Zázrak – začiatok života
(písané v piatok 16.9. večer)

Tak už som sa i ja stal svedkom najväčšieho zázraku – narodenia človeka.

Keď sme prišli okolo pol desiatej na urgentný príjem, oznámili nám, že dnes sme už piati v poradí. Nakoniec bolo v stredu na Kramároch 8 pôrodov. Trochu veľa na dve “bežné” miestnosti a jednu “cisársku”. Nervózne som postával pred vstupnými dverami, potom vyšla sestrička a hľadala niekoho k pani, ku ktorej už niekto vošiel. Potom povedala, že si vlastne nepamätá meno a keď som jej povedal Luckino meno, tak povedala, že to nie je ono. Na druhý deň som zistil, že to bolo ono – Lucke povedali, že ma nevedeli nájs?. Tak som tam vonku stál, nemal žiadne informácie, Lucka bola zatiaľ na monitore a úplne sama. Tesne pred pôrodom vybehla von ďalšia sestra, ktorá mi dala oblečenie a že mám okamžite prís? na sálu. Bol som taký zmätený, že som sa ani nevedel poriadne obliec?, takže kým som sa vytrepal z prezliekacej miestnosti, už ma odtiaľ ?ahala ďalšia sestra s výčitkou, že chcem zmeška? pôrod. Stál som tam tri hodiny a nikto mi nedal vedie? nič (aj keď som sa pýtal) a teraz chceli odo mňa aby som robil všetko ako podľa príručky za minútu. Tesne po mojom príchode (myslím, že menej ako minútu) sa narodil Dominik.

Keďže doteraz som bol na chodbe, až teraz som sa mohol venova? Lucke, drža? ju, i keď neviem nakoľko to bolo platné, keďže už vlastne všetko odtrpela predtým sama. Po chvíľke prišiel lekár na zašívanie. Vtedy som zrazu pocítil, že mi je dos? ?ažko, tak som chcel otvori? okno. Otvorili ho za mňa a ešte mi dali aj stoličku, aby som im tam neodpadol. Po nejakej ďalšej minúte, keď videli, že so mnou nie je reč, tak ma horko-?ažko odviedli a vo vedľajšej miestnosti mi povedali, aby som si ľahol. Potom som tam chvíľku ležal a vyčítal si, že som neschopný a navyše pridávam robotu sestrám. Nechcem sa vyhovára? na nedostatok spánku, hlad a na ?ažký vzduch vnútri. Možno by sa mi to isté stalo aj za “ideálnych” podmienok. Neviem. Nepotrebujem to vedie?.

Za chvíľu som si sadol na stoličku a len som tam nechápavo sedel, nejak mi nedochádzalo, čo sa stalo. Po pár minútach mi zverila doktorka (btw. kamarátova mama, o ktorej som som počas toho čakania vonku nevedel, že tam je) ten malý uzlíček, narodený len pred pár minútami, dala mi ho do rúk a ja som nemohol uveri?, že toto je tvorček, ktorý sa ešte pred nedávnom prevaľoval v maminkinom brušku, kopol ma do ucha, natriasal sa. Zrazu som ho mal priamo pred sebou, držal som ho, skúmal jeho malinké pršteky, nos, pusinku, všetko tak nádherne maličké.

Takže toto je ten tvorček, ktorého Lucka nosila trištvrte roka v brušku, stále so sebou. A teraz sa tieto dva životy oddelili, aby si žili každý svoj vlastný, nezávislý život. Pre mňa je to nepochopiteľný zázrak. Pritisol som ho k sebe a uvedomil si, že srdce mi bije tak silno, až sa celý ten uzlíček v mojich rukách natriasa. Očividne ho tlkot môjho srdca nevyrušoval, práve naopak.

Dominko sa narodil o jednej, asi o necelú hodinu ma poslali, nech sa idem konečne najes? a napi?, aby som mohol by? pri kúpaní o tretej. Z nemocnice som vyšiel ako omráčený a kráčal som ako nadrogovaný. Doslova – keď som prechádzal cez cestu, takmer som si nevšímal, či ide auto alebo nie, v obchode som bezcieľne blúdil, kým som sa rozhodol pre dávku sladkostí, ktoré som však nevládal zjes?. Z Hobbits, ktoré inokedy dokážem zjes? na jeden šup som zjedol nasilu tri kúsky. Len som v nemom úžase pozeral na detské preliezky a hlavu som mal plnú myšlienok. Alebo možno len jednej myšlienky. Cestou naspä? som sa snažil dáva? si väčší pozor na to kade chodím, lebo mi konečne došlo, že už nie som zodpovedný len sám za seba. Ale aj za tie moje dva poklady, ktoré teraz mám.

Keď som prišiel domov, ešte stále som nebol veľmi schopný rozhovorov s ľuďmi, ale aspoň som zatelefonoval mame, teraz už babke. Povedal som jej, hovorím aj vám: Všetkým mamičkám skladám obrovskú poklonu za to, čo dokázali – da? život. Nič väčšie neexistuje, ani nemôže existova?. Priznám sa, že keď pozerám nejaký doják, tak nemám problém vyroni? nejakú tú slzu (pokiaľ ma niekto nevidí ;)), ale po príchode domov som sa zvalil na posteľ a možno pä? minút som plakal ako malé die?a. Vlastne asi viac ako malé die?a. Možno som emocionálne nestabilný, alebo čo, ale taký obrovský pretlak emócií jednoducho musel vyjs? von.

Niekto sa ma pýtal, či som š?astný, tak som povedal, že nie. Pretože toto som nemohol popísa? takými zdevalvovanými a slabými slovami. Š?astie je vyhra? milión v lote, alebo spravi? ?ažkú skúšku. Toto je niečo úplne iné. Neporovnateľné. Veľké. Naozaj veľké.

Lucka už nie je v mojich očiach len tá veselá bytos?, s ktorou mi je dobre, s ktorou som zažil toľko skvelých chvíľ. Spravila zo seba matku a zo mňa otca. Je to Dominkova mama. Už ju jednoducho nemôžem vníma? bez toho, aby som si nespomenul na to, čo dokázala.

Teraz, keď prešlo dva a pol dňa, som konečne viac-menej v pohode. Dnes už som dva krát jedol, čím som dramaticky prekročil priemer predchádzajúcich dní, keď som žil viac-menej zo vzduchu. Už sa mi netisnú do očí slzy š?astia pri každej spomienke na ten malý veľký zázrak (len pri každej tretej:). Konečne sa dostávam do normálu :)

Už teraz sa neviem dočka? ako budem zajtra Dominka kúpa?. Dnes ho kúpala po prvý krát sama Lucka, zajtra to, dúfam, čaká mňa. Dúfam, že to zvládnem. Chcem by? predsa skvelým ockom.

Dodatok: kúpanie som nezvládol podľa svojjich očakávaní, ale nebolo to úplne najhoršie. Chce to len trochu tréningu :)

No a na záver, keďže už je náš batôžtek od nedele doma, pridávam niekoľko včerajších fotiek - tu už je Dominik veľký, takmer pä?dňový chapec :)