Cele svoje detstvo som prezila medzi dvoma mestami. V jednom som mala rodinu a tych kamaratov, ktorych som poznala este z cias lozenia na sochy v pijonierskej zahrade. V tom druhom som mala skolu a vsetko co k nej patri – vztahy v triede, prve kamaratstva, prve ohovarania, prve „ten je do teba buchnuty“. Rada som mala obidve. Ked som mala v jednom problem, obratila som sa na tych v tom druhom.

Do Bratislavy sme sa vratili ked som mala 12. Bolo to vyborne nacasovane, lebo v tom obdobi som si prestavala rozumiet so svojou triedou vo Viedni a spoznavala som stale viac ludi tu. A do Bratislavy som sa zalubila. Nasla som si kamaratov, ktori mi boli ovela blizsi ako ti vo Viedni. Objavila som Hlavne a v mnohych oblastiach samu sebu. Sice sa moj zivot neodohraval v triede, ale uz mi nevadilo byt v skole outsiderkov a poobede sa stretnut s tymi ozajstnymi priatelmi. Aspon sa to vsetko odohravalo v tom istom meste.

Do Ameriky som odisla ked som mala 16 a bola som tam styri mesiace. Okrem vsetkeho co som sa tam naucila a pozitivnych skusenosti, ktore som ziskala, sa mi s tym spajaju aj dalsie dve veci: rozpad prveho vztahu, na ktorom mi naozaj strasne zalezalo, ale nedal sa udrzat na dialku. A zazila som si pocit, ked nemusis poriadne preberat zodpovednost za svoje ciny, lebo poznas den odletu.

Zajtra odchadzam znovu. Sice nie daleko, a v istom zmysle ani na dlho, lebo sa budem cez vikendy vracat domov. Ale zaroven tam odchadzam na pat rokov a mozno sa uz do Bratislavy nikdy zit nevratim. Odchadzam z domova, ktory mi vzdy daval najvacsiu istotu, na mietso, kde spoznam mnozstvo novych ludi a budem nutena si na nich zvyknut, lebo ich budem mat v izbe, na chodbe, v sprchach.

Este stale si myslim, ze som nikdy nechcela ujst. Mala som strasne stastie za ktore som vdacna, lebo som dostala moznosti, ktore som nemohla odmietnut. Ale zacinam mat pocit, ze ma to prenasleduje. Tie odchody. Zacala som menej preberat zodpovednost za svoje konanie. A zase budem zit medzi dvoma mestami a nikde nebudem cela. Bolia ma mnohe veci, ktore teraz neviem vyriesit. A ci chcem ci nie pred nimi ujdem. Aj ked ich z hlavy nevyzeniem, zase som ja ta, ktora niekam odchadza. A pritom tak nenavidim ludi, ktory sa pred problemami zvrtnu an pate a odpochoduju inym smerom