V ponurej atmosfére šedáho dňa konečne rok a jeho najlepšie obdobie.
Prázdne bazény s prvým lístím. Nádoby búrlivé hrou burčiaku s vínom a Karol.


Pokoj a prázdno vymeteného účtu a nezaplatených plánov.
Čas bádaní a pohľadu z okna.
Dnes sa prišli zohria? včely.
Dve.
Nelietajú, len tak hľadia na stekajúce kvapky. Pozorujem tieto telíčka so šiestimi nohami a bezpočtom chĺpkov. Nestihli sa vráti? k večeru a stráže zahatali úľ.

Robotnice.

Sused kmári sliepky, bo nepriazňou počasia nežerú a lieky stoja peniaze.
Ubúdajú. Jedz alebo pôjdeš pod zem. Červíky čakajú a pod perím sa liahnu s pôvodným krytím.

Zájdem na pivo, hodíme si s priateľom špeka a pohádžeme petang do blata.

V kopuli stromov, zmazal sa odlesk od zlata a hore maľuje sa do šeda.
Viac slov v denníku netreba, ale odysea malých zmien tvorí jednu veľkú.
Spí mi mača na hrudi, vrní spánkom bez prístelku.

Kláves zapadá prachom a ego zoskupeného publika tvorí si vlastné zámky.
Uzamykanie a aliancie nového. Už nehrám, nechcú, nebude.

Belasé fotky Subclubu, naznačujú nové tiene.
Tie úsmevy si zoženieme.
Hoc aj také pondelky raz v budúcne, expresii na súcne, vyženú nás k elektrike.
Zahráme si. Bude čo, len čas sú peniaze a tých je menej ako času, ktorý skláti bubny k basu. Bude úver tomu ver a bude prázdno bude hej.
Raz znovu pre vás na úver.
Tú lásku v pomykove ber a zahĺb sa myšlienkami.
Raz sa vrátim, budem s vami.

...a tento denník venujem Rochému, lebo tento jeho v pamäti mám.
A preženiem ho v tóne hlasu, raz sa vrátim budem s vami.
V zhluku hluku po poznaní. Kto ste, čo ste nevadí.
Vyrieši to Quo vadis.

Len ten, kto na hranici stojí, je najmocnejší pán, lebo krok hociktorým smerom mu pocit zmeny dá. Len ten, kto voľnosti sa bojí na výber ešte má. V krajine kríža lásku spojí, lebo ten obraz svätí rám.
Ohyb stebla v páde klasu už hrudu hliny pohladí.
Tak vadí. A či nevadí?