RENÉ DESCARTES – ROZPRAVA O METÓDE

Koncepcia Reného Descarta rozvrhnutá v tomto diele s podtitulom „ako správne vies? svoj rozum a hľada? pravdu vo vedách“ do značnej miery utvorila náš svet. Descartovým cieľom pri hľadaní vedeckej metódy je úplná istota dosiahnutého poznania - nie však púha istota faktu, ale istota postavená na porozumení.

Zdravý rozum (zmysel) predstavuje pre Descarta schopnos? správne uvažova? a rozpoznáva? pravdivé od klamného. Táto schopnos? je pritom od prirodzenosti u všetkých ľudí rovnaká – rozdielnos? našich názorov nedokazuje prevahu rozumnosti u jedných (a jej nedostatok u iných), je iba dôsledkom toho, že neuvažujeme o rovnakých veciach a svoje myšlienky vedieme rôznymi cestami. Zdravý rozum totiž nestačí ma? – podstatné je vedie? ho správne používa?.

Jedinou vecou, ktorá nás robí ľuďmi a odlišuje nás od zvierat je práve rozum, ktorý tvorí našu podstatu.

René Descartes je po absolvovaní humanitných štúdií zmätený vedomos?ami, ktoré mu boli počas štúdií vštepované. Omyly, s ktorými sa stretáva na každom kroku ho vrhajú do sveta pochybností o vlastnom vzdelaní. Uvedomuje si, že sa jeho túžba po vstrebávaní vedomostí redukovala na odkrývanie vlastnej nevedomosti.

Predmety vyučované na školách si však stále cení – tvrdí, že pre poznanie pravej hodnoty každého z nich je dobré všetky (vrátane tých najpoverčivejších) preskúma?. Pre istotu a zrejmos? svojich záverov ho zvláš? pri?ahovala matematika postavená na demonštráciách. Zároveň bol ale prekvapený, že praktickú aplikáciu matematiky, ukotvenej tak pevným a trvanlivým základom, objavil iba v umení mechanickom (mechanike). Na druhej strane ho filozofia udivovala svojou neistotou. Aj keď sa jej predsa venovali najznámejšie osobnosti svojej doby, neexistuje jediná vec postulovaná filozofiou, o ktorej by sa ďalej nediskutovalo, teda by nebola pochybná. Pravdivé ale predsa môže by? len jediné. Neistota ostatných vied je potom zaistená tým, že samotné stoja na princípoch filozofie.

Mladý Descartes preto opúš?a štúdia a odchádza cestova?. Vedomosti (vedy) už odmieta hľada? inde, ako v sebe samotnom alebo vo veľkej knihe sveta. Chce sa stretáva? s ľuďmi rôznych pováh a postavení, získava? skúsenosti, vyskúša? sa v situáciách, ktoré mu pripraví osud, chce rozmýšľa? o veciach tak, aby mu jeho úvahy priniesli úžitok.

Descartes však ostáva sklamaný, pretože sa hľadané posilnenie nedostavuje. Stretáva sa iba s veľkou odlišnos?ou rôznych tradícií, ktorá je podobná roztrieštenému názorovému spektru filozofov. Rozhoduje sa preto, že už povahu pravdivého poznania nebude hľada? vo svete, ale v reflexívnom skúmaní samého seba.

Objavuje metódu, postavenú na štyroch základných pravidlách, a je rozhodnutý pevne sa týchto pravidiel drža? a ani raz sa od nich neodchýli?:

1. pravidlo (evidencie) – neprijíma? za pravdivú nikdy žiadnu vec, ktorú by som s evidenciou ako pravdivú nebol spoznal (do vedy patrí iba to, čo je isté – všetko iba pravdepodobné je potrebné vylúči?). Evidencia (zrejmos?), u Descarta definovaná jasnos?ou a zreteľnos?ou - prináleží ideám. Idea (predmet duševnej činnosti) je jasná vtedy, ak je prítomná v mysli, a nahliadnuteľná rozumom. Zreteľná (rozlíšená) je vtedy, ak ju nemiešam s ničím iným, teda pokiaľ obsahuje iba to, čo je pre ňu vlastné.

2. pravidlo (analýzy) – rozdeli? každú z otázok, ktoré by som preskúmaval, na toľko častí, ako je možné a žiaduce pre ich rozriešenie (je potrebné dospie? k jednoduchým, rozumom nahliadnuteľným východiskám ďalšieho postupu, pričom sa analýza sústreďuje na tak malé časti, ako si tá ktorá úloha vyžaduje)

3. pravidlo (syntézy/dedukcie) – vyvodzova? svoje myšlienky v náležitom poradí od najjednoduchších a najľahšie spoznateľných až k tým najzložitejším

4. pravidlo (enumerácie) – snaži? sa všade o zhrnutie úplných a všeobecných prehľadov, aby som si bol istý, že som na nič nezabudol (jednoduchý pokyn týkajúci sa prekontrolovania riešenia každej danej úlohy za účelom odstránenia prípadných chýb, pričom je kritériom pravdivosti 1. pravidlo evidencie)

Z tejto metódy si potom Descartes vyvodil niekoľko pravidiel tzv. dočasnej morálky, ktoré uvádza v tretej časti svojej rozpravy:

Prvým morálnym pravidlom označil poslušnos? zákonom a zvykom svojej krajiny, verne sa pridŕžajúc náboženstva. Zároveň si stanovil, že sa vo všetkých iných veciach bude riadi? najumiernenejšími a najmenej výstrednými názormi tých ľudí, s ktorými bude musie? ži?.

Druhým morálnym pravidlom si stanovil, že bude podľa možností čo najpevnejší a najrozhodnejší vo svojich činoch – akonáhle sa však rozhodne, bude rovnako vytrvalý v pridržiavaní sa aj tých najpochybnejších názorov.

V tre?om pravidle hovorí Descartes o tom, že sa bude snaži? premáha? skôr seba ako osud a meni? skôr svoje túžby ako poriadok sveta. Verí totiž, že v našej moci sú iba naše myšlienky - nič iné nemôžme ovláda? úplne.

Záverečné morálne pravidlo je však tým najzákladnejším, pretože uvedené prvé tri zásady prijal iba preto, aby mal pri svojom hľadaní pravdivého vedenia od sveta pokoj, a mohol sa tak nerušene vzdeláva?. V poslednom kroku sa teda rozhodol zostavi? prehľad rozličných zamestnaní, aby si mohol vybra? to najlepšie, ktorému by sa mohol venova?. Takto dochádza Descartes k záveru, že nemôže urobi? nič lepšie, ako pokračova? v zamestnaní, ktorému sa venoval doposiaľ - venova? sa pestovaniu rozumu a pokračova? v poznávaní pravdy pomocou metódy, ktorú navrhol a predsavzal si, že sa ňou bude bezpodmienečne riadi?.
Uistený svojimi morálnymi zásadami vedľa právd náboženských, ktoré boli vždy na prvom mieste, mladý Descartes usudzuje, že sa všetkých svojich ostatných názorov môže vzda? a najbližších 9 rokov strávi na cestách.

Štvrtá čas? rozpravy nesie podtitul „dôkazy o súcnosti Boha a ľudskej duše alebo základy metafyziky“. Descartes dochádza k záveru, že ak by si aj chcel predstavova?, že je všetko klamné, je nevyhnutné, aby existoval ten, kto si to myslí. Za prvú zásadu filozofie ktorú hľadal preto prijíma slávnu vetu „myslím, teda som“ (Cogito ergo sum).

Pozorným skúmaním samého seba Descartes zis?uje, že je možné predstavova? si, že nemám telo a že nie je svet, ani miesto kde by som bol – avšak nemôžem si predstavova?, že vôbec niesom. Práve naopak, už z úmyslu pochybova? o skutočnosti ostatných vecí vyplýva, že som. Z toho plynie poznanie, že som substanciou (súcnom), ktorej celá podstata (prirodzenos?) je ukrytá v myslení. Som mysliacou vecou, pretože ak by som myslie? prestal – nemohol by som veri? vo svoju existenciu (aj keby bolo všetko ostatné, čo som si kedy predstavoval skutočné). Toto Ja je teda duša, vďaka ktorej som tým čím som, a ktorá je úplne rozdielna od tela.

Descartes pri všeobecných úvahách o pravdivosti úsudku konštatuje, že z vety „myslím, teda som“ veľmi jasne vyplýva: pre to, aby som mohol myslie?, je nutné najprv by?. Usudzuje tak, že je možné postulova? všeobecné pravidlo, ktoré hovorí, že veci, ktoré chápeme úplne jasne a zreteľne, sú skutočné.

V ďalších úvahách sa dostáva k tomu, že ak človek pochybuje, potom jeho bytos? nie je úplne dokonalá. Vychádza tu z predpokladu, že vedie? je dokonalejšie ako pochybova?, od ktorej potom odvíja predstavu niečoho dokonalejšieho, ako je on sám. A túto bytos?, ktorá v sebe obsahuje všetky dokonalosti, nachádza v Bohu.

Pri hľadaní geometrických právd prichádza Descartes k tomu, že je v idei dokonalej Bytosti zahrnutá jej existencia, a to tak (ak nie zrejmejšie), ako je napr. v idei gule zahrnuté, že sú všetky jej body rovnako vzdialené od stredu. Preto je isté, že Boh, ktorý je onou dokonalou Bytos?ou – je, teda existuje (rovnako ako môže by? istý akýkoľvek dôkaz geometrický). Keďže sú teda naše ideje a poznatky reálnymi vecami vychádzajúcimi od Boha, nemôžu by? (v tom, v čom sú jasné a zreteľné) nepravdivé. Ak máme niekedy ideje obsahujúce nejakú nesprávnos?, pochádzajú podľa Descarta z ničoty (zmätenos? našich ideí vychádza z našej nedokonalosti).

Po týchto záveroch Descartes pokračuje v úvahách o snoch a upozorňuje nás, že či už spíme alebo bdieme, nikdy sa nemáme da? presvedči? ničím iným, než evidenciou svojho rozumu (nie svojou obrazotvornos?ou ani svojimi zmyslami). Rozum nám totiž nijako nediktuje, že je to, čo si predstavujeme alebo vidíme, pravdivé. Diktuje nám ale, že všetky naše postrehy a ideje musia ma? nejaký podklad pravdivosti, pretože ich do nás vložil Boh, ktorý je samou dokonalos?ou a pravdivos?ou. My nie sme dokonalými bytos?ami, preto sa medzi našimi myšlienkami vyskytujú aj nepravdivé – tie pravdivé sa však podľa Descarta nepochybne vyskytujú skôr v bdení ako v snoch.

Piata čas? rozpravy nesúca názov „poriadok otázok prírodných“ už neupriamuje pozornos? na dušu, ale na hmotné telo a otázky s ním spojené. Descartes v úvode stručne (viac sa tejto téme venuje v ďalších dielach, pre ktoré je rozprava úvodom) predstavuje svoj „mechanistický“ výklad sveta a „svoju“ fyziku. Popisuje, ako sa z chaosu rodí poriadok, ako sa formuje vesmír, slnečná sústava, Zem, spomína neživé predmety, rastliny a zvieratá a pozastavuje sa pri popise ľudí. Tu sa sústreďuje na funkčný popis činnosti srdca a tepien.

Pre Descarta je srdce orgánom, v ktorom Boh zapálil „oheň bez svetla“. Ten spôsobuje, že je v srdci vždy väčšia teplota, ako v akejkoľvek inej časti tela. K srdečnému obehu dochádza vďaka tomu, že vplyvom rozdielnej teploty sa kvapka krvi, ktorá vojde do srdečnej komory, rozpína ako akákoľvek iná tekutina. Zmena teploty krvi tak podporuje rozpínanie a zužovanie sa oboch srdečných komôr. Dnes vieme, že je tento Descartov výklad činnosti srdca nesprávny. Podstatné však je, že vzhľadom k možnostiam svojej doby, bola vedecká metóda použitá korektne.

Descartes pokračuje opisom ďalších vlastností krvného obehu, až po tú najpozoruhodnejšiu – vznikanie živočíšnych duchov, ktoré stúpajú zo srdca do mozgu. Ďalej sa dostáva ku štruktúre nervov a svalov ľudského tela, avšak najväčší dôraz kladie na rozlíšenie medzi človekom a zviera?om. Pre Descarta sú zvieratá organické automaty bez rozumu. Dôkazom je pre neho to, že zvieratá nevedia používa? slová a zostavi? z nich reč, pomocou ktorej by vyjadrili svoje myšlienky. Usudzuje z toho, že zvieratá nemajú vedomie.

Posledná šiesta čas? rozpravy má názov „veci žiaduce pre pokrok v prírodnom bádaní“. Descartes v nej znovu rozoberá dôvody, ktoré ho viedli k uverejneniu rozpravy o metóde. Hovorí o tom, že svoje dielo poskytuje k obecnému dobru všetkých ľudí. Tieto poznatky mu totiž ukázali, že je možné dopátra? sa k znalostiam, ktoré sú v živote veľmi užitočné. Namiesto onej špekulatívnej filozofie vyučovanej na školách je možné nájs? cestu k inej, praktickej filozofii, pomocou ktorej je možné spozna? silu a pôsobnos? ohňa, vody, hviezd, oblohy a všetkých ostatných telies, ktoré nás obklopujú – a tak sa sta? akoby pánmi a vlastníkmi prírody. Nie je to však žiaduce pre vynájdenie strojov, pomocou ktorých by sme získali bez námahy plody zeme a všetky jej úžitky – žiaduce je to hlavne pre zachovanie zdravia, ktoré je nepochybne prvým statkom a základom všetkých ostatných statkov tohto života. Descartes nechce pohŕda? lekárskou vedou, ale zastáva názor, že by všetci tí, ktorí sa jej venujú - priznali, že to známe, nie je takmer ničím oproti tomu, čo sme ešte nespoznali. Mohli by sme by? ušetrení mnohých chorôb, ako telesných, tak aj duševných. Ba čo viac, ak by sme mali dostatok znalostí o jej príčinách a o všetkých liekoch, ktoré nám ponúka príroda, tak by sme snáď mohli premôc? aj slabos? staroby. Svojim dielom podáva Descartes podľa vlastných slov to málo, čo našiel, a zároveň chce vyzva? schopných ľudí, aby sa snažili dôjs? podľa svojich náklonností a schopností ďalej.