mám tridsa? a neviem ako sa volajú hviezdy, tridsa? a neviem ako sa volajú stromy, tridsa? a neviem ako sa volajú ľudia. boli sme prví gotici, vravíš, praví gotheri, mali sme imidž aj problémy, ale ja som ešte celkom neprišiel, sorry. áno, pivom som tu, ani nekecám z cesty. a veď načo ?aha? kyvadlo sem. ateliér a Labutienku medzi krígle. radšej sám poodídem. nalistujem skicu chvíle v hlave, našponujem synapsie, stĺpy s napätím na pleci vykuchanej matky. die?a sfúkne komín torty. neskôr si rituál zopakuje, odtrhne červený koniec pásky Poobedí v Utópii. striebrosivý gitarista s ryhou na chrbte, chcem by? ako ty. ležím a čítam si, viac farieb a vzorov ani nemôže by? pokope. dva spacáky, metro-retro košieľka a "moje" myšlienky, podopreté riadkami z darovaných kníh, ktorým pozerám na zuby. v ústach dozvuky kvalitnej slivky. najviac sa teším by? múdry, ako pred rokmi, vďaka priateľom zas budem jemný. zaspávam so zaklínadlom Labutienka, Labutienka, Labutienka.. ráno idem cika? do lesa. praženica a rozlúčka: Jarda má 675 kanálov, Al Jazeeru, 50 talianskych, ani jeden slovenský.. zato tunk ho nakazil. dávam ešte trocha galérie, 3x vlak a nádherný Kroměříž. Lennonova ulička, bývalé Lunaparum - dům povětrných ženštin, Libosad s Faunom, Apollom a kyvadlom starého Foucaulta. na svete sú vraj len štyri: okrem Paríža, Petrohradu a Brainwashingtonu aj v Kroměříži. mladí Francúzi a ovšem, Francúzky, sedia na bielych kovových lavičkách. prídem bližšie, predstieram, že skúšam číta? z popísanej tašky. "zmätený" z francúzštiny sa otočím, smejú sa, som spokojný. cestou z Libosadu vidím na jednej bráne napísané Pavel Valiska, člověk, Výtvarní řešení interiérů. no vida. o kus ďalej visí plagát potřeby nevidomých jsou neviditelné.. vieš, predtým, než som nevidený cikal v lese, bol som v amfiteátri. bežala akási prednáška a ja som vstal a povedal niečo, čo som nemal. prezradil som fialového pandrláka. a oni prišli poňho, v bielych pončách s kazajkou. nevedel som, čo robi?, ukázal som kamsi medzi sedadlá, hľadáte toho pandrláka? šiel tam. nechcel som ho prezradi?, sedel bez hlásku len kúsok vzadu. Labutienka. ani nepozreli, kam som ukázal, zdrapili ma a jeden z nich povedal: pojďte, pane Drláku, to bude dobrý. ako boli bieli, tak ma zaskočili: veď ja nie som fialový. chcel som im to vysvetli?, ale vravím si, Labutienku nezradím, to nikdy. radšej nech zoberú mňa, aj tak som to celé posral. a tak sme vyrazili. cik-cak.