Sedím na zadnom sedadle auta a pozerám von oknom. Také obyčajné veci ako pozorovanie oblakov. Rados? sledova? mihajúcu sa krajinu z okna auta, už skoro zrelé orechy pri ceste, kamenný plôtik pri dome, v ktorom možno niekto plače, umiera, teší sa alebo len bezducho pozerá do televízora. Vtáčik ‘trieli’ popri ceste a nemusí sa rozhodova?, či si sadne na jabloň alebo čerešňu, pretože je to úplne jedno. Muškáty na balkónoch, decká na bicykli, dozrievajúce jablká v sade. Pocit, že chcem by? úplne sama v domčeku uprostred lesa, nemusie? odpoveda? na otázky, zapája? sa do diskusie. By? chvíľu sama so sebou – ktokoľvek to je a čokoľvek to pre mňa znamená. Les. Pokoj. Prečo neexistujú slová, ktorými by som mohla vypoveda?, čo sa vo mne deje? Jemné šteklenie v bruchu, chladné, čierne ruky stískajúce mi hrdlo a žalúdok, neviditeľné nitky ?ahajúce mi kútiky úst, pierko, ktorým mi niekto bez varovania prešiel po chrbte. Asi existujú, to len ja ich neviem vybra? a posklada? tak ako by som chcela. Rada sa pozerám na krajinu mihajúcu sa devä?desiat kilometrovou rýchlos?ou okolo mňa, chcela by som, aby som ju mohla pohladka?, pomaly ?aha? ruku po kopcoch a údoliach, nahmata? koniec lesa alebo zrúcaninu na kopci. Na dlani cítim jemné šteklenie stromov, dozretého obilia, čerstvo zoraného poľa. Lúka. Oblaky pomaly sa prevaľujúce cez oblé kopce. Rad domov, jeden ako druhý, za oknami každého z nich iný malý svet. Iná vôňa, iný nábytok, iní ľudia. Také isté izby zaplnené odlišnými náladami, rôznym vzduchom, iné papuče pri posteli. Rovnaký čajový servis, z ktorého pijú tučné paničky, bezzubí dedkovia, ich vnúčatá aj zúfalé tiene niekdajších ľudí, vítané aj nevítané návštevy. Nechcené ticho aj nechcený hluk sa rozliezajú do kútov a plazia popod dvere. Ručičky hodín neúprosne pripomínajú cvakajúce čeluste času. Nekonečná rados? a nekonečné prázdno. Ktoré z nich je len ilúziou? Autobusová zástavka na konci sveta. Zdá sa mi (?), že som len potrubie, ktorým tečú vnemy. Ich mikroskopické čiastočky sa postupne usádzajú na stenách v tenučkej vrstve, jednotlivé zrniečka vytvárajú drsný povrch, no časom sa po kúskoch zase odlupujú. Sedím v aute a zachytávam sekundové obrazy mihajúce sa za oknom. Vnímam, cítim, rezonujem...