keby sme chceli v pozícii súčasnosti „objektívne“ prerozpráva? svoju minulos?, vyextrahovali by sme z vedomia vôbec nie zdanlivo náhodnú, nezmyselnú sériu obrazov, vybraných spôsobom, ktorého abstrahujúci potenciál presahuje našu možnos? pochopi?, či dokonca vytvorených vnútornými osobami, ktorých vkus nielenže nezdieľame, ale ani nepoznáme. preto používame nožnice, lepidlo, obrovské dávky emočných, vnemových a pojmových prísad, polotovary schém a modelov a produkujeme filmy o našej ceste sem, projekcie aktuálnej predstavy o našom živote na vyprázdnené plátno tohto života. potom sa nechávame našim dielom podobne ako good bad TV hypnotizova? a upokojova?, najlepšie na video-večierkoch s blízkymi prezentujúcimi svoje vlastné diela (experimentálne, klipové aj klasicky príbehové) a v zúfalej túžbe po spodnom prúde pravidelnosti ich naturalizujeme, ďalej interpretujeme a zachraňujeme v modifikovaných podobách pre budúcnos?.

dnes som sa pokúsil číta? moje staré slová
a pozeral som sa len do zaprášených zrkadiel,
cítil vyprchané suché kvety, počúval zašumené, popraskané pásky s kedysi tak milovanými konverzáciami.

sám v bielej miestnosti
s oblo sa vlniacou roletou
oprašujem zrkadlá slov
presvitajúcich z inočasov
vo-hrávam sa do básnických osôb
ochutnávam suchú krv z vlastných stôp

otázky: čo ak má toto stači?? na druhej strane: čo iné malo ma? potenciál zachova? mi minulé prežitky v ich celistvosti, keď nie tieto slová? (kde sa vlastne zrodila moja naivná viera?) znamená to teda, že píšeme, teda vlastne môžeme písa? jedine v záujme „pochopenia“ iných, dodávame materiál pre z-asociovanie, podobne ako dodávame chemikáliu pre z-reagovanie s inými látkami? je možné veri? v dokumentárnu hodnotu písania, snaď s výnimkou zachovania jednoduchých deskriptívnych faktov?