
Všetci predsa vraveli, že po smrti duša, čiže moje vlastné ja, opustí telesnú schránku a vydá sa na svoju ďalšiu pú?.
Otec Orwell mi to tak vravel a ja som otcovi Orwellovi veril všetko, čo povedal.
Ten muž však vedel čo robí a tento krát ma zabi? nechcel a ani to nespravil.
Cvrčky mali pravdu. Tušili, že niečo nie je v poriadku, že niečo je úplne inak než som si doteraz myslel. Tie mali pravdu.
A krvavý mesiac? Ten sa jednoducho mýlil.
Nikto nie je neomylný.
Ani mesiac.