V Bratislave sa dnes premieta úsmevný dokument o rakúskych futbalových fanúšikoch. Pred siedmimi rokmi sa vypravili do Paríža a kričali: Francúzsko, tu sme! Majstrovstvá sveta sa však pre Rakúšanov rýchlo skončili, nevyhrali ani jeden zápas v skupine. V tej trojdejstvovej dráme uvidel režisér MICHAEL GLAWOGGER tému na svoj dokument. Fanúšikovia sú jeho filmoví hrdinovia - jeden z nich je slepý, druhý starostlivo ukladá pod gaučom všetky možné dresy, tretí chodí o úspechoch a neúspechoch národného mužstva rozpráva? svojmu otcovi na cintorín. O filme Francúzsko, tu sme! sa Glawogger pre SME rád rozhovoril.

Váš film nie je len o fanúšikoch, je tak trochu aj pre nich samých. Je v ňom totiž veľa a dlhých záberov zo zápasov. Máte rád to šialenstvo okolo majstrovstiev sveta a nekonečné prenosy?

"Áno, tiež som futbalovým fanúšikom. A chcel som urobi? film, čo by sa páčil aj ľuďom, ktorí o futbale nič nevedia a zvyčajne od podobných obrázkov odvracajú hlavu. Môj film je o hre, ale popri tom aj o identite Rakúšanov a ich sebavedomí. Futbal môže vyvola? nacionalistické vášne, pre niekoho je takmer náboženstvom a inokedy zostáva čistou a jednoduchou zábavou."

Neukazujete žiadne extrémne, hlasné skupiny fanúšikov, skôr ľudí, ktorí svoju vášeň prežijú potichu, takmer skryto. Podľa čoho ste ich vyberali?

"Pochodil som celú Viedeň, bol som na bundeslige i maličkých lokálnych zápasoch - a stretol som rôzne typy fanúšikov. Nebolo ?ažké donúti? ich hovori?, po krajine totiž chodia tisícky a tisícky trénerov, ktorí vedia najlepšie, kto by mal by? v reprezentácii a ako by mal hra?. Mne sa však páčili tí, čo majú futbal naozaj radi a ich vášeň pritom prerastá hranice normálu. Ale to nemá s hlučnos?ou nič spoločné."

Nestačilo vám vidie? ich pri drukovaní na štadióne, prenikli ste až do ich rodín. Ako dlho vám trvalo zblíženie?

"Môj spôsob práce je veľmi pomalý, nikdy by som nezapol kameru hneď. S fanúšikmi som strávil mesiace, kým som začal nakrúca?. Chcel som najprv spozna? ich súkromný život a ich osobnos?. Inak by som nevedel, ako ich nafilmova?."

Nechali ste ich pred kamerou robi?, čo chceli, alebo ste im dávali inštrukcie?

"?ažko poveda?, už ani neviem, ako to presne bolo. Boli sme spolu dlho a veľa, niektorí už poznali moje filmy, zvykli sme spolu chodi? na zápasy, bol som u nich doma, pozývali ma na večeru. Po chvíli som im povedal, čo by som chcel nakrúti?, a spravili sme to. Nikdy by som si však nedovolil chcie? od nich niečo, čo normálne nerobia. Nikto by ich hraniu neuveril."

Vo filme ste nechali rozpráva? aj novinára Johanna Skoceka, šéfa športu v Der Standarde. Zdá sa, akoby ste sa trochu vysmievali z jeho komentárov, ktoré píše poetickým až patetickým jazykom. Je taký spôsob písania typický aj pre iných rakúskych novinárov?

"Nie je typický, nikto iný sa tak nevyjadruje. Stal sa legendou našej športovej žurnalistiky, nikto by si nedovolil vyjadrova? sa jeho jazykom a vyslovi? to, čo hovorí on. Je vlastne akýmsi intelektuálom rakúskeho športu, postrehol, že ľudia nechcú o športe číta? len v bulvárnej tlači. Mne sa jeho dotyk s poéziou páči, sám sa o to usilujem vo svojich filmoch."

Prišli ste na to, prečo ľudia tak vášnivo fandia?

"Nie. Táto otázka sa asi nikdy nebude da? zodpoveda?. Ale pokúšam sa o to. Tak ako mnohí iní predo mnou."

Niektorí hovoria, že ste nakrútili rakúsky film roka. Boli ste spokojný s jeho ohlasmi?

"V kinách bol film celkom úspešný, mňa len sklamalo, že naň prišlo málo futbalových fanúšikov. Ale chápem, že pre fanúšika nemá zmysel pozera? sa na zápasy, ak už pozná ich výsledky, navyše, keď sa to ani dobre neskončilo. Mimochodom, blahoželám vám, že ste vyhrali nad Nemeckom."

KRISTÍNA KÚDELOVÁ

[21. 9. 2005]