Pre mna sa toto leto nieslo v znameni horucich dni. Vratila som sa z Tuniska, aby som sa nadychla chladnejsieho vzduchu a srdce tak hulakalo tuzbou, ze som sa vratila spat, na sever Afriky, aby som si odtial odniesla toto:

Teplo, ktore ma zahana do tienov.
Slnko, ktore mi na pokozku vyraza velke kropaje potu.
Mesiac, ktory nikdy vecer nie je na nebi.
Vietor, ktory fuka len na pobrezi.
Pivo, ktore chladi vnutornosti a nema silu ani ako ladovy caj.
Ludia, ktori svojou pokozkou kulminuju nadpozemske teplo.
Vzduch, ktory pachne ako vyprahle nadoby na vodu.
Ulice, ktore smrdia pasucimi sa ovcami.
Palmy suzovane suchom.
Slova, ktore maju tvar nezrozumitelnych kreslenych ciarok.
Nebo, ktore je zatiahnute sivym mrakom od vecere, po prvu rannu kavu.
Hluk kaviarni, primitivnych opic, zeslych zo stromov a aut, ktore nicia ozon.
Svet.
Iny, nez moj, ale predsa ho teraz zijem a chcem zit.
Chutia mi zlte melony a salat z cerstvej kapusty, vonia mi vino cervene ako krv, pai sa mi nocny odraz v zrkadle oci miestnych casnikov: "How old are u, my wife?"
Kropaje potu v pramienkoch robia zahyby ludskych riek.
Svetelne napisy typu "Lobby Bar" nechavaju ma citit sa zivou.
Horuce dni na brehu necisteho mora a chaluhy ciernych listkov rastlin ma zvieraju v silnom objati.
Hrat minigolf na minijamky, utocit palicou na bezvladne kusky bielej hmoty, lopticky posuvat stale dalej pred seba, do ich definitivneho ciela.
Nechat sa opijt mutnymi slovami mutnych dlani, byt ako hodvab na perach, ked je tma.
Afrika.


medina v sousse